Druhá svetová vojna

Z Metapédia

Pre súhrn článkov o tejto téme pozri Portál:Druhá svetová vojna

Druhá svetová vojna je označenie pre sériu ozbrojených konfliktov v rokoch 1937/39 – 1945.

Obsah 1 Začiatok druhej svetovej vojny 2 Predohra 2.1 Versailleská zmluva 2.2 Kríza ohľadom poľského koridoru 3 Útok na Poľsko 3.1 Účasť Slovákov 4 Vojna na západe 4.1 „Čudná vojna“ 4.2 Obsadenie Dánska a Nórska 4.3 Útok na Francúzsko 4.4 Bitka o Britániu 5 Vojna na východe 5.1 Zapojenie Slovákov 5.2 Ciele 5.3 Postoj nacistov k Slovanom 5.4 Reakcie obyvateľstva 5.4.1 Protižidovské pogromy 5.5 Vývoj bojov 5.5.1 Vojna v ZSSR 6 Ústup a porážka štátov Osi 6.1 Posledné boje na Pobaltí 6.2 Atómové bombardovanie Japonska 6.3 Koniec vojny 7 Pozri tiež 8 Externé odkazy 9 Zdroje 10 Poznámkový aparát

[úprava] Začiatok druhej svetovej vojny

Je vecou polemiky, odkedy možno datovať začiatok „druhej svetovej vojny“. Diskutuje sa najmä o tom, dokedy išlo o izolované konflikty a kedy prerástli do skutočnej „svetovej vojny“. Najdiskutovanejšie sú nasledovné možnosti:

• 7. júl 1937, kedy Japonsko začalo inváziu do Číny.
• 1. september 1939, kedy nemecké vojská napadli Poľsko (tento názor je v súčasnosti najrozšírenejší).
• 3. september 1939, kedy Veľká Británia a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku.
• 17. september 1939, kedy sa do vojny útokom na Poľsko zapojil ZSSR.
• 22. jún 1941, kedy sa začal sa súboj dvoch najmocnejších štátov sveta, Nemecka a ZSSR.

[úprava] Predohra

[úprava] Versailleská zmluva

Nemecko prehralo prvú svetovú vojnu. Kapitulovalo a bolo nútené prijať Versailleskú mierovú zmluvu, ktorá ho oslabila vojensky, ekonomicky a mocensky. Mnohé historicky aj etnicky prevažne nemecké územia boli od Nemecka odtrhnuté. Krajina sa dostala do chaosu, v 20. rokoch prebehlo niekoľko komunistických aj pravicových revolúcií. V Nemecku vznikla tzv. Weimarská republika.

Následkom Versailleskej zmluvy bola vnútorná situácia nestabilná politicky, spoločensky a ekonomicky. Krajinu sužovala obrovská inflácia, najmä v rokoch 1923 a potom po hospodárskej kríze v roku 1929. Toto viedlo mnoho Nemcov k radikalizácii a zvyšovala sa podpora radikálnych hnutí, ktoré sľubovali obnoviť a nastoliť tvrdý poriadok.

V 20. rokoch sa v Nemecku okolo Adolfa Hitlera a NSDAP sformovalo národnosocialistické hnutie. Hlavnými cieľmi NSDAP boli pozdvihnutie nemeckej ekonomiky, zjednotenie národa, ochrana pred komunizmom a nastolenie vlády poriadku. Vzhľadom silné protižidovské nálady v nemeckej spoločnosti NSDAP do svojho programu prijala aj antisemitizmus (pozri aj Židia a komunizmus).

Hitlerovi sa v roku 1933 podarilo demokraticky dostať k moci a stal sa ríšskym kancelárom (týmto rokom sa hovorí o vzniku Tretej ríše). Po smrti prezidenta Hindenburga v roku 1934 bol post prezidenta zrušený a Hitler sa stal Vodcom (Führerom). Hitler začal ihneď politiku zjednocovania Nemcov a navrátenia nemeckých území Ríši:

• V januári 1935 bolo k Nemecku na základe plebiscitu pripojené Sársko (90,3 % hlasujúcich sa vyjadrilo za spojenie s Nemeckom);
• V marci 1938 Nemci bez odporu obsadili Rakúsko, aprílový plebiscit dodatočne schválil pripojenie Rakúska k Ríši (99 % Rakúšanov, sú však pochybnosti o objektivite);
• V októbri 1938 boli na základe Mníchovskej dohody k Ríši pripojené prevažne nemecké územia československo-nemeckého pohraničia (Sudety);
• 15. marca 1939 Nemci okupovali zvyšok českej časti Československa (pozri Protektorát Čechy a Morava; na Slovensku sa utvorila samostatná Slovenská republika);
• 22. marca 1939 sa vláda Litvy podvolila nemeckému ultimátu a odovzdala Ríši väčšinovo nemecké mesto Memel a okolie.

