Holokaust

Z Metapédia

Masový hrob v nemeckom koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Táto fotka, ktorá sa stala takmer synonymom holokaustu, ironicky pochádza z tábora, ktorý ani podľa exterminacionistickej verzie neslúžil na vyhladzovanie.

Holokaust (z gréčtiny „zničiť ohňom“), tiež holocaust alebo shoah (šoa), odporcami karikovaný ako švindlkaust (anglicky Holohoax) je pojem používaný na opísanie údajného systematického vyhladenia 5 – 6 miliónov Židov (prípadne iných skupín obyvateľstva) nacistickým Nemeckom počas druhej svetovej vojny. Je to exterminacionistická interpretácia osudu Židov počas druhej svetovej vojny. Od čias druhej svetovej vojny je holokaust hojne využívaný ako politická zbraň a zdroj príjmov. V mnohých západných krajinách boli prijaté a platia zákony zakazujúce diskusiu o podstate holokaustu.

[úprava] Osud Židov v rokoch 1933 – 1945

Židovská skupinová stratégia
Židia Judaizmus – Sekulárny judaizmus – Kryptojudaizmus Židovský supremacizmus – Židovský etnocentrizmus – Židovské antikresťanstvo Sionizmus – Izrael Holokaust Židia a komunizmus Židia a multikulturalizmus Židia na Slovensku

V roku 1933 v Nemecku k moci nastúpili národní socialisti a Adolf Hitler sa stal ríšskym kancelárom (v roku 1934 Vodcom). Svetový židovský kongres 24. marca 1933, ešte pred prijatím akýchkoľvek protižidovských zákonov, „vyhlásil vojnu Nemecku“ a vyzval na bojkot nemeckého tovaru. Židia mali v Nemecku obrovský ekonomický a politický vplyv. Nacisti si mysleli, že pôsobia rozkladne. Preto boli postupne obmedzovaní vo svojich činnostiach a právach, vytlačení z politických pozícií, ich majetok bol skonfiškovaný a boli podporovaní v tom, aby emigrovali mimo Nemecka. Väčšina nemeckých Židov počas rokov 1933 – 1939 skutočne Nemecko opustila. Na podporu týchto tvrdení existuje dostatok podkladov, vyjadrení aj dokumentov a zhodujú sa na nich všetci historici.

Čo sa však so Židmi dialo počas vojny, je predmetom kontroverzie.

Jedna skupina vedcov (exterminacionisti) tvrdí, že Židia boli počas druhej svetovej vojny plánovite a systematicky vyhladzovaní.
Naproti tomu stoja revizionisti, podľa ktorých sú tvrdenia o systematickom, masovom vyhladzovaní Židov nepodložené. Riešením židovskej otázky podľa nich mala byť emigrácia. (Zástancovia týchto názorov sú v mnohých krajinách politicky prenasledovaní.)

[úprava] Základné piliere holokaustu

Exterminacionisti svoju verziu nazývajú „holokaust“. Toto slovo znamená v gréčtine „úplne zhorieť“ či „zničiť ohňom“.

Základné piliere holokaustu, ktoré ho definujú, sú:

1. Existoval plán nacistov na systematické vyvraždenie európskeho židovstva.
2. Tento plán sa v praxi vykonal za pomoci dômyselných vyhladzovacích prostriedkov ako plynové komory.
3. Realizácia tohto plánu si vyžiadala 5 – 6 miliónov obetí z radov Židov.

[úprava] Holokaust na Norimberských procesoch

Pozri aj: Norimberské procesy

Mnoho ľudí si myslí, že zločiny holokaustu boli podrobne dokázané a zdokumentované na Norimberských procesoch. Aj keď niektorým aspektom holokaustu sa venovala značná pozornosť (predovšetkým Osvienčimu), niektoré neboli pokryté takmer vôbec. Napríklad, táborom akcie Reinhard (Belzec, Sobibor, Treblinka), kde bola vraj zavraždená asi tretina obetí holokaustu (1,5 – 1,7 milióna) sa venovalo iba okolo 20 minút a bol predvedený jediný svedok (Samuel Rajzmann, ktorý bol údajne väzňom v Treblinke). Vo výpovedi si evidentne odporoval, Nemcom pridelení obhajcovia však, ako obvykle, nevyužili možnosť jeho krížového výsluchu.

Bazén v Osvienčime. Podľa revizionistov slúžil na rekreáciu väzňov v nepracovných dňoch. Podľa exterminacionistov „hasičský zásobník vody vo forme bazénu“.

