Karl Dönitz

Obrázok Karl Dönitz.

Karl Dönitz (narodený 16 septembra 1891 v Grünau neďaleko Berlína , zomrel. 24.prosince 1980 v Aumühle u Hamburgu ) - Grossadmiral a vrchný veliteľ námorníctva , posledný vrchný veliteľ Wehrmachtu a predseda Ríše .

1,1 Obdobie pred vojnou

Pochádzal z vlasteneckej rodiny Pruska, ktoré bolo veľmi dôležité pri rozhodovaní o vstupe do cisárskeho námorníctva. Od roku 1912 hodinky dôstojník na krížniku SMS "Breslau" . Od 1916 k otočeniu strážnej dôstojník ponorky , veliteľ lode, UC-25 , typ jednotky B-III UB-68 , ktorý na konci prvej svetovej vojny , v roku 1918 britské lode potopili v Stredozemnom mori , a zachránil posádku lode s veliteľom bolo prijaté v roku väzňov. Po svojom prepustení sa vrátil do nemeckej námorníctvo, kde velil ako torpédové lode , "G-8" a torpédo flotily. Od 1924 až 1927 vo vedení disciplinárneho úradníka Reichsmarine , potom prvý dôstojník generálneho štábu Severného mora. Od 1934 až 1935 veliteľom krížniku " Emden ". Od roku 1935 veliteľ 1. Podmorské flotily "Weddigen" . Bunda niesol prezývku "lev."

1,2 Druhá svetová vojna

Od 31.januára 1943 Grossadmiral a vrchným veliteľom Kriegsmarine . Bitka o Atlantik sa výrazne zlepšila taktika " vlk stáda ", útoku na konvoje spostrzeżonych po stretnutí tucet ponorky, ktorý dal Britom veľmi veľké straty za prvé štyri roky druhej svetovej vojny . Cue z torpédové útoky, kde pôsobil niekoľko rokov. Wolf, však, stádo začalo k zlyhaniu, kedy spojenci začali používať lepší radar a sonar , ktorý v roku 1943 viedol k prelomu. ponoriek bolo príliš málo a príliš neskoro bol predstavený modernizáciu bojových lodí, ktorá môže dokonca zvrátiť situáciu. Ďalším problémom bol nedostatok podpory zo strany leteckej dopravy, ako veliteľ Luftwaffe , maršal Hermann Göring , že nevidí ako nevyhnutnosť, a spojenci prelomiť kód sa používa pre komunikáciu s príkazom lode ( Enigma ). Karl Dönitz vydal zákaz záchranu preživších z sabotovaný ponoriek nepriateľa vojnové lode a civilné lode, po U-lode storpedowały britská loď Laconia , okrem iného, ​​nesúci talianskej vojnových zajatcov. Kým abstrahovať, ktorí prežili U-lode boli napadnuté americké bombardéry. Tento poriadok bol obyčajne odvolával sa na ako "hutný command" (názov lode).

2.Prezident Nemeckej ríše

Od 30. apríla 1945 predseda ríšskeho (nemeckého Reichspräsident ) Podľa vôle Adolfa Hitlera , a vrchný veliteľ Wehrmacht . "Predsedníctvo", ale nemal žiadne legitímne. Reich bol zvolený prezidentom v referende, ani ústava neposkytuje oprávnenie voliť jeho nástupcu prezidenta Reich, alebo zákon mandátov ( Ermächtigungsgesetz ) neposkytol pre prevod týchto právomocí rektora. Dönitz sa počas svojho krátkeho života ako vrchný veliteľ sa zapísal ako velkoadmirál a prezidenta titulu nevyužila. 1.mája 1945 nazvaný Flensburg vláda v čele s non-straníckej politiky - gróf Lutz Schwerin von Krosigka . Počas jeho krátkeho predsedníctva sa predovšetkým na evakuáciu civilistov a vojakov do západného Nemecka a odkladanie kapitulácie Wehrmacht z dôvodu ochrany na evakuáciu. Pôvodne súhlasil len čiastočne vzdať v severozápadnom Nemecku proti Britom (4. mája 1945 ). 7.mája 1945 dal svojich zástupcov plnú moc podpísať bezpodmienečnú kapituláciu Wehrmacht proti spojencom v Reims , a 8. mája 1945 opäť v Berlíne . Po kapitulácii Britov sa tvorili okolo Flensburg neobývanou zónu, nesúce so zámerom zveriť vládu Dönitzowi a jeho dočasnej správy v Nemecku. Avšak, 23. mája, pod tlakom Rusi a Američania rozhodli, neochotne, zatknúť prezidenta a vlády. Dönitz pri tejto príležitosti vydal písomné vyhlásenie, že neodstúpil zo svojej pozície ako hlava štátu a ním menované, že vláda zostane pri moci legálne. Formálne koniec jeho (z hľadiska nemeckého práva, a preto neexistuje), predsedníctvo môže považovať za získanie 5. júna 1945 ako najvyššieho orgánu v Nemecku o spojeneckí velitelia (pozri Spojenecké kontrolný rady v Nemecku ).