V auguste 1939 Nemecko uzavrelo dohodu o neútočení so ZSSR (podľa zahraničných ministrov oboch štátov sa táto zmluva nazýva aj Pakt Molotov – Ribbentrop). Tak si zaistilo, že Rusko nebude v prípadnej vojne intervenovať v prospech Poľska. V tajnom dodatku si zúčastnené štáty vymedzili vzájomné sféry vplyvu.

[úprava] Kríza ohľadom poľského koridoru

Jedným zo štátov, ktorý následkom Versailleskej zmluvy získal obrovské územia obývané prevažne Nemcami, bolo Poľsko. Jeho sformovaním (pred prvou svetovou vojnou Poľsko neexistovalo ako samostatný štát) sa dokonca Východné Prusko, súčasť Nemecka, stalo exklávou, tj. nebolo územne spojené so zvyškom Ríše. Oddeľovala ich časť Poľska – tzv. poľský koridor. Nemci žiadali návrat Danzigu Ríši, extra-teritoriálnu diaľnicu a železničnú trať cez poľský koridor.

Otázka, kto bol zodpovedný za vypuknutie vojny, ostáva kontroverznou témou. Väčšina politicky korektných historikov sa prikláňa k názoru, že na vine bola agresívna politika Nemecka, zatiaľ čo revizionisti poukazujú na to, že aj spojenecké štáty niesli istú vinu.

Hitler takmer určite mohol spraviť značne viac, aby vojne predišiel. Situácia vyzerala omnoho vážnejšie v októbri 1938 v súvislosti s Československom, nakoniec sa však urovnala mierovo. Poľsko bolo ešte nedávno spojencom Nemecka v jeho stredoeurópskej politike: tieto štáty spolupracovali aj pri uzatváraní Mníchovskej dohody a Poliaci získali časti Československa.

6. júla 1939 pricestoval Jerzy Potocki, poľský vyslanec v Spojených štátoch do Varšavy, kde podal hlásenie svojej vláde. Uviedol v ňom:

Na západe sú všetky možné skupiny tlačiace nás do vojny: Židia, veľkí kapitalisti a zbrojárske firmy. Cítia, že sa pre nich môže začať obdobie prosperity. Považujú nás a zaobchádzajú s nami ako s černochmi, ktorých jedinou povinnosťou je v pote tváre pracovať v záujme znásobovania ich kapitálu.

Keď sa nemecký generál Otto Ernst Remer v roku 1944 opýtal Hitlera, či Nemecko nemohlo byť v roku 1939 trpezlivejšie a predísť tak vojne, Hitler odpovedal:

Mýlite sa. Už v marci 1939 som vedel, že Roosevelt sa rozhodol vyvolať svetovú vojnu a tiež som vedel, že sa na tom podieľajú aj Briti a že bol do toho zapletený aj Churchill. Boh vie, že som istotne nechcel svetovú vojnu. Preto som riešil poľský problém svojím vlastným spôsobom, akousi trestnou výpravou bez vyhlásenia vojny. Napokon, boli tisíce prípadov vrážd etnických Nemcov a 1,2 milióna utečencov. Čo som mal robiť? Musel som konať. A pre tento dôvod, štyri týždne po výprave som navrhol najštedrejší mier, aký kedy mohol víťaz vojny ponúknuť. Bohužiaľ, bol neúspešný. ^[1]

Sir Hartley Shawcross, vojenský prokurátor a jeden zo žalobcov na Norimberských procesoch zmenil svoj pohľad na Hitlera a jeho úlohu pri vyvolaní vojny. V roku 1984 sa vyjadril: „Teraz sme nútení uvedomiť si, že Hitler mal pravdu. (...) Dnes už verím, že Hitler a nemecký národ nechceli vojnu.“

[úprava] Útok na Poľsko

1. septembra 1939 prekročili nemecké vojenské jednotky bez vyhlásenia vojny hranice Poľska. Oficiálnym zdôvodnením bola potreba ochrany nemeckej menšiny. K Nemcom sa pripojili aj slovenské jednotky. 3. septembra Veľká Británia, Francúzsko, Austrália a Nový Zéland v rámci svojich záruk Poľsku vyhlásili Nemecku vojnu. Ochrana Poľska zo strany Spojencov však bola zameraná najmä proti Nemecku. To sa prejavilo, keď 17. septembra na Poľsko z východu zaútočil aj Sovietsky zväz, na čo však Spojenci nereagovali ako v prípade Nemecka a nevyhlásili vojnu ZSSR. Spojenci sa pravdepodobne obávali mocnej nemecko-sovietskej koalície, ktorú by mohlo takéto vyhlásenie vojny podnietiť (pakt o neútočení bol stále v platnosti).

V polovici septembra mali nemecké vojská voľnú cestu smerom k Varšave. 16. septembra bolo Varšave predstavené ultimátum z nemeckej strany, nech sa vzdá do šiestich hodín, avšak Poliaci ho ani neprevzali a intenzívne sa sústredili na obranu hlavného mesta. Dúfali, že im západné mocnosti prídu na pomoc, tie však nič nepodnikli. Nemci sa ďalej pokúšali doviesť Varšavu ku kapitulácii bez krviprelievania. Luftwaffe zhodila do ulíc Varšavy niekoľko ton letákov, v ktorých bolo civilné obyvateľstvo vyzývané, aby opustilo mesto po vyznačených cestách. 17. septembra bolo odvysielané oznámenie s ponukou o vyjednávaní – Varšava mala do desiatej večer vyslať svojich dôstojníkov. Aj túto výzvu však Poliaci ignorovali.

Generál Blaskowitz si zapísal, aká bola Hitlerova reakcia, keď sa dopočul o pláne útoku na mesto, zahŕňajúcom ťažké delostrelecké bombardovanie:

Führer má veľké obavy z toho, aké utrpenie to prinesie obyvateľom pevnosti [Varšavy], a preto potom, čo mu bol v hrubých rysoch predložený plán útoku, navrhuje, aby bol učinený ešte jeden posledný pokus presvedčiť vojenské velenie Varšavy, aby ustúpilo od svojho bláznivého počínania. Ponúka záruky, že dôstojníkom pevnosti sa dostane čestného zajatia, budú si môcť ponechať svoje dýky, ak sa bezodkladne vzdajú a nariaďuje, aby poddôstojníci a radoví vojaci boli uistení o tom, že po nutných formalitách budú čo najskôr prepustení. ^[2]

Toto Hitlerovo počínanie zároveň vypovedá o charaktere vojny v tom čase: išlo len o izolovaný pohraničný konflikt, ktorý sa až rozšírením bojov na západnom (a neskôr východnom) fronte o niekoľko rokov rozvinul do totálnej vojny. Poliaci stále odmietali vzdať sa, hrajúc o čas a čakajúc na pomoc od západných mocností, ktorá neprišla. Nakoniec Varšavu zvalcoval nemecký frontálny útok spojený podporovaný paľbou delostrelectva. Varšava kapitulovala 27. septembra. Posledné poľské vojská sa vzdali 6. októbra. Po porážke Poľska nariadil Adolf Hitler, aby pri hrobe Józefa Pilsudského vojaci Wehrmachtu držali čestnú stráž, ako vojakovi, ktorý sa zaslúžil o Poľsko. ^[3]

[úprava] Účasť Slovákov

Do ťaženia proti Poľsku sa zapojili aj vojská Slovenskej republiky. Išlo o tri divízie: „Jánošík“ (vedená Antonom Pulanichom), „Rázus“ (vedená Augustínom Malárom) a „Škultéty“ (vedená Alexandrom Čunderlíkom). Tieto tvorili Poľnú armádu Bernolák, ktorej velil minister národnej obrany Ferdinand Čatloš.
O piatej hodine rannej 1. septembra 1939 slovenská pechota zahájila útok a bez odporu obsadila pôvodne slovenské obce Javorina a Podspády (na úpätí Vysokých Tatier). Tretia divízia Škultéty sa pripojila k nemeckému XVIII. horskému zboru.

Slovensko sa ako jediný štát (okrem Nemecka) zúčastnilo nacistického ťaženia proti Poľsku. Adolf Hitler krátko po začiatku manévrov poslal takýto telegram prezidentovi SR Jozefovi Tisovi:

Ďakujem Vašej excelencii za telegram, v ktorom mi oznamujete, že Slovensko sa rozhodlo zúčastniť sa po boku Nemecka osudového boja za budúcnosť Európy; a za Vaše uistenie o vernom spojenectve. Som neochvejne presvedčený o správnosti našej veci a o konečnom víťazstve našich zbraní. Adolf Hitler.

Pre poľské ťaženie bolo zmobilizovaných viac ako 50 000 vojakov, ale zďaleka nie všetci sa zúčastnili priamych bojov. Slovenské vojská boli z Poľska stiahnuté na konci septembra.

Celkové straty slovenskej armády počas poľského ťaženia boli: 18 mŕtvych, 46 zranených a 11 nezvestných. Adolf Hitler dekoroval železným krížom generála Čatloša a ďalších dvoch slovenských dôstojníkov a poslal ďakovný telegram prezidentovi Tisovi. K Slovensku boli navrátené územia, ktoré Poľsko zabralo v rokoch 1918 – 1920 a 1938. Hitler dokonca Tisovi ponúkol aj Zakopané s okolím na „zaokrúhlenie“ slovenských hraníc; ten to však odmietol s odôvodnením, že na tom mieste nebývali Slováci a nikdy nepatrilo Slovensku. Vojtech Tuka neskôr Tisu za tento krok kritizoval.

[úprava] Vojna na západe

[úprava] „Čudná vojna“

Anglicko a Francúzsko vyhlásili Nemecku vojnu, no ani jedna zo strán dlhý čas nepodnikala praktciky žiadne významnejšie bojové akcie. Preto sa obdobie od septembra 1939 do mája 1940 na západnom fronte zvykne nazývať „čudná vojna“ (nemecky Sitzkrieg, anglicky Phoney War, francúzsky Drôle de guerre). Toto slovné spojenie však možno tiež preložiť ako „sedavá vojna“ alebo „nepravá vojna“.

[úprava] Obsadenie Dánska a Nórska

Spojenci sa pokúšali zorganizovať hospodársku blokádu proti Nemecku, aby mu znemožnili viesť vojnu a prinútili ho ku kapitulácii. Na úspešné vedenie vojny bolo Nemecko závislé na dovoze železnej rudy z Nórska. Spojenci prestali dodržiavať neutralitu nórskych vôd, čoho dôkazom bol aj incident zo 16. februára 1940, pri ktorom Briti oslobodili zajatých britských námorníkov z nemeckej lode Altmark (ktorá sa v tom čase nachádzala v nórskych vodách).

8. apríla 1940 začalo britské námorníctvo klásť míny na nemeckých zásobovacích trasách v nórskych výsostných vodách. 9. apríla sa nemeckým vojskám v priebehu jediného dňa podarilo obsadiť Dánsko a začali sa vyloďovať v južnom Nórsku, ktoré sa pod kontrolu Nemecka dostalo za pár dní. Nemcom silne pomohlo, že s inváznymi jednotkami spolupracoval minister obrany Vidkun Quisling, ktorého strana Nasjonal Samling (Národné zjednotenie) už pred vojnou sympatizovala s Hitlerom.

[úprava] Útok na Francúzsko

Nakoľko taktická vojenská prevaha Nemecka bola len dočasná a západné mocnosti vytrvalo odmietali nemecké mierové návrhy, rozhodol sa Hitler nečakať a zničiť ich pred tým, než ho stihnú napadnúť. Obdobie „čudnej vojny“ sa teda skončilo, keď Nemecko 10. mája 1940 podniklo masívny úder proti Francúzsku, cestou okupujúc Holandsko a Belgicko. Toto ťaženie sa skončilo obrovským nemeckým víťazstvom, 14. júna 1940 nemecké vojská napochodovali do Paríža a obsadili ho. Francúzsko kapitulovalo 22. júna 1940, až do konca vojny tu však existovalo silné hnutie odporu.

[úprava] Bitka o Britániu

V lete až jeseni 1940 prebiehala tzv. letecká bitka o Britániu. Obe krajiny sa intenzívne bombardovali a úspešnejšie si počínalo britské letectvo. Nemci podnikali nálety s menšou frekvenciou až do leta 1941, kedy bolo letectvo presunuté na východný front. Veľká Británia bola jediným štátom, ktorý sa doposiaľ dokázal Nemecku ubrániť.

[úprava] Vojna na východe

Pozri tiež: Židia a komunizmus a Hitler o boľševizme

Hitler nadobudol v roku 1940 dojem, že Stalin plánuje napadnúť Európu a obsadiť ju, zatiaľ čo Nemecko bojuje na západe. Napokon sa rozhodol pre preventívny úder.

