Z Metapédia

---

Upozornenie: Táto stránka je vo výstavbe, jej obsah nie je dokončený a môže byť nespoľahlivý alebo neuhladený.

---

Židovská skupinová stratégia
Židia Judaizmus – Sekulárny judaizmus – Kryptojudaizmus Židovský supremacizmus – Židovský etnocentrizmus – Židovské antikresťanstvo Sionizmus – Izrael Holokaust Židia a komunizmus Židia a multikulturalizmus Židia na Slovensku

Tento článok popisuje históriu Židov na Slovensku.

Obsah 1 Stredovek 1.1 Prví Židia na Slovensku 1.2 Obchod s otrokmi 1.3 Úžerníctvo 1.4 Pokusy o obmedzenie židovského vplyvu 2 Novovek 2.1 Hospodársky vplyv v Uhorsku 2.2 Učasť na maďarizácii slovenského národa 3 20. storočie 3.1 Šírenie alkoholizmu 3.2 Snaha o odtrhnutie Bratislavy v prospech Maďarska 3.3 Politika Slovenského štátu voči Židom 4 Pozri tiež 5 Zdroje

[úprava] Stredovek

[úprava] Prví Židia na Slovensku

Židia na Slovensku sa objavili okolo roku 70 nl., keď si ich sem rímski legionári doviedli ako otrokov. V neskorších storočiach rímske légie sprevádzali na slovenské územie už nie ako otroci, ale ako obchodníci.

Prvý historický záznam o stykoch našich predkov zo židmi možno nájsť v cyrilo-metodských legendách. V Žití Klementovom čítame, ako Svätopluk vyhnal Metoda a jeho učeníkov (ktorí boli Svätoplukovými poddanými) predal do otroctva Židom.

Robert Büchler píše: „Tí heretici [Wiching a jeho nemeckí kňazi] mučili mnohých a druhých predali Židom do otroctva a tí ich odviedli do Benátok.“

Ďalšia skupina Židov sa na území dnešného Slovenska objavila spolu so starými Maďarmi – išlo o kmene Karaitov, ktorí sa zúčastnili na plienení celej Európy spolu so starými Maďarmi a často bojovali v prvých radách, a tak levím podielom participovali pri vyvražďovaní európskych národov.

[úprava] Obchod s otrokmi

Židia, ktorí žili v tom období na Slovensku, sa zaoberali rôznymi formami obchodu, najmä však obchodom s otrokmi a bol to obzvlášť výnosný obchod – mnoho Slovanov a Slovaniek bolo vyvezených na juh. Ženy končili v háremoch okolo Stredomoria a mladí chlapci boli vykastrovaní a používaní ako eunusi. Český historik Lubor Niederle o tom píše: „(Židia) Obchodovali so všetkým, ale v prvom rade dostali do svojich rúk obchod s otrokmi. To bola ich špecialita – obchod s ľuďmi.“

Obchod so slovanskými otrokmi bol taký rozsiahly, že podľa niektorých zdrojov dal základ slovu „slave“ – otrok, podľa Slovanov – Slav.

[úprava] Úžerníctvo

Ďalšia špecializácia Židov počas celého ich pôsobenia na Slovensku (ale aj na iných miestach, kde sa vyskytli), bola úžera. Kresťanom ich Sväté písmo nepovoľuje požičiavať peniaze na úrok (na čo sa v stredoveku dbalo), no Židom ich sväté knihy áno – ale iba pokým požičiavajú Nežidom. Napríklad u kráľa Žigmunda si vymohli 104-percentný úrok. Ten však v skutočnosti podľa ľubovôle ešte ďalej zvyšovali. Podľa K. Kálala na začiatku 20. storočia, hoci bol v Uhorsku povolený úrok len 8%, Židia využívali nevedomosť ľudu a dokonca brali úrok 120%, k čomu uvádza: „Je isté, že Židia na Slovensku zdierajú, až to do neba volá.“

[úprava] Pokusy o obmedzenie židovského vplyvu

Keď si európski panovníci uvedomili negatívne dôsledky pôsobenia Židov, začali ich činnosť obmedzovať. Toto sprevádza celé dejiny židovstva ako takého. V Uhorsku kráľ Ondrej II. vo svojej Zlatej bule zakázal Židom zastávať významné funkcie v štátnej správe a vrátil ich rozsiahle majetky späť do uhorských rúk (Židia a izmaeliti – moslimskí kupci ovládli dôležité odvetvia uhorského hospodárstva, najmä soľný monopol a mincovníctvo).

