| Metapedia Fundraiser 2018: The Internet is the foremost field in the metapolitical battle of our time. Help us hold down the front. | |||
| |||
Slovania
Slovania sú vetva Indoeurópanov. Slovania sú najpočetnejšia etnická a jazyková skupina v Európe. Obývajú najmä východnú, južnú a strednú Európu. Patria k nim aj Slováci.
Slovania sa delia na tieto skupiny:
Obsah
Pôvod
Otázkou pôvodu Slovanov sa zaoberajú dve hlavné teórie:
Migračná teória
Migračná teória (teória pravlasti) hovorí, že Slovania prišli na svoje dnešné územia z nejakej pravlasti. Podľa archeologických nálezov sa nachádzala severne od Karpát medzi Odrou, Vislou a stredným Dneprom a Slovania sa z nej rozšírili v 5. storočí. Teóriu pôvodne vytvoril český etnograf Lubor Niederle (1865-1944). Táto teória je v konečnom dôsledku založená na (a) zistení poľského botanika a kultúrneho vedca Rostafinskeho (1850-1928), že pravlasť Slovanov muselo byť územie bez buka, smrekovca a tisa, pretože vo všetkých slovanských jazykoch sú názvy týchto stromov prevzaté z cudzích jazykov, (b) zistení A. L. Pogodina (1901) že územiami s najstaršími slovanskými názvami riek sú Podolie (dnes juhoukrajinské územie na Dnestri) a Volyň (medzi Bugom a Dneprom). Niederle len upresnil lokalizáciu tohto územia na základe výsledkov archeologických vykopávok. Podľa Niederleho Slovania opustili toto územie z dôvodov zmeny podnebia v 2.-3. storočí po Kr. V Sovietskom zväze sa ešte počas 2. svetovej vojny zastávala prevažne téza, že pravlasť Slovanov ležala medzi Labe a Sále - Egejským morom - Baltským morom - Okou a Volgou. Po intenzívnych vykopávkach v 50. rokoch však aj sovietski archeológovia zredukovali toto územie na rôzne definované územia zhruba v dnešnej Ukrajine a Poľsku.
Autochtónna teória
Podľa autochtónnej teórie etnogenéza Slovanov prebehla na iných územiach východnej Európy, kde Slovania sídlia aj dnes. Toto tvrdil už ruský kronikár Nestor v 12. storočí. Novšie sa jeho názoru zastal ruský jazykovedec Oleg Nikolajevič Trubačov (hlavný redaktor dlhodobého projektu obrovského etymologického slovníka slovanských jazykov), podľa ktorého etnogenéza Slovanov prebehla približne v dnešnom Maďarsku a južnom Slovensku. Tento názor dnes zastáva menšina autorov. Na Slovensku sa k tomuto názoru "odvážil" v poslednom čase pridať v polovici 90. rokov P. Mačala (Etnogenéza Slovanov v archeológii, 1995), ktorý dokazuje, že Slovanov možno vo východnej Európe doložiť už po roku 1000 pred Kr., pričom sa opiera o archeologické pramene. Najnovšie záhorský etnológ R. Irša (Slovo o Slovanoch, ich démonoch a bohoch, 2006) na základe analýzy slovanskej mytológie a jazykových rozborov mien slovanských bohov a toponymických názvov považuje Slovanov za autochtónne obyvateľstvo v Karpatskej kotline, v povodí Dunaja, ktorý Slovania (Sloveni) nazývali Slavom (Slovom), podľa svojho božstva „Slava“ („Slova") a "údajný" príchod Slovanov v 5. storočí podľa oficiálnych textov interpretuje len ako príchod východných Slovanov do strednej Európy.
Mnohí nemeckí a maďarskí historici zastávajú teóriu, že Slovania z etnického hľadiska vznikli akousi náhlou premenou pôvodného obyvateľstva až v 6. stor. v oblastiach, kde sídlia aj dnes. Takto sa to často učia aj študenti v uvedených krajinách. V nacionalisticky orientovaných (ale častých) maďarských prameňoch sa zas dokonca možno stretnúť s tým, že „maďarské“ kmene prichádzajú na neobývané územie, kde predtým žili len Avari a pred nimi Huni, napriek tomu, že samotné najstaršie maďarské kroniky tvrdia niečo celkom iné (dobýjanie územia od Slovanov).
Kultúra, život a náboženstvo
Základnú spoločenskú jednotku Slovanov tvorili rody a kmene. Na ich čele stáli náčelníci, volené staršinami rodov, prípadne ľudovým zhromaždením - veča. Rodiny boli monogamné, žili v jednoduchých drevených príbytkoch čiastočne zapustených do zeme (drevozemnice).