22. júna 1941 o 3:30 ráno prekročili bez formálneho vyhlásenia vojny jednotky Nemeckej ríše a jej spojencov hranice ZSSR. Stalina pravdepodobne predčil len o pár mesiacov. Týmto Nemci získali obrovskú taktickú výhodu: Sovieti útok vôbec nepredpokladali. Keď Hitler neskôr zamyslene sedel vo svojej pracovni a pozeral na mapu Európy, naraz sa striasol: „Keby som bol vtedy čakal ešte rok, Európa by dnes bola stratená.“

Hitler vo svojom prejave 22. júna 1941 vyhlásil:

Národní socialisti! V tomto čase asi všetci cítite, že tento krok bol pre mňa veľmi trpký a ťažký. Nemecký národ nikdy neprechovával nepriateľské pocity voči ruskému ľudu. Už viac ako dve desaťročia sa však židoboľševickí vládcovia v Moskve snažili dostať do plameňov nielen Nemecko, ale celú Európu. Nemecko sa nikdy nesnažilo exportovať svoj národnosocialistický náhľad do Ruska, naproti tomu, židoboľševickí vládcovia v Moskve sa neochvejne pokúšali uvaliť svoju dominanciu nad nami a ostatnými európskymi národmi nielen ideologickými prostriedkami, ale predovšetkým vojenskou silou. Dôsledky aktivít tohto režimu boli len chaos, bieda a hladovanie vo všetkých jemu podriadených krajinách. (...)
V tejto chvíli prebieha nasadenie vojsk takého rozsahu a významu, aké svet doposiaľ videl. Zjednotení so svojimi fínskymi spolubojovníkmi stoja víťazi bitky o Narvik v severnom arktiku. Nemecké divízie vedené dobyvateľom Nórska [generálom Dietlom] spolu s hrdinami boja za fínsku slobodu pod velením ich maršala [Mannerheima] ochraňujú fínsku pôdu. Formácie nemeckého východného frontu siahajú od východného Pruska po Karpaty. Nemeckí a rumunskí vojaci sú zjednotení pod hlavou štátu Antonescom od brehov rieky Prut popri dolnom toku Dunaja až k Čiernemu moru.
Úlohou tohto frontu nie je len ochrana jednotlivých krajín, ale bezpečnosť Európy, a teda záchrana všetkých jej národov.
Nech nám Pán Boh pomáha v tomto ťažkom boji! ^[4]

[úprava] Zapojenie Slovákov

Aj Slováci sa zapojili do tohto zápasu. Predseda vlády Vojtech Tuka takto motivoval slovenských vojakov (v prejave zo 6. júla 1941):

Som hrdý na to, že po boku najmocnejšej armády sveta pomáhate vytvárať novú Európu. Oči celej planéty sa upierajú na vás: ste súčasťou širokej medzinárodnej koalície, ktorá bráni hodnoty západnej civilizácie pred východným terorom.

V októbri 1941 aj samotný Adolf Hitler vyhlásil spokojnosť s výkonmi slovenských vojakov: „V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.“

Radikálny časopis Náš boj sa v roku 1942 vyjadril:

Slovenský národ bude šťastný a hrdý na to, keď svojou účasťou na boji proti boľševizmu podá svetu dôkaz, že nie slaviansky kmeň je boľševický, ale že židovský sadizmus osedlal si ruský národ, aby zneužitím veľkej sily tohto kmeňa išiel na výboj proti kresťanstvu v Európe.

Na boji proti boľševizmu sa zúsastnilo vyše 50 000 slovenských vojakov. V lete 1942 sa niektorí z nich prebojovali až na svahy Kaukazu. V priebehu roka 1943 bola väčšina z nich postupne presunutá do severného Talianska.

[úprava] Ciele

Hlavným cieľom tejto výpravy bolo vymazanie židoboľševizmu zo sveta raz a navždy. Aziati a boľševici mali byť vyštvaní z Európy: „Ural bude hranicou, kde si Stalin a jemu podobní budú môcť stvárať, čo chcú,“ uvažoval Hitler, „Ale občasnými vojenskými výpravami sa zasadím o to, aby nemali pokoj ani tam.“

Hitler zdôrazňoval, že teraz ide o najťažšiu zo všetkých vojen. Raz sa zveril maršalovi Göringovi: „Táto vojna bude doposiaľ najťažší zápas – zo všetkých najťažší. Pretože tentoraz bojujeme s ideologickým nepriateľom, a to ideologickým nepriateľom fanatickej vytrvalosti.“ ^[5]

Z tohto dôvodu boli nasadené Einsatzgruppen (Záložné jednotky), jednotky organizované SS, ktoré sa pohybovali v už dobytom území a čistili ho od zvyškov sovietskej správy. Ich cieľom bolo zaistiť tieto územia a vymazať z nich zvyšky boľševizmu.
Einsatzgruppen mali dve hlavné úlohy:

• likvidácia zvyškov sovietskeho režimu;
• boj proti partizánom.

Proti sovietskym politickým komisárom sa uplatňovali tvrdé praktiky a zväčša boli strieľaní na mieste. Hitler aj Goebbels zdôrazňovali, že „sovietski komisári sú zločinci a ako s takými sa s nimi bude aj zachádzať“. Toto opatrenie disproporčne zasiahlo Židov vzhľadom na ich vysokú angažovanosť v sovietskej správe (pozri Židia a boľševizmus). Vyskytli sa aj prípady masakrov voči cigánom a Židom, často podporované (či dokonca iniciované) domácim obyvateľstvom.

[úprava] Postoj nacistov k Slovanom

Postoj nacistov k Slovanom nie je jednoznačný, čo platí aj pre osobu Adolfa Hitlera. Často sa uvádza, že Hitler považoval Slovanov za podľudí. Neexistuje však žiadny výrok, v ktorom by Hitler Slovanov označil za podľudí (pozri tiež Mein Kampf – Antislovanstvo). Hoci Hitler často kritizoval najmä Rusov, k západným Slovanom (napr. Slovákom, pozri Hitlerov vzťah k Slovensku a Slovákom) nemal nijak negatívne postoje. Pri niekoľkých prípadoch sa aj o Rusoch či Slovanoch všeobecne vyjadril kladne.

V Hitlerovej hudobnej zbierke sa po vojne našli aj Čajkovského platne. Na adresu slovanskej tvorivosti sa zas vyjadril:

Základy skutočne tvorivej hudby sú po prvé hudobné a po druhé konštruktívne. To druhé je pôvodu germánskeho, to prvé slovanského. Kde sa to mieša, vznikajú veľkí majstri. Napríklad u Bacha prevažuje to konštruktívne, veď nemal ani kvapku slovanskej krvi. Ale pozrite sa na takého Beethovena, na jeho hlavu a vidíte odlišný rasový pôvod. Nie je náhoda, že Angličania nemajú ani jedného naozaj tvorivého komponistu; veď sú čisto germánskym národom. ^[6]

Pri inej príležitosti Hitler sumarizoval:

Boľševici pripustili, aby žena mala deti s odlišnými mužmi; myslím, že chceli úmyselne vytvoriť z rôznych rás jednu jednoliatu rasu. Je pozoruhodné, čo priniesli prehliadky: ruské dievčatá do 25 rokov sú z 80 až 90 percent nepoškrvnené a všetky zdravé. ^[7]

V 14. kapitole druhého dielu Mein Kampf Hitler načrtol smerovanie zahraničnej politiky, ktorou by úderom proti Rusku zničil boľševizmus a obsadil časť územia ZSSR s cieľom vytvoriť „životný priestor“ – Lebensraum pre nemecký národ (ZSSR malo totiž obrovské nevyužité územia, ktoré mali charakter pustej, neobývanej stepi; podľa niektorých výpočtov ZSSR zaberalo až sedemnásobne väčšiu plochu než akú potrebovalo na zabezpečenie potrieb svojich obyvateľov). V tomto prípade išlo však predovšetkým o propagandu v súvislosti s kritikou komunizmu a taktiež o narážky na nízku kultúrnu úroveň väčšiny Rusov, ktorá bola znížená boľševizmom, čo si Hitler jasne uvedomoval – takto vylíčil svoje dojmy z prehliadky po dobytých územiach ZSSR z 28. augusta 1941:

Videl som tam na tisíce žien, no žiadna z nich na sebe nemala ani tú najlacnejšiu ozdobu. V ich mizerných chatrčiach neboli ani príbory, ani iné potreby pre domácnosť. A táto bieda existovala v oblasti, ktorej pôda ponúkala tú najneuveriteľnejšiu úrodu. Až keď táto vydesená, vyplašená masa ľudí videla na vlastné oči, že [boľševickí] komisári boli naozaj zastrelení, postupne sa z nich zase stávali ľudské bytosti.

Pozri tiež Hitler o východoeurópskych národoch.

Hitler plánoval východné územia zúžitkovať v prospech Európy: hovoril o „európskej Indii“, ktorá by zabezpečila, že Európa by už nikdy nebola odkázaná na dovoz a bola by dokonale sebestačná („dovážať budeme musieť len čaj a kávu“, zdôrazňoval Hitler). Opustené časti Ruska by boli osídlené ľuďmi z celej Európy: „Každý, komu záleží na budúcnosti Európy, sa môže pripojiť k tomuto veľkému dielu.“

Hitlerov vzťah k východným Slovanom bol teda značne ambivalentný a zrejme do konca vojny nebol jasne vymedzený. Nikde však nenachádzame zmienky o ich vyhladení či sterilizácii. Hitler neplánoval pre ruské obyvateľstvo zriaďovať školy, ale vždy zdôrazňoval, že sa budú mať lepšie ako za boľševizmu. Hitler napríklad povedal o obyvateľoch ZSSR:

Roľníkov získame bez problémov. Tí si oddýchnu! Po prvýkrát im niekto za ich tovar zaplatí! Z veľkej časti je to výborné etnikum. ^[8]

Neexistoval však žiadny všeobecný plán spolupráce s národmi ZSSR, čo bolo taktickou chybou nacistov. Centralizovaná koncepcia tohto spojenectva, ktorej vrcholom bola Ruská oslobodenecká armáda, vznikla paradoxne až vtedy, keď Nemci museli zo ZSSR ustupovať. Dôvodom bola značná nedôvera Hitlera voči Rusom (tento predpoklad sa potvrdil: aj spomínaná ROA nakoniec prešla na stranu nepriateľa). Miestni velitelia však už od roku 1941 využívali pomoc Ukrajincov, Bielorusov, Rusov a iných národov ZSSR ktorí sa im ochotne hlásili do služby. Existovalo dokonca aj špeciálne vyznamenanie pre východné národy („Ostvolk Medaille“) udeľované občanom ZSSR bojujúcim za Nemcov.

Niektorí Nemci prejavovali jasne nadradeneckú mentalitu nad podrobenými Slovanmi; toto opatrenie sa nakoniec obrátilo proti nim samotným, keď stratili podporu obyvateľstva. Léon Degrelle vo svojich pamätiach z vojny píše o reakciách ľudí na Ukrajine koncom roku 1943: „Naši dedinčania boli priateľskí, ako takmer všade na ukrajinskom vidieku. Preklínali komunizmus, ktorý ich porobil, zruinoval a zavrel im kostoly. Nemeckí správcovia však s nimi niekedy jednali neobratne. V mnohých rodinách potom syn či otec odišli do brlohov v blízkych lesoch.“ ^[9]

David Irving sumarizuje pôsobenie gauleitera Ericha Kocha, ríšskeho komisára pre Ukrajinu: „Erich Koch dosiahol zdanlivo nemožné: dokázal zmeniť štyridsať miliónov Ukrajincov, ktorí spočiatku vítali nemeckých agresorov ako osloboditeľov, na zatrpknutý a vzpurný národ zahnaný medzi partizánov do lesov a bažín na severe Ukrajiny.“ ^[10] Napriek odporu mnohých ďalších gauleiteorov sa však Kochovi podarilo ostať vo funkcii až do roku 1944, kedy Ukrajinu dobyli Sovieti. Gauleiter Alfred Frauenfeld, správca Krymu, odsudzoval Kochove činy aj preto, že „ani propaganda cieľavedome pripravená a financovná nepriateľom nemohla urobiť väčšie škody“. Frauenfeld jednoznačne konštatoval: „Ak nám niekedy v budúcnosti táto vojna a jej víťazný koniec doprajú návrat na tieto územia [Ukrajina], musí prísť k veľmi radikálnej zmene nášho postoja a správania k miestnemu obyvateľstvu.“ ^[11]

Kochov prístup bol však medzi nacistami skôr výnimkou. Nemecký generál Otto Ernst Remer, ktorý strávil viac ako dva roky na východnom fronte, v rozhovore robenom po vojne takto reagoval na priamu otázku, či Nemci považovali Rusov za podradných:

Nezmysel! Rusi sú ľudské bytosti rovnako ako všetci ostatní.
Vaša otázka, či sme Rusov nazývali „podľuďmi“, je nezmyselná. Mali sme prvotriedny vzťah s ruským ľudom. Rozdielny bol problém, ktorý sme riešili – sovietski komisári, čo boli takmer vždy Židia. Títo ľudia stáli za bojovými líniami s guľometmi, a tlačili ruských vojakov dopredu bez akýchkoľvek ohľadov. Každopádne, spravili sme s nimi krátky proces. To bolo podľa práva. Bola to vojna o základnú existenciu, ideologická vojna, kedy sa takéto opatrenia považujú za nutné.
Niekedy sa hovorilo o tzv. ázijských hordách a bežní vojaci niekedy spomínali „podľudí“, ale taký jazyk nebol nikdy používaný v oficiálnych kruhoch. ^[12]