V roku 1232 ostrihomský arcibiskup Róbert postihol cirkevnou kliatbou celé Uhorské kráľovstvo, lebo vraj „Židia opanovali krajinu, utláčali kresťanov, kresťanky si brali za manželky, kupovali kresťanských otrokov, na ktorých páchali svoju ľubovôľu.“

Neskorší uhorskí panovníci šli ešte ďalej a čoskoro Židia nemohli ani chodiť do školy s kresťanskými deťmi, nemohli sa usadzovať v mestách, pričom do banských miest vôbec nesmeli chodiť, nemohli vykonávať remeslo, zastávať úrady ani nadobúdať meštianske práva. V čase obliehania Bratislavy Turkami ju Židia odmietli brániť a masovo utiekli na druhú stranu Dunaja.

Počas tureckej okupácie časti Uhorska Židia neváhali spriahnuť sa s dobyvateľmi a pomáhali im uskutočňovať obchod s otrokmi (podobne kolaborovali s Maurami v Španielsku), o čom svedčia dobové pramene: „Židia sprostredkovali predaj zajatých kresťanov...“ (dokumenty generálnych kongregácií, 17. stor.)

Počas vlády Jozefa II. sa postavenie Židov o niečo zlepšilo, no po jeho smrti v roku 1790 boli obmedzenia obnovené. Veľký prílev Židov do Uhorska však nastal po roku 1849. Nachádzali tu vhodné podmienky na podnikanie a vcelku tolerantné prostredie. Prúdili sem najmä z Haliče. Francúzsky historik Ernest Denis: „Židia prichádzali na stá z Haliče, vábení ľahkým vykorisťovaním pôdy, podporovaní byrokraciou... Dostávali výhradné právo na krčmy a obchody, pijanom dávali veľký úver, do zálohy berúc ich gazdovstvá.“ V decembri 1867 bol prijatý emancipačný zákon, ktorým sa Židom otvorili dvere do verejného života. V podnikaní im bola ponechaná slobodná ruka, čo sa prejavilo deštrukčne vzhľadom na slovenský ľud.

[úprava] Novovek

[úprava] Hospodársky vplyv v Uhorsku

Židia koncom 18. storočia a neskôr ovládli uhorský priemysel, ba celé Uhorsko:

„(Židia) Majú hostince po dedinách, mestách i kúpeľoch, majú statky, píly, vodné i parné mlyny, paliarne, veľké továrne, ohromný obchod drevársky a veľkoobchod vôbec je bezmála celý v rukách židovských. (...) V Uhorsku vychádza 1 000 novín, z ktorých 835 je Židovských. (...) Židia držia v Uhorsku 70 percent všetkej pôdy, a to buď vlastnej alebo najatej. (...) Obchod s drevom majú Židia. (...) Vôbec všetok obchod a veľký priemysel akoby bol výsadou Židov. (...) Na Slovensku je 21 peňažných ústavov slovenských a 133 židovsko-maďarských, ktoré Slováci nazývajú všeobecne židovskými, pretože ich najviac riadia Židia (...) ...takže Židia sú pánmi Uhorska...“ (K. Kálal, Slovákofilské spisy)

Židia v tom čase predstavovali necelých 5% obyvateľstva Uhorska. Podľa iných štatistík bola držba pôdy poväčšine maďarská. Táto skutočnosť je spôsobená tým, že vyše 70% Židov sa hlásilo k maďarskej národnosti.

Na konci 19. stor. v liste K. A. Medveckému Andrej Kmeť píše:

Žid je pánom v sklepe, žid je pánom v krčme, žid je pánom vo veľkých dielňach, žid je pánom v palácoch, v kráľovských dvoroch, žid je pánom v súdnej stolici, vo dvoranách zákonodarných, a žid je pánom v chalupe roľníkovej, v rodine, v škole, ba i v kostoloch a v súkromnosti sŕdc, poneváč je pánom v novinách, a pánom groša, chleba, odevu a celého nášho bytia a hnitia.