Letopisy antických dejepiscov zo 6. storočia hovoria o Slovanoch ako o pohanskom ľude. Hlavnými božstvami boli Perún (boh blesku a hromu), Veles(bohyňa-matka, mylne na základe ľudovej etymológie často označovaná za boha dobytka, ale aj za boha lesa), Svarog (boh slnka a ohňa – vojny – od „svár“), Simargl (boh vetra) a Mokoš (bohyňa plodivej moci, lásky, rodiny). Známy bol aj trojhlavý Triglav či sedemhlavý Rugievit, ďalej Radegast, Svantovít a iní. Rôzne mená bohov však boli v podstate len prezývkami Perúna a Veles, aj keď neskôr boli vnímané ako mená samostatných bohov a démonov. Podľa starších názorov dualizmus dobra a zla predstavovali Černoboh a Belboh. Toto vysvetlenie sa opiera o nepochopenie mien slovanských bohov, ktoré sa v odbornej literatúre traduje od 19. storočia. Černoboh bol v skutočnosti bohom dobytka, jeho keltskou obdobou je Cernunos. „Belboh“ je výmysel z čias národného obrodenia. Slovania nerozdeľovali bohov na dobrých a zlých. Sile bohov podľa Prokopia však neprisudzovali Slovania veľký vplyv. K bohom sa prikláňali iba v dobe, keď sa blížila smrť, chroba, či keď išli do vojny. Uctievali však rieky, vodné víly a verili vo veštby. Podľa Prokopia, žili Slovania v žalostných chatrčiach a často sa sťahovali. Do boja tiahli zväčša pešo, s kopiou. Niektorí nemali ani košeľu ani plášť, obliekali si len nohavice do pása a tak sa vydávali do boja proti nepriateľom. Ich život opísal ako drsný a primitívny, ich zovňajšok ako špinavý, hneď však dodáva, že nie sú zlomyselní ani zákerní.
Slovania pôvodne svojich mŕtvych spaľovali, na kostrové pochovávanie prechádzali postupne. Na území Slovenska, to bolo v dôsledku styku s Avarmi. Definitívny prechod na kostrové pochovávanie a koniec pohanským zvykom znamenal až prechod na kresťanskú vieru. Na Slovensku to bolo už začiatkom 9. storočia.
Slovanské hospodárstvo bolo tradične zamerané na poľnohospodárstvo a pastierstvo. Poznali dvojpoľný systém obrábania pôdy. Pestovali všetky vtedy bežné druhy obilnín, strukoviny, olejnaté rastliny, ovocie, zeleninu, ale i technické plodiny ako ľan. Chovali ošípané, hydinu, ovce, kozy, rožný dobytok a kone. Boli tiež rybári, poľovníci a brtníci. Mali pomerne vyspelé kováčstvo, tkáčstvo i hrnčiarstvo. A to i napriek tomu, že nepoznali hrnčiarsky kruh. Vyrábali kvalitné šperky
Rozdelenie
Z hľadiska etnickej a jazykovej príbuznosti sa Slovania delia zhruba nasledovne:
- južní Slovania
- západní Slovania
- východní Slovania
Najstaršie pramene
Údaje o raných dejinách Slovanov možno nájsť v týchto písomných prameňoch: Fredegarova kronika, Strategikon.
Byzantské pramene
V byzantskom diele Strategikon neznámy autor (neskôr nazvaný „Pseudo-Mauríkios“) uvádza nasledujúci opis Slovanov:
- „Slovanské a antské kmene majú podobný spôsob života, ako aj obyčaje, a súc navyknuté na slobodu, nedajú sa nijako zotročiť ani podrobiť, najma (nie) vo svojej krajine. Sú veľmi početné a vytrvalé, ľahko znášajú horúčavu i zimu, i dážď, i nedostatok odevu a potravín. (...) Bývajú v lesoch, okolo vôd, močiarov a (neprístupných) jazier. (...) V skúsenosti prechádzať rieky prevyšujú všetkých a dokonale znášajú pobyt vo vode...“[1]
Ohľadom ich bojových taktík Pseudo-Mauríkios uvádza, že Slovania nepoznajú bojový šík a neobľubujú bojovať v uzavretých oddieloch. Ak sa predsa len dostanú do priameho stretu, s pokrikom postupujú dopredu a ak ich protivníci ustúpia, prudko sa na nich ženú, ale ak nie, sami Slovania radšej ustúpia. Vzápätí utečú do lesov, kde „nachodia veľkú pomoc, lebo v tiesňavách vedia zručne bojovať“.
Pseudo-Mauríkios ďalej pokračuje: „Sú nanajvýš vierolomní a nestáli v zmluvách, ustupujú skôr zo strachu, ako by sa dali zvábiť darmi. Ak medzi nimi zavládne rozličnosť mienok, nedohodnú sa hneď alebo vôbec, alebo ak sa aj dohodú, vtedy dohody hneď iní porušia, lebo každý má za lubom niečo iné a nikto nechce ustúpiť druhému.“[2]
Franské pramene
Fredegarova kronika opisuje búrenie sa Slovanov proti Avarom, Samovu pomoc a vznik Samovej ríše a vojnu Slovanov s Frankami.
Externé odkazy
- Šafárikove diela o Slovanoch na google.books (v mnohých bodoch už zastarané):
- Slovanske náboženstvo:
