Polemika o holokauste

Z Metapédia

Polemika o holokauste je diskusia o udalostiach, ktoré poznačili osud Židov počas druhej svetovej vojny najmä v tom zmysle, či prebiehala ich úmyselná likvidácia (holokaust) nacistickým Nemeckom. V súčasnosti je v západnom svete debata na túto tému potláčaná. V mnohých štátoch bola exterminacionistická verzia povýšená na dogmu, ktorej akékoľvek spochybnenie je trestateľné väzením. V iných krajinách, aj keď vyjadrovanie revizionistických názorov nie je trestné podľa zákona, bývajú revizionisti zosmiešňovaní, očierňovaní v médiách, brzdení vo vedeckej kariére či sociálne ostrakizovaní vplyvom mediálneho pôsobenia.

Masový hrob v nemeckom koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Táto fotka, ktorá sa stala takmer synonymom holokaustu, ironicky pochádza z tábora, ktorý ani podľa exterminacionistickej verzie neslúžil na vyhladzovanie.

[úprava] Exterminacionistické stanovisko

Exterminacionisti sú presvedčení, že európski Židia boli počas druhej svetovej vojny obeťou systematického vyvražďovania zo strany nacistov. Myslia si, že existoval plán na vyhladenie všetkých európskych Židov, že toto vyhladzovanie bolo implementované do praxe pomocou dômyselných prostriedkov ako plynové komory a že si vyžiadalo 5 – 6 miliónov židovských obetí. Toto vyvražďovanie malo byť oficiálne zahájené niekedy začiatkom roka 1942 (čo je prevažujúci názor u exterminacionistov, aj medzi nimi však existujú názorové rozpory, kedy sa vyvražďovanie začalo).

[úprava] Revizionistické stanovisko

Revizionisti jednoznačne odmietajú exterminacionistickú verziu. Myslia si, že Židov nijaké systematické vyvražďovanie nepostihlo a že mnohí emigrovali (predovšetkým v prvých rokoch po vojne). Revizionisti nepopierajú existenciu koncentračných táborov ani to, že Židia boli vystavení prenasledovaniu. Revizionisti nepochybujú o tom, že mnohí Židia umreli, či už z prirodzených príčin, chorôb, zlého zaobchádzania, vyhladovania alebo popravy. Popierajú však existenciu plánu na vyvraždenie všetkých európskych Židov, existenciu plynových komôr a tvrdia, že počas druhej svetovej vojny zomrelo omnoho menej ako 5 miliónov Židov. Revizionisti netvrdia, že majú úplnú odpoveď na to, čo sa stalo Židom počas druhej svetovej vojny. Myslia si, že na zistenie celej pravdy je potrebná otvorená, slobodná diskusia. Exterminacionisti s nimi však odmietajú diskutovať (nevýznamnými výnimkami sú niektoré internetové diskusie a stránky).

[úprava] Prístupné dôkazy

Pozri tiež: Dôkazy holokaustu

Neexistuje žiaden nemecký dokument, ktorý by hovoril o pláne masového vyhladzovania Židov. Neexistuje žiadny dôkaz, že by Adolf Hitler nariadil, povolil alebo vedel o masovom vyhladzovaní Židov. Oficiálna verzia holokaustu je postavená výhradne na svedectvách a ústnych vyhláseniach či už preživších alebo údajných páchateľov. Existujú tiež dokumenty a skutočnosti, ktoré exterminacionisti interpretujú ako potvrdzujúce holokaust, hoci samé o sebe neobsahujú žiadne priame informácie o pláne na vyhladzovanie Židov.

[úprava] Súperenie koncepcií

[úprava] Absencia písomnej dokumentácie

Podľa mojich informácií, ako sa zdá, nič nenasvedčuje tomu, že by Nemci pripravovali nejaký plán totálnej likvidácie Židov. Podľa údajov, ktoré mám v súčasnej dobe k dispozícii, taký plán zrejme neexistuje, a preto nemôžem potvrdiť údaje, ktoré ste v tejto veci získali.
– Edvard Beneš v odpovedi Svetovému židovskému kongresu, 29. septembra 1942

Revizionisti argumentujú, že ak by Nemci skutočne chceli splynovaním vyvraždiť milióny ľudí, museli by k tomu dať dokopy obrovskú mašinériu. Bol by potrebný všeobecný rozkaz, ktorý sa nikdy nenašiel, takisto ako pokyny, plány, označenia, ktoré nikto nikdy nevidel. Museli by sa konať porady odborníkov za účasti chemikov, lekárov a expertov pre najrôznejšie technológie. Vytvorenie potrebných podmienok by si vyžiadalo peňažné fondy, čo by muselo v takom organizovanom byrokratickom štáte, akým bola Tretia ríša, určite zanechať stopy (je napríklad na pfenig presne zaznamenané, koľko v Osvienčime stála búda pre psa a stromčeky objednané do lesných škôlok).