[úprava] Odvolané tvrdenia o holokauste

V skutočnosti mnohé tvrdenia, ktoré boli prezentované v Norimbergu ako „dokázané fakty“ sú dnes aj oficiálnou históriou označené za nepravdivé.
V súčasnosti „oficiálna“ verzia holokaustu sa signifikantne líši od toho, čo bolo prezentované na Norimberských procesoch. Otvorene sa priznalo, že mnohé z prvotných tvrdení boli zveličené, prehnané alebo jednoducho vymyslené ako vojnová propaganda. „Norimberská verzia“ holokaustu sa teda ukázala ako značne deravá. Napriek tomu je malá snaha o podrobnú revíziu jej tvrdení a úplne minimálna pozornosť sa venuje skutočnosti, že Norimberské procesy sú následkom toho značne diskreditovaný zdroj historických informácií o nacistoch a národnom socializme.

[úprava] Plynové komory v Nemecku

Spočiatku sa tvrdilo, že aj na území dnešného Nemecka existavali vyhladzovacie tábory s plynovými komorami (Dachau, Bergen-Belsen). Ich existenciu, podobne ako v prípade táborov v dnešom Poľsku, potvrdili viacerí svedkovia. Dnes sa už však upustilo od tvrdenia, že v táboroch na území dnešného Nemecka existovali vraždené plynové komory.

[úprava] Počet mŕtvych v Osvienčime

Veliteľ tábora Rudolf Höss vo svojom „priznaní“ na norimberských procesoch uviedol:

...1. mája 1940 som bol menovaný za veliteľa Auschwitzu. Velil som Auschwitzu do 1. decembra 1943 a odhadujem, že aspoň 2 500 000 obetí bolo popravených a vyhladených použitím splynovania a zhorenia a aspoň 500 000 podľahlo vyhladovaniu a chorobám, čo stanovuje celkový počet obetí na okolo 3 000 000. ^[1]

Podstatnou skutočnosťou je, že Höss nebol veliteľom tábora až do konca jeho fungovania. Zrejme preto sa k počtu mŕtvych pridal ešte ďalší milión a oficiálne číslo mŕtvych pre Osvienčim bolo po vojne stanovené na 4 milióny. ^[2] Toto číslo bolo vystavené aj na pamätnej tabuli tábora. V roku 1989 bola však táto tabuľa vymenená za novú, ktorá počet obetí stanovuje na 1,5 milióna (tá tam je dodnes).

Podľa zachovanej nemeckej dokumentácie ukoristenej po vojne Sovietmi (ktorá však nepokrýva celý čas existencie tábora), celkový počet úmrtí v Osvienčime dosiahol 73 137 ľudí, z ktorých 38 031 boli Židia. Toto sa však týkalo len registrovaných väzňov. Okrem týchto Osvienčimom prešlo mnoho väzňov, ktorí po príchode do tábora registrovaní neboli. Exterminacionisti tvrdia, že práve títo boli ihneď poslaní do plynových komôr (o čom neexistujú žiadne dokumentárne dôkazy). Revizionisti namietajú, že pre takýchto väzňov Osvienčim tvoril len prechodný tábor a boli poslaní ďalej (o čom sú v mnohých prípadoch dokumentárne dôkazy).

Hoci tvrdenie o „štyroch miliónoch mŕtvych v Osvienčime“ bolo dávno zamietnuté aj oficiálnymi historikmi, toto číslo sa pomerne často objavuje v rôznych, aj seriózne sa tváriacich zdrojoch.

• Týždenník Plus7dní vo vydaní 13/2006;
• Dejepisný atlas „Štáty v premenách storočí“, používaný a odporúčaný v mnohých školách. ^[3]

Západní historici, ako napríklad Raul Hilberg však už od konca 50. rokov hovorili o cca 1 milióne obetí v Osvienčime.

[úprava] Spôsob údajného zabíjania v Belzecu

Na norimberských procesoch je tábor Belzec, v ktorom údajne bolo zabitých okolo 600 000 ľudí, spomenutý len raz, a to v súvislosti s tým, že existujú „početné detaily o zabíjaní elektrinou v Belzecu“. ^[4] Žiadne konkrétne však nie sú uvedené (Pozri Správy poľského hnutia odporu o zabíjaní elektrinou v Belzecu). Naproti tomu, oficiálna verzia dnes už hovorí o zabíjaní plynom a zabíjanie elektrinou je zamietnuté ako nepravdivé.