[úprava] Učasť na maďarizácii slovenského národa

Židia sa zúčastňovali aj na hrubej maďarizácii slovenského národa. „Židia slúžia maďarizácii obrovským kapitálom aj dôvtipom. (...) A na každom mieste Židia slúžia maďarizácii, samozrejme za veľkú cenu: za takmer neobmedzenú slobodu, s ktorou nepoctivým spôsobom bohatnú, ožobračujúc rodiny i celé obce.“ (K. Kálal, Slovákofilské spisy)
Historik František Vnuk píše: „Židia sa tak extaticky vžili do úlohy misionárov maďarizácie, že svojím šovinizmom často prevýšili aj samých Maďarov.“ Historik Jozef Škultéty zaznamenal: „Na dedinách slovenských notári, poštári boli napospol Židia – a preto Židia, že stáli v službe maďarizácie.“

Béla Grünwald, minister školstva, dal odhlasovať zrušenie 3 slovenských gymnázií. Bol tiež predsedom Hornouhorského vzdelávacieho spolku (FEMKE), ktorý vyviezol stovky slovenských detí na maďarizáciu do Dolnej zeme. V roku 1878 Grünwald vo svojom diele A Felvidék písal, že v Hornom Uhorsku stredné školy sú ani stroje, do ktorých na jednom konci vsádzajú slovenských chlapcov, aby na druhom konci vyšli z nich už ako hotoví Maďari. Tak to išlo bezmála 60 rokov. V tej istej publikácii tiež uvádza, že Uhorsko má síce po slovensky hovoriacich obyvateľov, ale slovenského národa v ňom nieto. Maďarský premiér Kálman Tisza bol blízkym príbuzným Bélu Grünwalda.

Poslanec Visontai (Weinberger) hlásil v budapeštianskom parlamente 29. marca 1895:

Štatistiky dokazujú, že v stoliciach obývaných nemaďarskými národnosťami, židia konajú pravidelnú misionársku činnosť v prospech maďarstva. Štatistiky ďalej ukazujú, že tam, kde na široko-ďaleko maďarského slova ani nepočuť – v rumunských, slovenských alebo nemeckých stoliciach – je to práve židovská rodina, žijúca v skromných podmienkach, ktorá nielen že pestuje maďarskú reč v rodinnom kruhu, ale aj vynakladá vrcholné úsilie, aby svojim deťom vštepila lásku k maďarskej reči a kultúre. Vidíme tiež, že v nemaďarských stoliciach, ak rodičia detí chcú, aby sa ich deti naučili rozprávať po maďarsky, posielajú ich do židovskej školy.

Židia ako usilovní vykonávatelia maďarizačnej politiky vtedajšej vlády len ťažko znášali zánik monarchie. Po konci vojny v roku 1919 vyčíňali maďarsko-židovské gardy, ktoré umučili a zavraždili stovky ľudí. Tieto zločiny neboli dodnes dôkladne zosumarizované.

Z tohto obdobia pochádza tiež článok v New Yorskom Denníku, prezentujúci pohľad amerických Slovákov na činnosť Židov:

Jeden z najťažších problémov, ktorý budeme musieť riešiť v blízkej budúcnosti, je záplava židovstva. (...) tj. pred skazonosným a rozvratným nemravom, zachvátivším široké vrstvy tohto národa a ľahkoverného robotníctva vo forme nezriadeného hmotárstva, krvilačného, žíznivého a bláznivého boľševictva. Národ náš, ktorý nepozná a nepoznal intolerancie náboženskej, alebo rasovej a ktorý práve túto svoju zhovievavosť mnoho trpel v minulosti, je do duše urazený a zarmútený nad chovaním sa židov, nenávidí ich a rád by sa ich striasol, rád by im staval zlaté mosty do Palestíny. To, čo sa deje v Rusku a v Maďarsku pod vodcovstvom židov, je tak nemravné, neľudské, neprirodzené, hlúpe, že človek filozoficky mysliaci hľadá vysvetlenie nie v dákejsi dekandencii spoločenskej a etickej, ale v akejsi duševnej epidémii, ktorá zachvátila vinných i nevinných a ničí židov i nežidov po spôsobe aziatického moru.