Exterminacionista Raul Hilberg uvádza:
„Likvidácia Židov nebola riadená centrálne, nebol ustanovený žiadny úrad, ktorý by sa staral o židovské záležitosti a taktiež nebol založený ani žiadny fond pre vyhladzovacie procesy.“ ^[1]

Exterminacionisti takéto tvrdenia zvyknú naopak udávať ako doklad toho, ako dôkladne boli plány holokaustu utajené. Ďalej tvrdia, že pre účely holokaustu existoval celý „kódovací jazyk“, napr. nehovorilo sa o „vyhladení európskych Židov“, ale o „konečnom riešení židovskej otázky v Európe“, nehovorilo sa o popravách, ale o „špeciálnom zaobchádzaní“ a podobne. Okrem toho, nacisti mnohé dokumenty zlikvidovali v snahe zahladiť svoje zločiny. Revizionisti však namietajú, že by nebolo mysliteľné zlikvidovať všetky zmienky o vyvraždení Židov, keďže existovalí desaťtisíce rôznych hlásení a státisíce ich kópií. Navyše, mnoho dokumentov hovorí o „riešení židovskej otázky“ či popravách Židov (zradcov, partizánov či sovietskych komisárov), nikde sa však nenachádza spracovaný globálny plán vyhladenia Židov, odvolávka na takýto plán, ani zmienka o vraždiacej plynovej komore.

Bazén v Osvienčime. Podľa revizionistov slúžil na rekreáciu väzňov v nepracovných dňoch. Podľa exterminacionistov „hasičský zásobník vody vo forme bazénu“.

[úprava] Prepúšťanie väzňov

Ináč povedané, poľskí historici sa nám snažia nahovoriť, že tí istí Nemci, ktorí sa pokúšali vraždenie v plynových komorách zakryť tak dôkladne, že nikdy nevydali ani jeden písomný príkaz o splynovaní, boli tak hlúpi, že prepustili 20 000 očitých svedkov svojich zločinov, takže mohli celému svetu povedať, čo videli alebo počuli.
– Jürgen Graf, revizionistický historik

Revizionisti proti tomuto stavajú dokumenty svedčiace o tom, že mnohí väzni boli prepustení, a to aj v čase údajného najväčšieho vyhladzovania (leto 1944). Takisto exterminacionisti priznávajú, že z Majdanku bolo prepustených 20 000 väzňov. Ak by koncentračné tábory boli skutočne miestom konania super-tajného vyhladzovacieho programu, je veľmi nepravdepodobné, tvrdia revizionisti, že by z nich nacisti prepúšťali ľudí v čase najväčšej výšky týchto operácií. Exterminacionisti oponujú tým, že zmienky o vyvražďovaní už tak či tak po Európe a po svete kolovali, a tak aj skutočné svedectvá týchto osôb boli vnímané ako klebety.

Exterminacionistický historik Jicchak Arad uvádza, že Odilo Globocnik, vedúci akcie Reinhard varoval návštevníkov tábora aj z radov SS, ktorí videli plynovanie, nech sa o tom nikomu nezmieňujú a že prezradenie tejto informácie by bolo potrestané smrťou: „Toto je jedna z našich najtajnejších záležitostí, vskutku tá najtajnejšia. Ktokoľvek by o tom hovoril, bude zastrelený. Len včera boli zastrelení dvaja príliš ukecaní.“ ^[2] Revizionisti tvrdia, že je úplne nemysliteľné, aby za vyzradenie týchto informácií bolo vysoko postaveným členom SS hrozené smrťou, no na druhej strane by boli prepúšťané desaťtisíce väzňov.

[úprava] Vyjadrenia nacistov

Existuje niekoľko vyjadrení nacistov, ktoré sú exterminacionistami interpretované ako zmieňujúce sa o vyhladzovaní Židov.

Revizionisti však oponujú, že ak by skutočne prebiehalo masové vyhladzovanie Židov, vyjadrenia by boli omnoho početnejšie (sú pomerne zriedkavé) a explicitnejšie, že mnohé sú citované spod kontextu, a taktiež spochybňujú autenticitu niektorých výrokov. Okrem toho argumentujú, že aj keby aj tieto vyhlásenia padli, neznamená to automaticky, že skutočne zodpovedajú realite. Za omnoho relevantnejšie ako politicky motivované vyjadrenia považujú dokumenty, ktoré údajne vôbec nesvedčia o vyhladzovacej verzii a taktiež predkladajú vyhlásenia nacistov, ktoré vyhladzovacej verzii odporujú (pozri napr. Hitler a holokaust).

Je zachovaných niekoľko Hitlerových vyjadrení, ktoré sa dajú vykladať dvojzmyselne. (Viac informácií v článku: Hitler a holokaust)

Existuje tiež fonografický záznam prejavu, ktorý údajne predniesol Heinrich Himmler pred niekoľkými vysokými dôstojníkmi SS v októbri 1943 v Poznani. Tento záznam bol použitý v procese s generálom SS Gottlobom Bergerom, ktorý bol prítomný na stretnutí v Poznani. Berger spočiatku poprel, že by išlo o hlas Heinricha Himmlera, po druhom vypočutí však pripustil, že možno ide o Himmlerov hlas. Jednoznačne sa však vyjadril, že Himmlerov v Poznani nehovoril o vyhladzovaní Židov, pretože schôdzka bola zvolaná s úplne iným účelom, urovnať trenice medzi SS a políciou. Žiadny dôkaz o autenticite nahrávky nebol na súde predložený.

V denníku Josepha Göbbelsa sa z dňa 27. marca 1942 nachádza nasledovný zápis:

Počnúc Lublinom, Židia z Generálneho gubernátu [obsadeného Poľska] sú teraz deportovaní na východ. Tam sú podrobení značne barbarskej procedúre, ktorú je tu nemožné podrobnejšie opísať. Zo Židov toho veľa neostane. Celkovo možno povedať, že asi 60 % ich je likvidovaných, zatiaľ čo len asi 40 % je použiteľných na prácu.

V prípade Himmlerovho (údajne) poznaňského prejavu, ako aj tohto zápisu v Goebbelsovom denníku sa taktiež tvrdí, že sa vzťahovali na strieľanie Židov na východnom fronte (ktoré prebiehalo aj podľa revizionistov) a nie na koncentračné tábory. V ani jednom z týchto dokumentov nie je zmienky o vyhladzovacích táboroch či plynových komorách.

Adolf Eichmann vypovedal počas svojho procesu (súdený bol v 60. rokoch v Izraeli), že plán konečného riešenia židovskej otázky, dohodnutý na konferencii vo Wannsee, mal znamenať vyhladenie. Týmto sa exterminacionisti pokúšajú vysvetľovať skutočnosť, že na zápisoch z konferencie vo Wannsee sa nikde nenachádza ani zmienka o vyhladzovaní Židov, naopak, sú menované viaceré skupiny Židov, ktoré nemuseli byť deportované na východ a mohli ostať v Ríši.

Revizionisti namietajú, že Eichmann mohol byť mučený alebo inak nútený vypovedať, čo jeho väznitelia chceli. Okrem toho, mnohé vyjadrenia Eichmanna sú preukázateľne nepravdivé, čoho si Eichmann musel byť vedomý (tvrdil napríklad, že do plynovej komory mal byť umiestnený motor zo zajatej ruskej ponorky, pričom však Nemci počas celej druhej svetovej vojny nezajali ani jednu takúto ponorku). Preto niektorí revizionisti zastávajú názor, že Eichmann úmyselne diskreditoval svoje svedectvo takýmito nezmyselnými tvrdeniami a skryto tým celému svetu odkázal, o akú absurditu ide.

Existuje mnoho výpovedí SS-mannov a správcov táborov, kde sa priznávajú k svojim zločinom. Revizionisti poukazujú na nezrovnalosti v týchto výpovediach (pozri napr. Kurt Gerstein), ako aj na to, že mnohé si odporujú nazvájom. Taktiež sa poukazuje na pravdepodobnosť, že boli učinené pod nátlakom a opäť na to, že svedectvo nemusí nič znamenať.

[úprava] Dôveryhodnosť svedectiev

Pozri tiež: Ivan Demjanjuk, Noc

Väčšina ich [,preživších holokaustu‘] pamätí a správ je plná grotesknej kvetnatosti, absurdného zveličovania, dramatizujúcich prvkov, prehnanej pompéznosti, diletantského filozofovania, rádoby lyricizmu, neoverených klebiet, zauatosti, partizánskych útokov a apológií.
– židovský historik Samuel Gringauz ^[3]

Revizionisti exterminacionistom vyčítajú, že kladú svedectvá na príliš veľkú váhu. Exterminacionisti sa bránia tým, že ide o informácie z prvej ruky a tiež tým, že také veľké množstvo svedkov by sa predsa nemohlo dohodnúť na rovnakej verzii. Naproti tomu revizionisti ukazujú, ako sa svedectvá – najmä v prvých rokoch po vojne – dramaticky odlišovali, ba až si protirečili. Existujú aj svedectvá a spomienky väzňov Osvienčimu, ktorí vyhlásili, že v tábore žiadne vyhladzovacie procesy nebadali (Marika Frank, Maria Vanherwaarden). Taktiež existujú početné svedectvá o tom, že aj v táboroch v Nemecku boli plynové komory, hoci túto skutočnosť už neuznávajú ani exterminacionisti.