Väzni v Osvienčime krátko po oslobodení tábora Soviemi, január 1945. Sú viditeľne dobre ošatení a vyživení. V ostrom kontraste k týmto záberom sú kopy vychudnutých mŕtvol (obetí týfu) – ktoré boli odfotografované v táboroch v dnešnom Nemecku (o týchto sa však už netvrdí, že slúžili na plánovité vyhladzovanie).

[úprava] Ľudské mydlo

Počas Norimberských procesov bola predstavená „evidencia“, že nacisti vo veľkej mierke vyrábali mydlo zo Židov. Boli prezentované dve nádoby plné údajného „ľudského mydla“. Súd toto tvrdenie akceptoval. Časom sa však ukázalo, že ide o absolútne nepodložené tvrdenie, ktorého nepravdivosť priznalo aj múzeum holokaustu Yad Vashem. Nikto z jeho činiteľov sa však neospravedlnil za šírenie nepravdivých tvrdení.
25. januára 1968 štátny prokurátor Scheske oficiálne oznámil výsledok trestného stíhania proti Dr. Spannerovi, ktorý údajne vyrábal ľudské mydlo:

Trestné stíhanie proti profesorovi Dr. Spannerovi [bývalý vedúci anatomického inštitútu v Danzigu, kde sa údajne vyrábalo ľudské mydlo] bolo zastavené po tom, ako vyšetrovanie zistilo, že sa svojho času na Anatomickom inštitúte medicínskej akadémie v Danzigu nevyrábalo mydlo z ľudských mŕtvol.

V apríli 1990 izraelské múzeum holokaustu Yad Vashem otvorene priznalo, že:

Neexistuje žiaden dokument, ktorý dokazuje, že by nacisti vyrábali mydlá z ľudského tuku.

V editoriáli Los Angeles Times z roku 1991 židovská historička holokaustu Deborah Lipstadtová napísala:

Skutočnosť je taká, že nacisti nikdy nepoužívali telá Židov alebo kohokoľvek iného na produkciu mydla. Klebety o mydle boli početné počas a po vojne. Mohla mať pôvod v zvestiach o továrni používajúcej mŕtvoly z prvej svetovej vojny. Príbehy o mydle boli po vojne podrobne preskúmané a ukázalo sa, že sú nepravdivé.

Zaujímavé je, Spojenci už počas prvej svetovej vojny tvrdili, že Nemci vyrábali mydlo z ľudských mŕtvol. Po vojne sa však priznalo, že išlo o výmysel vojnovej propagandy.

[úprava] Kritika oficiálnej verzie

Proti oficiálnej (vyhladzovacej) verzii vyvstali z okruhu historikov známych ako revizionisti vážne námietky (odporcami sú revizionisti nazývaní „popierači holokaustu“). Títo argumentujú, že celú udalosť je potrebné opäť, nezávisle prešetriť a že dôkazy pravdepodobne nie sú dostačujúce na potvrdenie vyhladzovacej verzie. (Pre niektoré revizionistické argumenty pozri Polemika o holokauste)

[úprava] Reakcie na kritiku oficiálnej verzie

Historici oficiálnej verzie odmietajú diskusiu s revizionistami (pozri Auschwitz komplex). V mnohých európskych krajinách (Nemecko, Francúzsko, Švajčiarsko, Slovensko, Česko) existujú zákony, podľa ktorých „popieranie“ oficiálnej verzie holokaustu je trestateľné niekoľkoročným väzením (pozri Osvienčimská lož). Aj v západných krajinách, kde protirevizionistické zákony neexistujú, bývajú bádatelia prejavujúci takéto názory alebo sympatie k nim obeťami násilných útokov, očierňovania v médiách, vyhadzovaní zo škôl a brzdení vo vedeckej kariére (pozri Politická korektnosť).

V júni 2006 poľské úrady oznámili, že nepripustia do Osvienčimu tím iránskych bádateľov, ktorí chceli tábor podrobiť výskumu. Minister zahraničných vecí Stefan Meller vyhlásil, že jeho krajina by mala zabrániť Iránu, aby vyšetroval holokaust. ^[5]

Ľudia odsúdení alebo väznení za „popieranie holokaustu“ (alebo podobné činy):

• Germar Rudolf
• Ernst Zündel (odsúdený 17 februára 2007 na 5 rokov väzenia nemeckým súdom; započítanie dvojročného pobytu vo väzbe ako súčasť trestu bolo odmietnuté, taktiež bol odsúdený bez možnosti podmienečného prepustenia za dobré správanie)
• Robert Faurisson (odsúdený na v júli 2006 vo Francúzsku tri mesiace väzenia podmienečne a pokutu 7 500 eur)^[6]
• Sylvia Stolz (advokátka Ernsta Zündela, odsúdená v januári 2008 na 3,5 roka vo väzení a 5 rokov zákazu výkonu právnického povolania) ^[7]
• David Irving (v roku 2005 odsúdený na tri roky väzenia v Rakúsku, prepustený po 13 mesiacoch)
• Wolfgang Frohlich (odsúdený v januári 2008 v Rakúsku na 6,5 roka väzenia) ^[8]
• Jürgen Graf (odsúdený v rodnom Švajčiarsku, odišiel do exilu v Rusku)
• Bruno Gollnisch (poslanec Európskeho parlamentu za francúzsky Národný front; odsúdený v januári 2007 na tri mesiace väzenia podmienečne a pokutu 55 000 eur za vyslovenie viet (11. októbra 2004): „Nespochybňujem existenciu koncentračných táborov, ale historici by mali mať šancu diskutovať o počte mŕtvych. K existencii plynových komôr, je vec historikov, aby voľne diskutovali.“) ^[9]

[úprava] Holokaust ako propagandistická zbraň

Založenie Izraelu tri roky po porážke Nemecka bolo teda dôsledkom holokaustu.
– Raul Hilberg, popredný židovský historik v Encarta Encyclopedia

Holokaust je meč a štít Izraela.
– William Rubinstein, židovský profesor na Melbournskej univerzite, 1980

Bez nemeckých reparácií, ktoré začali prúdiť do Izraela v prvých desiatich rokoch jeho existencie, Izrael by nemal polovicu svojej infraštruktúry: všetky vlaky sú nemecké, lode sú nemecké, to isté platí pre elektrické zariadenia a značnú časť izraelského priemyslu... a to odhliadnuc od individuálneho odškodného plateného preživším... Dnes Izrael každý rok dostáva stovky miliónov dolárov v nemeckej mene... V niektorých rokoch sumy peňazí získané Izraelom od Nemecka trojnásobne prevyšovali príspevky dosiahnuté zbierkami medzinárodného židovstva.
– Nahum Goldmann, prezident Svetového židovského kongresu, 1978

Holokaust býva často využívaný ako účelový prvok propagandy:

• Sionistami:
  • Na utlmenie kritiky Židov a izraelskej politiky.
  • Na odvádzanie pozornosti od vojnových zločinov Izraela.
  • Na zdôvodňovanie existencie Izraela a veľkých súm finančných prostriedkov, ktoré dostáva od západných štátov.
  • Na utužovanie židovskej komunity a na vyvolávanie sympatií Nežidov.
• Bývalými spojeneckými štátmi (USA, Rusko, Veľká Británia) na zatieňovanie ich vojnových zločinov (zbombardovanie Drážďan, Katyňský masaker, jadrové útoky na Hirošimu a Nagasaki).
• Protivníkmi národného socializmu na jeho démonizáciu.

[úprava] Pozri tiež

• Dôkazy holokaustu
• Polemika o holokauste
• Neviditeľný slon
• Auschwitz komplex

[úprava] Poznámkový aparát

1. ^ http://www.fordham.edu/halsall/mod/1946hoess.html
2. ^ K tomuto tvrdeniu sa však príkláňali prevažne komunistickí historici. Väčšina západných bádateľov, ako napr. Raul Hilberg pokladali toto číslo za prehnané a hovorili o asi 1 milióne obetí.
3. ^ Gurňák, Daniel: Štáty v premenách storočí. Slovenská grafia, 2004. ISBN 80-89080-47-2 str. 37
4. ^ Norimberské procesy, stošesťnásty deň (29. apríl 1946) – prepis (v angličtine)
5. ^ http://www.payvand.com/news/06/feb/1145.html
6. ^ Holocaust revisionist to face trial. Press TV, 13.1.2008 (odkaz k 13.6.2008)
7. ^ Holocaust revisionist's lawyer jailed. Press TV, 15.1.2008 (odkaz k 13.6.2008)
8. ^ Austrian Holocaust denier gets six-and-a-half years in prison. European Jewish Press, 14.1.2008. (odkaz k 13.6.2008)
9. ^ [1] (odkaz k 13.6.2008)