[úprava] 20. storočie

[úprava] Šírenie alkoholizmu

Židia boli tiež známi ako krčmári, čím šírili alkoholický mor a morálne devastovali ľud. Túto skutočnosť vo svojom románe Krčmársky kráľ vykresľuje aj Martin Rázus. Svojho času mali Židia v Budapešti také vysoké kontakty, že si dokonca vymohli zakázanie spolkov miernosti, ktoré bojovali proti alkoholickej pliage. Novinár Ambro Pietor zaznamenal: „Na ponosu židovských krčmárov, že oni nemôžu daň platiť, lebo že sú krčmy prázdne, dňa 12. nov. 1875 zrušil minister Tisza v Trenčianskej stolici blahodárne účinkujúci Spolok miernosti Sv. Ruženca, zo ,štátnych záujmov‘. Spolok tento mal vyše 40 000 údov.“

K 14.3.1939 Židia vlastnili takmer 100 % priemyselných liehovarov na Slovensku.

Dokonca aj Tomáš Garrigue Masaryk, inak prožidovsky naklonený (podľa niektorých je sám židovského pôvodu), priznáva škodlivú úlohu židov pri šírení alkoholického moru a maďarizácii: „Rakúsko-uhorská vláda dávala krčmárske licencie vždy len židom. Za tento veľmi výnosný podnik židia horlivo pomáhali vláde v jej odnárodňovacej politike.“ Čechoslovakista Vavro Šrobár, ktorý Masaryka dobre poznal, k tomu poznamenal: „[Masaryk] Vyčítal Židom, že sa nevedia v kresťanskom svete oslobodiť od zákona Talmudu a od geta. Izolujú sa od všetkých ujarmených národov a držia podľa príkazu náboženského s vládnucimi národmi. U nás to znamená, že sa nemčia a maďarizujú. (...) Židia z geta sú nám cudzí svojou vierou, svojimi náhľadmi, filozofiou i sociológiou; izolujú sa tak, že im nerozumieme a že sa ich obávame a nemáme ich radi. (...) Uznával, že boj proti židovskej pažravosti, úžere, materializmu, proti ich spojenectvu s našimi nepriateľmi je oprávnený najmä na Morave a na Slovensku, kde sa na dedinách stali pohromou naivného a dôverčivého ľudu. Tu by sa im mali odňať privilégiá krčmárskej živnosti, alebo by sa mal vyniesť zákon, ktorý by chránil ľud proti pokušeniu alkoholu a proti židovskej úžere.“

Šrobár ďalej vykladá, ako po tom, čo sa dostal k moci ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska, naložil so Židmi:

10. decembra 1918 zasadil som sa o vynesenie splnomocňovacieho zákona, dľa ktorého sa zakazuje výčap liehovín na Slovensku. Zmysel tohto zákona je tento: všetky licencie krčmárske a trafikantské boli od prevratu na Slovensku v rukách Židov. (...) Oslobodiť slovenský národ od tejto úžerníckej triedy bolo mojou prvou a hlavnou povinnosťou. Pomery boli také v jednotlivých župách, že ku príkladu v Trenčianskej župe mali Židia 97 % všetkých licencií vo svojich rukách. Dnes je pravý opak: 97 % majú kresťania a 3 % Židia. (...) Keď chodili židovské deputácie ku mne s ponosou, že sú pripravené úradmi o existeniu stá a stá rodín židovských, povedal som im toto: židovsta na Slovensku je len 3,5 % z celého obyvateľstva. A licencií a trafík máte vyše 80 %. To je krivda na slovenskom ľude, páchaná maďarským režimom. To musí prestať a prestane.

V roku 1933 priniesli Národné noviny nasledovnú správu:

Pred prevratom Židia boli najoddanejším a najúčinnejším nástrojom maďarizácie a po prevrate ich vidíme vo všetkých zložkách protinárodných. Po slovenských mestách najviac maďarčia Židia ešte i dnes, najoddanejšími odberateľmi maďarských časopisov sú Židia a socialisticko-komunistická politika má najväčšiu oporu v nich. Čokoľvek rozkladného a škodlivého hrozí slovenskému národu, Židov pri tom vidíme húfne.

Československá obec sokolská navrhovala v polovici septembra 1938 riešiť židovskú otázku „návratom židovských prisťahovalcov po roku 1914 do ich pôvodnej vlasti.“

Najrozšírenejší denník v ČSR, Národná politika, v októbri 1938 uviedol článok „Židia medzi nami“, v ktorom ich okrem iného obvinil, že „vykorisťujú iné rasy, sú bezohľadní a bažia po moci.“, ba dokonca že „všade, kde sa vyskytnú, šíria okolo seba nekľud a odpor.“

[úprava] Snaha o odtrhnutie Bratislavy v prospech Maďarska

V októbri 1938, po Mníchovskej arbitráži, podpísalo 15 000 bratislavských Židov petíciu za pripojenie Bratislavy k Maďarskému kráľovstvu a masovo za túto požiadavku demonštrovali v uliciach mesta. O tejto udalosti americký diplomat George F. Kennan zaznamenal: „O tomto ich kroku sa hneď dozvedeli Slováci, ktorí to pokladali za mimoriadne nevraživý dôkaz toho, čo vždy tvrdili o nelojálnosti Židov voči Slovensku.“

Ako reakciu na to priniesli Národné noviny 20.10.1938 článok Akútne riešenie židovského problému na Slovensku:

Živorenie slovenského obchodu a priemyslu, brzdenie rozvoja slovenskej inteligencie, ktorej mnohé miesta sú obsadené Židmi, je dostatočným argumentom, ktorý i zdanlivo ťažkú ranu na Židov 100-percentne ospravedlňuje. (...) Nedaj Bože, aby takíto lojálni občania mali eventuelne rozhodovať o hraniciach Slovenska. Táto vec vedľa hospodárskeho argumentu je druhým veľmi dôležitým argumentom nútiacim k rýchlemu a radikálnemu riešeniu židovskej otázky na Slovensku. (...) Tretím rovnako akútneho riešenia vyžadujúcim zjavom je otázka prílevu Židov na Slovensko z Nemecka a bývalého Rakúska, z tých štátom, kde už predtým so Židmi ako parazitným elementom zúčtovali. (...) Z týchto troch príčin, hospodárskej, zahranično-politickej a z otázky prisťahovaleckej, aspoň u nás na Slovensku problém Židov sa dostáva do akútneho štádia, vyžadujúceho čo najširšej radikálnej nápravy.

[úprava] Politika Slovenského štátu voči Židom

Ak prebiehalo vyvražďovanie v koncentračných táboroch (pozri Polemika o holokauste), nie je to vina slovenskej vlády, ktorá mala len veľmi obmedzené informácie o dianí v táboroch a bolo jej povedané, že so Židmi sa bude zaobchádzať humánne, ako to prisľúbil Reynhard Heydrich v Bratislave 10.4.1942 a po ňom 24.5.1942 aj Adolf Eichmann. V slovenských koncentračných táboroch (Nováky, Sereď, Vyhne...) mali Židia veľkú slobodu pohybu a zdravotnícku starostlivosť. Dá sa povedať, že tieto tábory plnili aj akúsi ochrannú funkciu a chránili Židov pred vyvezením do Nemecka.

V 20. mája 1942 z poverenia generálneho presbytéria evanjelickej cirkvi na Slovensku biskupi Štefan Samuel Osuský a Vladimír P. Čobrda vydali pastiersky list v židovskej otázke, v ktorom uviedli:

ev. cirkev nespúšťa zo zreteľa, že mnohí Židia sa často a ťažko prehrešili proti slovenskému ľudu a národu – v ohľade národnopolitickom ako húževnatí odporníci a nepriatelia všetkých slovenských národných snáh a vždy na všetko hotové nástroje násilnej maďarizácie a v ohľade hmotnom, hospodárskom a sociálnom ako temer výluční majitelia krčiem a hostincov, prefíkaní každého druhu priekupníci, obchodníci a priemyselníci, v ktorých rukách najmä na východnom Slovensku bol temer všetok obchod a veľkopriemysel – a je presvedčená, že lepšia, krajšia a šťastnejšia budúcnosť slovenského ľudu a národa závisí v mnohom i od múdreho riešenia židovskej otázky aj v slovenskom štáte, lebo nie je možné, aby jedna väčšia čiastka obyvateľstva, slovenskí roľníci a robotníci museli celý život krvopotne mozoliť a druhí žili si ľahko vo všetkom pohodlí a prebytku, koristiac zo slovenskej chudoby a žijúc-tyjúc z mozoľov slovenského ľudu.“

Pre určité skupiny Židov (napr. „hospodársky dôležitých“) existovali výnimky, udeľované prezidentom, ktoré zachránili pomerne veľký počet Židov (rôzne zdroje uvádzajú od 1 000 do 35 000). Dnes ich počet nemožno kompletne vyčísliť, pretože nemáme zodpovedajúcu dokumentáciu. Archívy sú nekompletné a zrejme manipulované.