Napríklad vo Francúzsku narodený Žid Moshe Peer spomínal na zázračný únik pred smrťou, ktorý sa mu podaril v tábore Bergen-Belsen ako jedenásťročnému. V roku 1993 v rozhovore s kanadskými novinami The Gazette povedal, že bol „poslaný do plynovej komory tábora [Belsen] najmenej šesť krát.“ Noviny ďalej písali, že: „Zakaždým prežil, sledujúc hrôzu ako sa ženy a deti zrútili na zem a zomreli. Dodnes Peer nevie, ako je možné, že prežil.“ V pokuse vysvetliť tento zázrak Peer uvažoval: „Možno deti odolávali lepšie, neviem.“ V skutočnosti však v Bergen-Belsene žiadna plynová komora nebola, čo priznávajú už aj exterminacionisti.

Revizionisti ďalej obviňujú exterminacionistov z neprofesionality. Táto sa má prejavovať napríklad v tom, že z celkovo zamietnutých svedectiev vyberajú časti, ktoré vyzerajú rozumne a tieto používajú. Napríklad spomienky Alexandra Pečerského, sovietskeho Žida, ktorý naplánoval útek zo Sobiboru, obsahujú zmienky o plynových komorách s otvárateľnými podlahami, odkiaľ obete rovno napadali do vozňov pripravených dole na ich zvážanie. Takáto koncepcia je však dávno zamietnutá aj oficiálnymi historikmi, napriek tomu však Raul Hilberg aj Jicchak Arad, renomovaní historici holokaustu, používajú iné časti Pečerského spomienok ako relevantné zdroje (Jicchak Arad ho vo svojej knihe Belzec, Sobibor, Treblinka cituje 38-krát, samozrejme len z častí, ktoré sú v súlade s jeho verziou ^[4]).

Ďalším príkladom je Kurt Gerstein, dôstojník SS, ktorý napísal správu o priebehu vyvražďovania v Treblinke. Hoci obsahuje mnohé absurdity (napr. tvrdenie o 20 miliónoch mŕtvych, a to len v Treblinke, Sobibore a Belzecu), iné časti jeho spomienok sú citované ako relevantný zdroj a Gersteinova správa (ktorú napísal vo väzení) sa považuje za kľúčový dokument, ktorý usvedčil nacistov. Exterminacionisti sa bránia tým, že nezrovnalosti v niektorých svedectvách neznamenajú automaticky, že hlavné udalosti, ktoré opisujú, sa nestali a neznamená to ani to, že všetci svedkovia klamú. Revizionisti na toto odpovedajú, že exterminacionisti si vyberajú takých svedkov, ktorí vyhovujú ich verzii (ich svedectvá neoverujú, resp. iba inými podobnými svedectvami) a ostatných odmietajú, čo nie je objektívna práca s prameňmi.

[úprava] Politická zaujatosť

Exterminacionisti tvrdia, že revizionisti sú politicky zaujatí, sympatizujú s nacizmom či fašizmom, a tak nie sú objektívni pri svojich výskumoch. Táto námietka má všeobecný charakter a nijak sa nedotýka konkrétnych faktov. Snaží sa zamietnuť všetko bádanie revizionistov, a tak je často použitá na odmietnutie diskusie a odvádzanie od jej podstaty. Je však nesporné, že značná časť sympatizantov nacizmu je názorovo bližšia revizionistom.

Revizionisti často poukazujú na príklad zakladateľa revizionizmu Paula Rassiniera, ktorý bol bojovníkom francúzskeho hnutia odporu a sám bol väznený v koncentračných táboroch. Ako odporca Hitlera a národného socializmu rozhodne nebol motivovaný snahou očistiť túto ideológiu. Taktiež existujú židovskí revizionisti, napríklad Joseph Gideon Burg či David Cole (ktorý bol donútený odvolať svoje stanoviská).

[úprava] Plynové komory v Nemecku vs. plynové komory v Poľsku

Pozri tiež: Odvolané tvrdenia o holokauste

Pôvodne sa tvrdilo, že aj na území Nemecka existovali vyhladzovacie tábory s plynovými komorami. Dnes však exterminacionisti tvrdia, že politika úmyselného vyvražďovania sa odohrávala iba v šiestich táboroch na území Poľska – Osvienčim, Treblinka, Majdanek, Chelmno, Sobibor, Belzec. Revizionisti však tvrdia, že neexistuje kvalitatívny rozdiel medzi dôkazmi o vyvražďovaní v táboroch na území Poľska a tých v Nemecku. Taktiež totiž existujú početné svedectvá tých, ktorí potvrdili existenciu plynových komôr v táboroch Nemecku. Exterminacionisti sa však bránia, že takéto tvrdenia boli úmyselne preháňané a jednoducho súčasťou vojnovej propagandy, čo však neznamená, že holokaust sa nestal.

Veliteľ koncentračného tábora Mathausen Franz Ziereis vo svojom „priznaní“ uviedol, že v Hartheime (satelitný tábor Mathausenu) boli oxidom uhoľnatým splynované 4 milióny ľudí. Taktiež uviedol, že Nemci zabili ďalších 10 miliónov ľudí v Poľsku, Lotyšsku a Litve. Tieto skutočnosti uviedol Simon Wiesenthal vo svojej publikáci KZ Mathausen.

[úprava] Chemický výskum

Exterminacionisti sa odvolávajú na výsledky chemickej analýzy z roku 1994, ktorá pre údajné plynové komory zistila vysokú koncentráciu zvyškov Zyklonu B. Toto je nezlúčiteľné s tvrdením, že miestnosť mala predstavovať márnicu (čo tvrdia revizionisti), ale sedí to s verziou vyvražďovania. Revizionisti spochybňujú jednak hodnovernosť výskumu (múzeom holokaustu iniciovaný a podporovaný výskum by len ťažko dospel k iným záverom ako múzeum), ale tiež tvrdia, že je podozrivé, že prebehol až v roku 1994, teda takmer 50 rokov po holokauste (hoci podobný výskum vykonali aj komunistické úrady v roku 1945).

Výskum z roku 1994 bol vykonaný až po tom, čo boli zverejnené správy z dvoch výskumov (Leuchterova a Rudolfova), ktoré prišli k záveru, že verzia masového vyvražďovania je absolútne nemožná.

Leuchterova správa bola vyhotovená v rámci procesu s Ernstom Zündelom, ktorý bol súdený v Kanade za šírenie politicky nekorektných informácií. Leuchter je popredný odborník na konštrukciu plynových komôr (ktoré boli používané ako metóda popravy v USA). Leuchter mal spočiatku podľa svojich slov „štandardné“ názory na holokaust, počas svojho výskumu však došiel k záveru, že zabíjanie v údajných plynových komorách opísaným spôsobom je nemožné. Kritici Leuchterovej správy spochybňujú najmä hodnovernosť výskumu (od Zündela mal zaň dostať 35 000 dolárov) a poukazujú ma mnohé drobné chyby a nepresnosti. Kľúčové tézy výskumu však nikdy neboli jasne vyvrátené.

V roku 1990 Inštitút forenzného výskumu v Krakowe vykonal ďalší výskum na preverenie Leuchterových tvrdení a došiel k rovnakým výsledkom ako Leuchter.

Germar Rudolf, mladý chemik na Inštitúte Maxa Plancka, ktorý si práve dokončil postgraduálne štúdiu titulu PhD preveril v roku 1993 Leuchterove výskumy a došiel k totožným záverom. Za svoje zistenia je zavretý vo väzení, život a kariéra Freda Leuchtera boli zničené mediálnymi útokmi.

Po publikácii Leuchterovej a Rudolfovej správy múzeum síce vykonalo vlastné výskumy s cieľom vyvrátenia predošlých dvoch, odmieta však pripustiť nezávislých či k exterminacionistickej verzii skeptických vedcov. V júni 2006 napríklad tímu iránskych bádateľov nebolo umožnené robiť výskum v Osvienčime. Minister zahraničných vecí Stefan Meller vyhlásil, že jeho krajina by mala zabrániť Iránu, aby vyšetroval holokaust. ^[5]

V múzeu v Osvienčime je vystavené údajne autentické plátno vyrobené z ľudských vlasov, ktoré bolo pozitívne testované na prítomnosť zvyškov Zyklonu B, čo naznačuje, že išlo o vlasy splynovanej obete použité na priemyselné účely. ^[6] Revizionisti jednak spochybňujú hodnovernosť výskumu, na druhej strane však poukazujú na rozpor s oficiálnou verziou: podľa svedectiev boli obete ostrihané pred vstupom do plynových komôr, nie po smrti. Navyše, Zyklon B bol používaný na zabíjanie vší vo vlasoch, preto by bolo pochopiteľné, ak by vlasy pred využitím boli dezinfikované.

Karikatúra poukazujúca na neustále a prehnané zdôrazňovanie holokaustu. „Nikdy nezabudni! Šesť miliónov zomrelo! Zavraždení neľudskými árijskými beštiami – ako ty!“ (pozri Biela vina)

[úprava] Ak je oficiálna verzia v poriadku, prečo tlmiť diskusiu?

Hlavná vec, ktorú chcem v knihe [Židovský supremacizmus] dosiahnuť, je dať nad to celé veľký otáznik a doviesť ľudí k tomu, aby si uvedomili, že je mnoho otázok o holokauste, na ktoré je potrebné odpovedať, ktoré je potrebné preskúmať a je nutné ich nasledovať, ak chceme zistiť pravdu. – David Duke

Revizionisti sa pýtajú, prečo by mala byť diskusia o holokauste zakázaná, ak je pravda taká jasná. Dokonca, prečo by malo byť kladenie otázok trestateľné väzením. Bruno Gollnisch, poslanec Európskeho parlamentu bol napríklad v januári 2007 odsúdený na tri mesiace väzenia a 55 000 eur pokuty za to, že vyhlásil:

Nespochybňujem existenciu koncentračných táborov, ale historici by mali mať šancu diskutovať o počte mŕtvych. K existencii plynových komôr, je vec historikov, aby voľne diskutovali.

Revizionisti viackrát exterminacionistom adresovali výzvy na otvorenú verejnú diskusiu, nedočkali sa však odpovede. ^[7] Tlmenie diskusie je prejavom hrubej neprofesionality. Ak niekto odmieta diskutovať a konfrontovať svoje teórie inými, takéto počínanie nemožno nazvať vedeckým postupom (Pozri: Auschwitz komplex). Ak Židia hovoria pravdu o oficiálnej verzii, prečo by sa báli ďalšieho výskumu, pýtajú sa revizionisti. Používajú pritom analógiu: ak vám niekto ukradne auto, prekážalo by vám vyšetrovanie tohto zločinu?

Exterminacionisti odpovedajú tým, že pre preživších je nesmierne traumatické vracať sa k prežitým hrôzam a ich spochybňovanie je cynické a slúži na ospravedlňovanie režimov fašizmu a nacizmu. Veď väčšina ľudí s takýmito náhľadmi tiež spochybňuje holokaust. História je plná tragédií a hrôz, tvrdia revizionisti, no nikto nebýva zatváraný do väzenia za diskutovanie o nich, okrem holokastu.

Exterminacionisti ďalej považujú ďalšiu diskusiu o tom, či sa holokaust odohral, za neúčelnú, pretože podľa nich táto skutočnosť bola v priebehu rokov mnohokrát dostatočne dokázaná. Takisto ako nemá zmysel investovať energiu do diskusií o plochosti Zeme, takisto nemá zmysel baviť sa o tom, či bol alebo nebol holokaust, tvrdia exterminacionisti. Revizionisti sa však pýtajú: kto by sa však bál diskutovať so zástancom teórie plochej Zeme alebo by ho posielal do väzenia za svoje názory? Ak sa prejavia dôvodné pochybnosti o akejkoľvek skutočnosti, západné kritické myslenie automaticky žiada preveriť ich a diskutovať o nich slobodne a verejne.

Médiá vykresľujú revizionistov ako iracionálnych antisemitov, xenofóbov či rasistov, vedených viac ideológiou ako túžbou po historickej pravde. Bližší skutočnosti je však obraz disidentov, ktorí sú ochotní obetovať vlastné pohodlie, kariéru a slobodu za presadzovanie slobody prejavu. Revizionisti nie sú tí, ktorí potláčajú diskusiu o historických faktoch.

[úprava] Zdravotná starostlivosť o väzňov

Revizionisti poukazujú na fakt, že správa táborov sa preukázateľne snažila ochraňovať životy väzňov. Napríklad vedúci úradu táborovej správy SS zaslal 28. decembra 1942 direktívu do Osvienčimu a ďalších koncentračných táborov, v ktorej ostro kritizoval vysokú mieru úmrtí väzňov na choroby a nariadil, že:

Táboroví lekári musia použiť všetky prostriedky, ktoré majú k dispozícii, aby výrazne zredukovali mieru úmrtnosti v rôznych táboroch. (...) Táboroví lekári musia častejšie než v minulosti dohliadať na výživu väzňov a, v spolupráci s administratívou táborov, navrhnúť zlepšovacie odporúčania pre veliteľov táborov. (...) Táboroví lekári musia dozrieť na to, aby boli pracovné podmienky v rôznych pracovných táboroch čo najviac zlepšené. ^[8]

Nakoniec direktíva zdôrazňovala, že „Reichsführer SS (Heinrich Himmler) nariadil, že úmrtnosť musí byť absolútne znížená.“ Ak by väzni boli používaní len na otrockú prácu, upracovaní k smrti a následne nahradení ďalšími, nedáva zmysel, aby sa SS takto snažila chrániť ich životy a liečiť práceneschopných, keď noví otrockí pracovníci mohli jednoducho byť doplnení z ďalšieho transportu.

Oficiálne nemecké táborové regulácie približujú nemecké opatrenia na zabránenie šíreniu chorôb a zabezpečenie práceschopnosti väzňov:

Novopríchodzí do tábora sa musia podrobiť dôkladnej lekárskej prehliadke, a ak existuje nejaká pochybnosť (o ich zdraví), musia byť umiestnení do karantény na pozorovanie. (...) Väzni, ktorí oznámia svoju chorobu, musia byť prehliadnutí v ten istý deň táborovým lekárom. Ak je to potrebné, lekár musí preložiť väzňov do nemocnice na profesionálne ošetrenie. Táborový doktor musí pravidelne prezerať kuchyňu ohľadom prípravy jedla a kvality dodávok jedla. Každý nedostatok musí oznámiť veliteľovi tábora. Ošetreniu nehôd sa musí venovať špeciálna pozornosť, aby nebola poškodená plná produktivita väzňov. Väzni, ktorí majú byť prepustení alebo preložení, musia byť najprv predvedení pred táborového lekára kvôli prehliadke.

Je pochopiteľné, že Nemci sa starali o zdravie a práceschopnosť väzňov: už len preto, že boli pracovnou silou a bolo v záujme Tretej ríše, aby mohli pre ňu pracovať, tvrdia revizionisti. Elie Wiesel taktiež potvrdzuje prísne hygienické opatrenia v tábore Osvienčim: o dezinfekcii väzňov či o tom, ako sa musel po každom príchode do tábora sprchovať. ^[9]

Viacerí bývalí väzni (inak sa držiaci exterminacionistickej verzie) dosvedčili, že im v nemocniciach koncentračných táborov bola poskytnutá zdravotná starostlivosť:

• Primo Levi (v Osvienčime)
• Elie Wiesel ^[10] (v Osvienčime – pozri Noc)
• Simon Wiesenthal
• Yankel Wiernik ^[11] (v Treblinke)

Simon Wiesenthal sa podľa svojej vlastnej autobiografie pokúsil 15. júna 1944 spáchať samovraždu podrezaním si žíl. Nemci, ktorí podľa neho plánovali vyvraždiť všetkých Židov sveta, ho však zachránili, vzali do nemocnice SS a uzdravili. ^[12] Aj historik Jicchak Arad uvádza, že dozorcovia v koncentračných táboroch sa snažili predchádzať samovraždám. Jeho vysvetlenie: „Skutočnosť, že Židia sami mohli vládnuť nad svojimi životmi a rozhodovať o okamihu svojej smrti, sa Nemcom ani trochu nepáčila; túto právomoc mali vo svojich rukách zvierať jedine oni.“ ^[13]

Taktiež existujú podrobné záznamy o zdravotnom ošetrení viac ako 3 000 maďarských Židov z leta 1944 (tento údaj sa nachádza v nemeckom hlásení z 28. júna 1944) v Osvienčime (Wiesel bol tiež jedným z maďarských Židov, no ošetrený bol podľa svojich spomienok až v januári 1945). Exterminacionistická verzia však tvrdí, že v tomto čase prebiehalo vyvraždenie takmer všetkých maďarských Židov, čo bolo v podstate vyvrcholenie holokaustu. Je iracionálne, aby Nemci na jednej strane Židov liečili (ak by mali byť upracovaní k smrti, mohli mŕtvych robotníkov ihneď doplniť z ďalšieho transportu), ak by ich chceli vyhladiť, argumentujú revizionisti.

Väzni v Osvienčime krátko po oslobodení tábora Soviemi, január 1945.

[úprava] Evakuácia osôb, ktoré mali byť zavraždené?

Revizionisti tiež poukazujú na skutočnosť, že väzni táborov boli pred postupujúcou Červenou armádou evakuovaní na západ, pričom si mohli vybrať, či odídu s Nemcami alebo ostanú čakať na osloboditeľov (toto vo svojich pamätiach uvádza aj Elie Wiesel, ktorý je exterminacionista; Wiesel si podľa svojich pamätí zvolil ísť s Nemcami). Revizionisti tvrdia, že ak by existoval plán na vyhladenie Židov, Nemci by ich dávno vyvraždili a nenechali by napr. v Osvienčime čakať 7 000 očitých svedkov, ktorí mohli všetko o vyhladzovaní vyrozprávať Sovietom. Materiál, ktorý natočili Sovieti po oslobodení Osvienčimu, dokazuje, že v tábore bolo plno detí, starých, chorých a slabých – teda práceneschopné osoby, ktoré boli podľa exterminacionistickej verzie „splynovaní ihneď po príchode“. Zábery však ukazujú, že boli dobre oblečení a vôbec nepripomínali vychudnuté mŕtvoly z táborov v Nemecku (výnimkou bolo zopár úbožiakov, ktorí mali týfus, dyzentériu a pod.). Tento materiál natočili Sovieti, je teda vylúčené, že by išlo o podvod snažiaci sa zahladiť vyhladzovanie. Okrem toho, tábory v Nemecku aj podľa exterminacionistov neslúžili na vyhladzovanie, prečo by teda Nemci ľudí určených na vyhladenie evakuovali do nevyhladzovacích táborov, čo bola komplikovaná logistická záležitosť (míňali na transport väzňov energiu, potraviny, palivo a iné prostriedky, ktoré by mohli použiť radšej na záchranu Nemcov) a nezabili ich rovno namieste? Exterminacionisti odpovedajú, že „evakuácia“ na západ bola v skutočnosti len ďalšou fázou vyvražďovania, že išlo o tzv. pochody smrti, kde úmrtnosť bola veľmi vysoká a išlo často len o sadistický akt utýrania väzňov.

[úprava] Čo sa stalo so Židmi?

Odpoveď exterminacionistov je jasná: boli vyvraždení. Častou otázkou kladenou revizionistom preto je, čo sa stalo s európskymi Židmi, ak neboli vyvraždení. Revizionisti odpovedajú tým, že určitá časť Židov nepochybne zomrela, či už následkom prirodzených príčin, chorôb, vyhladovania, zlého zaobchádzania alebo aj popráv. Tí, ktorí prežili, z väčšej časti emigrovali a rozpŕchli sa po celom svete: do USA, Kanady, Izraela, ZSSR atď. V Izraeli žijú milióny európskych Židov, nie tisíce. Ak by holokaust prebehol, boli by ich tisíce, nie milióny, tvrdia revizionisti. Prožidovsky a proizraelsky orientovaný časopis .týždeň uviedol, že keby sa medzi Poliakov započítavali aj v Poľsku narodení Židia, mohli by sa „mohli hlásiť asi k polovici zakladateľov štátu Izrael“. ^[14] V knihe o Treblinke od Alexandra Donata ^[15] je zoznam okolo 60 Židov, ktorí prežili Treblinku. Pred vojnou žila v Poľsku väčšina z nich; niekoľko rokov po vojne ostal v Poľsku iba jeden (Berek Rojzman). Zvyšní emigrovali najmä počas prvých rokov po vojne. (Sám Donat sa narodil vo Varšave a po vojne žil v USA.) Ak berieme týchto Židov ako náhodnú vzorku európskej židovskej populácie, javí sa emigrácia ako racionálna alternatíva oproti vyhladeniu.

Revizionisti tvrdia, že pri stanovovaní počtu židovských obetí počas druhej svetovej vojny sa nevychádza z exaktných demografických údajov. Poukazujú pri tom na obrovskú redukciu údajného počtu obetí, napríklad v tábore Osvienčim: zo 4 miliónov na 1,5 milióna. Ak sa takéto nezmyselne vysoké číslo mohlo v oficiálnej verzii udržať vyše 40 rokov a potom byť zrazu stiahnuté, je zrejmé, že nebolo podložené nijakými dôkazmi. Na druhej strane, väčšina vplyvných západných historikov (ako napr. Raul Hilberg) už od konca 50. rokov považovali číslo 4 milióny za prehnané.

[úprava] Pozri tiež

• One Third of the Holocaust
• Neviditeľný slon
• Hitler a holokaust
• Osvienčimská lož
• Dôkazy holokaustu

[úprava] Poznámkový aparát

1. ^ Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002. ISBN 80-7203-472-3 str. 31
2. ^ Arad, Jicchak: Belzec, Sobibor, Treblinka – vyhlazovací tábory akce Reinhard. Praha: BB/art, 2006. str. 106.
3. ^ Jewish Social Studies, New York, január 1950, Vol. 12, str. 65
4. ^ Arad, Jicchak: Belzec, Sobibor, Treblinka – vyhlazovací tábory akce Reinhard. Praha: BB/art, 2006. Pozri Aradov poznámkový aparát na str. 428 – 440.
5. ^ Poland to Bar Iranian Team from Auschwitz. Payvand.com, 18.2.2006
6. ^ Smoleń, Kazimierz: Státní Muzeum v Osvětimi – Průvodce. Nakladatelství Státního Muzea v Osvětimi: Osvienčim, 2002. str. 10.
7. ^ Napr. Jürgen Graf sa 26. januára 2006 vyjadril: „...ortodoxní historici jednoducho ignorujú našu výzvu. (...) Veľmi rád by som by som sa stretol s Raulom Hilbergom na serióznej diskusii. Napísal som knihu proti nemu, nie proti nemu osobne, ale o jeho rozsiahlej práci o holokauste. Analyzoval som Hilbergove dielo, ukázal som jeho kontradikcie, jeho absurdity a veľmi by som uvítal, ak by Hilberg odpovedal na moju kritiku. Títo ľudia však uprednostňujú ignorovanie našich argumentov, pretože nemôžu zvíťaziť v otvorenej diskusii.“
   Záznam relácie online vo formáte mp3
8. ^ Nuremberg document PS-2171, Annex 2. NC&A red series, Vol. 4, str. 833 – 834.
9. ^ Wiesel, Elie: Noc. Praha: Sefer, 1999. str. 36, 40.
10. ^ Wiesel, Elie: Noc. Praha: Sefer, 1999. str. 72.
11. ^ Wiernik, Jakob: A yor in Treblinke. New York, 1944. str. 34.
    Podľa: Arad, Jicchak: Belzec, Sobibor, Treblinka – vyhlazovací tábory akce Reinhard. Praha: BB/art, 2006. str 228 – 229.
12. ^ Wiesenthal, Simon: The Murderers Among Us: The Simon Wiesenthal Memoirs. New York: McGraw Hill, 1967. str. 37 – 38.
13. ^ Arad, Jicchak: Belzec, Sobibor, Treblinka – vyhlazovací tábory akce Reinhard. Praha: BB/art, 2006. str 232.
14. ^ Palata, Luboš: Všetci naši krajania. .týždeň 38/2007, str. 46. Plné znenie článku online
15. ^ Donat, Alexander: Death Camp Treblinka. Schocken Books, 1979.