Slovenské autonomistické hnutie alebo slovenský autonomizmus bolo autonomistické hnutie v medzivojnovom období v ČSR, ktorého hlavnou predstaviteľkou bola HSĽS. Hlavnými predstaviteľmi boli Andrej Hlinka, Jozef Tiso, Alexander Mach, Vojtech Tuka. Návrhy na vytvorenie slovenskej autonómie boli predložené parlamentu v rokoch 1919 (SNS) ako aj 1921, 1922, 1930 a 1938 (HSĽS).
Snahou bola zmena centralistického systému organizácie štátu v prospech väčších právomocí pre Slovensko. Istým ústupkom od štátneho centralizmu bolo zavedenie krajinského zriadenia v júli 1927, ktoré do platnosti vstúpilo v roku 1928. Slovensko sa tak stalo samostatnou administratívnou "krajinou", na ktorej čele stál krajinský prezident a celoslovenský krajinský úrad. Podstata centralistického usporiadania sa tým však výrazne nezmenila.[1]
Hnutie dosiahlo svoj cieľ, t. j. zavedenie slovenskej autonómie, až po mníchovskom diktáte. Na schôdzke predstaviteľov slovenských politických strán v Žiline 5. a 6. októbra 1938 HSĽS predložila občianskym stranám svoj návrh autonómie. Tie ho prijali a pražská vláda návrh tiež akceptovala. 7. októbra vymenovala krajinskú autonómnu vládu, na ktorej čele stál Jozef Tiso (druhá česko-slovenská republika).
↑ Kováč, Dušan: Dejiny Slovenska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2007