Odstraňovanie Židov z verejného života sa stretávalo prevažne s priaznivým ohlasom slovenského obyvateľstva, čo potvrdzuje aj jedna zo správ určených pre Benešovu „exilovú vládu“ v Londýne:

Židia na Slovensku majú špatnú povesť – boli odpornými stĺpmi maďarizácie, najmä na východnom Slovensku, kde predstavovali skutočnú sociálnu pliagu – zruinovali celé oblasti bezohľadným využívaním (...) Hoci tvorili iba 4 percentá obyvateľstva, držali v rukách všetok obchod a väčšinu priemyslu a bankovníctva. Odhaduje sa, že im patrilo 38 percent národného majetku na Slovensku. Počas Česko-Slovenskej republiky väčšina židov na Slovensku sa hlásila k sionistom. Hoci slovenský dedinský ľud je veľmi dobrosrdečný a znášanlivý, je v jeho povahe mnoho protižidovského cítenia, najmä pokiaľ ide o hospodársku a národnostnú stránku problému. (...) Ale pravdepodobne každý Slovák víta skutočnosť, že sa z verejného života odstraňuje nadmierny židovský vplyv, i keď sa neschvaľujú tvrdé spôsoby, akými sa to robí.

Tí Židia, ktorí ostali na Slovensku, v značnej miere brojili proti Slovenskej republike. Výrazne sa angažovali v ilegálnej KSS, ako píše V. Plevza v knihe Prehľad dejín KSČ na Slovensku: „Kým v rokoch 1939 – 1942 sa angažovalo v ilegálnej KSS pomerne veľa komunistov židovského pôvodu, po deportáciách nastal úbytok.“ Vo výraznej miere sa taktiež podieľali na príprave povstania v roku 1944. Židia na Slovensku mali spojenie s pripravovaným povstaním. Mnohí z tých, čo sa skrývali, boli v táboroch, ale aj tí, ktorí mali tzv. výnimky, sa hromadne pridávali k povstalcom (pozri Povstanie v roku 1944 – účasť Židov).

Keď bol Heinrich Himmler, Reichsführer SS, koncom septembra 1944 na návšteve Bratislavy, vyčítal Tisovi jeho nedôslednosť vo vzťahu k Židom. Hodil na stôl prezidentské výnimky, ktoré nemeckí vojaci našli u zastrelených a zajatých povstalcov Židov a povedal: „Toto všetko ste si mohli ušetriť, keby ste sa ich boli včas zbavili.“

[úprava] Pozri tiež

• Židia a komunizmus
• Židia a multikulturalizmus
• Židovská skupinová stratégia

[úprava] Zdroje

• Bartl, J.: Národné dejiny. Bratislava Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 2002. ISBN 80-08-03504-8 (súčasť učebnice pre prvý ročník gymnázia)
• Ďurica, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. ISBN 80-7114-386-3
• Ďurica, Milan Stanislav: Jozef Tiso: Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006. ISBN 80-7114-572-6
• Ferko, Jerguš: Maďarské (seba)klamy. Martin: Matica slovenská, 2004. ISBN 80-7090-730-4
• Kálal, Karol: Karla Kálala spisy slovákofilské, zv. 5, Praha: L. Mazáč, 1928
• Kružliak, I. – Okáľ, J. (zostavovatelia): Svedectvo jednej generácie. Cambridge, Ontario: Dobrá kniha, 1990.
• Ratkoš, P. a kol.: Pramene našich dejín. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1974. 67-220-74
• Niederle, Lubor: Život starých Slovanov, 2.diel. Praha: Nákladom Bursíka a Kohouta, 1924.
• Škultéty, J.: Ešte raz o bývalom Hornom Uhorsku. Turčiansky Sv. Martin, 1931.
• Škultéty, J.: Za slovenský život. Brezno: Matica slovenská, 1998. 412 s. ISBN 80-7090-489-5 (viaz.)
• Špiesz, Anton: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava: Perfekt, 2002. ISBN 80-8046-190-2
• Vnuk, František: Mať svoj štát znamená život. Bratislava: Odkaz, 1991. ISBN 80-85193-11-6
• Historická revue, 12/2004
• Wikipédia,http://cs.wikipedia.org/wiki/Mordechaj_Kapusta