3.Norimberský súd

Obrázok Karl Dönitz (prvý zľava v druhom rade), na lavici obžalovaných v Norimbergu.

Velenie Royal Navy námietky proti zámerom obvineného a postaviť pred súd admirálov Erich Reader a Karl Dönitz. Britská Admirality sa za to, že nemecké námorníctvo vo vojne s "čistou". Prezentované v tejto recenzii, že prípadné obvinenie "bude krehká a založená na veľmi silné dôvody" [1] . Podobné názory prevládali vo velenia US Navy . Nebol nájdený zatiaľ dôkazy o tom, že čitateľ, a Dönitz viedol námornej vojny v rozpore s platnými normami. Navyše prax bojovanie flotila Tretej ríše sa nelíšia v tomto ohľade v mínus praxi vedení operácií na mori flotilu spojencov. Z politických dôvodov však Dönitz musel postaviť pred súdom. Vlády vo Washingtone, Londýne a Moskve pevne trval na výsadbu dvoch špičkových veliteľa nemeckého loďstva na lavici obžalovaných. Iné riešenie by totiž presunúť program nielen tisíce obetí vznikla na obchodnej flotily spojencov, ale skutočnosť, že Dönitz bol nakoniec - aj keď len krátko - vodcu nacistickej tretej ríše , ktoré by boli úplne neprijateľné - to z politických dôvodov a morálne [1] .

Tím britských prokurátorov, ktorí tvorili veci Dönitz, sa podarilo nájsť len jeden dokument, ktorý dá interpretovať aj v prospech obžaloby. To bolo volané. poradie Laconia ( Laconia-Befehl ) z 17. septembra 1942, vydané v súvislosti s následkami potopení U-156 britskej nákladné RMS "Laconia" . S ohľadom na riziká, ktoré veliteľ nemeckej lodi vydal svoje telo tým, že vezme záchranu preživších z potopenej lodi, Dönitz odporučila, aby kapitáni lodí, ich "závažnosť", a predovšetkým sľubuje, že nebude pomáhať posádky torpédovaná jednotiek. To, aby prokurátori snažili interpretovať široko ako "zabiť, ktorí prežili," [1] . Stíhanie prípadu Laconia, bola podporovaná svedectvom Lieutenant Joseph Heising na U-877 - priateľ Augustus Hoffman, riaditeľ spoločnosti U-852 britským súdom odsúdený na smrť za vraždu prežili gréckej nákladnej lode SS "Peleus" . W - ako sa ukázalo - ušetrili Hoffman pred popravčiu čatu, Hesing britským súdom čestné vyhlásenie, že kadeti vo svojom prejave do školy dôstojníkov v roku 1942, Dönitz dal jasne najavo, že vraždiť stroskotal považuje za vhodné a žiaduce spôsob vedenia námornej vojny. Počas plenárneho zasadnutia Medzinárodného vojenského tribunálu, 1. novembra 1945, trestné stíhanie je umiestnený Dönitzowi troch dôvodov:
1.Účasť na sprisahania s cieľom vyprovokovať agresívne vojnu.
2.Agresívne vojna.
3.Vojnových zločinov.
Formálne konanie proti Dönitzowi súdu začalo 7.5.1946 - rok po kapitulácii Nemecka. Vzhľadom k tomu, na vypuknutie vojny v roku 1939, Dönitz bol relatívne nízkej úrovni dôstojník, prokurátor sa nepodarilo presvedčiť sudcu, že admirál bol zapojený do sprisahania s cieľom vyvolať agresívne vojnu, a - nakoniec - to bol nevinný dôvod, formulované v prvom odseku obvinení [ 1] . Predseda britského tímu prokurátorov Dönitz - David Fyfe, bol tiež schopný presvedčivo zdôvodniť obžalovaného viny na druhom mieste - udržať agresívne vojnu, ako Dönitz ako námorný dôstojník mal zo zákona povinnosť viesť vojnu v súlade s príkazmi z Berlína, vydané Hitler a Reader - a podľa svojich najlepších schopností. Napriek tomu, opatrne formulované a vnútorne rozporné verdikt [1] , súd ho uznali vinným z tejto sťažnosti [1] . Najpresvedčivejší sú argumenty, ktoré preukazujú platnosť dôvod obvinenia z vojnových zločinov. Prokurátori britskej zavedená do dôkazy Laconia-Befehl , argumentovať, že to je v skutočnosti zahalené výzvu na zabitie posádky torpédovaná spojenecké jednotky, a vec "Peleus" - ako dôkaz, že Dönitz objednal tak presne chápať v praxi [1] . Obranca Admiral Otto Kranzbühler - civilný sudca, súd údajov Kreigsmarine - tvrdil, že Laconia-Befehl zákazu pomôcť survivors, bol priamym dôsledkom leteckého útoku spojeneckých na U-156 a ďalších nemeckých ponoriek v čase zachrániť obetiam povodní v "Laconia" - tj za okolností, kedy z humanitárnych dôvodov - je potrebné rešpektovať dočasné zastavenie ohňa v tejto oblasti. Navyše obrany tvrdí, že zákaz pomôcť nemožno považovať i širšie - ako podnet k zabiť - že iný príkaz, od 20. mája 1942, admirál nariadil väzňov, aby sa čo najviac kapitánov a mechaniky ponorené jednotiek, ktoré - podľa obhajoby - je v zrejmom rozpore s údajnou vraždu povzbudenie tým, ktorí prežili [1] . Kranzbühler tiež zdôraznil, že jeden zo svedkov proti nemu, Reinhard Hardegen ako veliteľ U-123 mal preukázateľne 21 skládok, ale nikdy som žiadnu škodu prežili [1] . Kranzbühlerowi tiež podarilo zaviesť do dôkazy, svedectvá v písomnej podobe námornej admirál Spojených štátov, Chester Nimitz , ktorý v odpovedi na otázky, ktoré sa hovorí, že na rozdiel od nemocničných lodí a iné jednotky určené špeciálne zaručená droit de passage ("právo cesty"), americké vojnové lode ponorky napadol japonské jednotky obchodné loďstvo bez varovania a navyše, že "princíp nie záchrany prežili nepriateľa" [1] . Americký sudca, Francis Biddle, ktorý bolo možné získať svedectvo Kranzbühlerowi admirál Nimitz, povedal, že "Nemci vykonávajú oveľa čistejšie vojny [ponorka], ako my" [1], a vyzval na čistenie admirála Dönitz z tvrdení, uvedených v treťom kroku - tj . vojnových zločinov. Zvyšných siedmich členov sudcov, však, si myslel inak a našiel ho previnilec obvinenia v druhej a tretej [1] . 01.10.1946 Medzinárodný vojenský tribunál odsúdil Karl Dönitzowi trest 10 rokov väzenia, čo pre neho - a vojak nie je zmluvnou stranou - bola jasná prekvapenie. To bolo tiež najnižší trest dostal obžalovaný odsúdený v Norimberskom. Trest bol držaný v Spandau .

4.Pokles života

Počas federálnych volieb prezidenta v roku 1954, zostať naďalej vo väzení Dönitz získal jeden hlas [2] , ktoré pri čítaní výsledky hlasovania viedlo k všeobecnej nespokojnosti v Federálneho zhromaždenia . Potom, čo opustil slobodu 01.10.1956 - po odpykaní trestu plné, Karl Dönitz sa sťahoval do Aumühle . V roku 1958 vydal knihu Pi. 10 rokov a 20 dní , obsahuje spomienky z rokov 1935-1945.

5.Externé odkazy

Grossadmiral Karl Dönitz (en)
Zatknutie vlády Reich a vrchným velením Wehrmachtu 23. mája 1945 - videá
Hlavný článok: Incident Laconia .

Pozri tiež

Prehľad kariéry Karla Dönitza

6.Poznámky pod čiarou

1.↑ 1,00 1,01 1,02 1,03 1,04 1,05 1,06 1,07 1,08 1,09 1,10 1,11 Hlina Blair: Hitlerova ponorková vojna. . New York: Magnum, 1999, str 722-728. ISBN 83-85852-42-5 .
2.↑ Wahlen-in-deutschland.de