Joseph Goebbels si 5.2.1944 poznamenal do svojho denníka: „Keby sme sa na východe správali rozumnejšie a keby sme tamojším obyvateľom dali jasne najavo, že neprichádzame ako dobyvatelia, ale ako osloboditelia od boľševizmu, stretol by sa rozhodujúci úder proti Sovietskemu zväzu s úspechom.“ ^[13]

Podľa rozkazu generála Fredericiho mali byť Ukrajinci považovaní za skutočných Árijcov, avšak v súčasnosti na kultúrne zaostalejšej úrovni. ^[14]

Memorandum 2. Armee obsahuje takúto zmienku o budúcnosti Rusov: „Rusi musia vedieť, aké miesto budú zastávať v budúcej Európe. S radosťou tak urobia pod nemeckým vedením, ale nie ako otroci.“ V memorande sa navrhuje zvýšiť miera autonómie republiky Lokoť. ^[15]

Nemecké záznamy taktiež ukazujú, že za za 1,5 roka na východnom fronte splodili nemeckí vojaci s Ruskami viac ako 1 milión detí a nemecké vedenie im bez problémov povolilo udeliť občianstvo.

Heinrich Himmler otvorene hovoril o budúcom zjednotení bielej rasy, do ktorej zahrnul aj Slovanov (pozri Paneurópsky charakter SS). Za vedúcu silu tohto procesu považoval Waffen-SS, do ktorej boli prijaté desaťtisíce príslušníkov slovanských národov.

Léon Degrelle, veliteľ valónskej légie SS a jeden z najväčších obľúbencov Hitlera povedal:

Osobne som sa vždy silne zastával Rusov a nakoniec som uspel a presvedčil Hitlera, že Nemci musia s Rusmi žiť ako partneri a nie ako dobyvatelia. Pred dosiahnutím partnerstva tu však najprv bola potreba vymetenia komunizmu. ^[16]

Tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že Hitlerov vzťah k Slovanom nebol na začiatku definitívne vyformovaný (čo môže vysvetliť ambivalenciu v jeho vyjadreniach) a napokon, ako ukazuje existencia republiky Lokoť, sa zrejme priklonil skôr k budúcej spolupráci. Osídlenie vyľudnených území na východe by sa potom podobalo napríklad na nemeckú či valaskú kolonizáciu Slovenska v stredoveku.

[úprava] Reakcie obyvateľstva

Nemecké vojská boli spočiatku obyvateľmi ZSSR vítané ako osloboditelia spod tyranie boľševizmu. Ľudia vykopávali zo zeme pravoslávne ikony, ktoré boli nútení ukryť počas náboženského prenasledovnia a húfne prúdili do kostolov, ktoré dal predtým Stalin pozatvárať. Ukrajinci vrelo vítali Hitlerove invázne jednotky, ako napísal generál Guderian v súkromnom liste z 29. júna: „Dnes sa v miestnych ortodoxných chrámoch slúži ďakovná omša, pretože nás tu považujú za osloboditeľov. Dúfam, že sa v nás nesklamú.“ O dva dni neskôr dodal: „Prvé ruské dediny – doteraz sme totiž boli v Poľsku – pôsobia veľmi deprimujúcim dojmom. Ich obyvatelia, Bielorusi, sú celkom priateľskí a vôbec im neprekáža, ak Sovieti padnú.“

V meste Lokoť v Bielorusku bola založená národnosocialistická republika Lokoť, v ktorej samosprávne vládli čisto Rusi a v čase najväčšieho rozmachu ovládala územie s 1,7 miliónom obyvateľov. Republika mala vlastnú samosprávu, školstvo, súdy, tlač, atď. Pridŕžala sa národnosocialistickej línie a zdôrazňovalo sa bratstvo Rusov a Nemcov. Išlo o prvé územie pod ruskou nekomunistickou vládou od pádu Vladivostoku (kde sa biele protikomunistické vojská držali najdlhšie) 20 rokov dozadu.

SS-Standartenführer Léon Degrelle opísal reakcie domáceho ruského obyvateľstva v dedinách pri Done:

Miestne obyvateľstvo nás vítalo so zrejmou radosťou. Často sme boli prvé vojenské oddiely, ktoré sa sem dostali. Tí dobrí ľudia sa hneď odobrali do kôlní, zo starých skrýší vytiali svoje ikony a znovu ich so slzami v očiach zavesili na steny z mazaniny. Najväčšiu radosť im človek urobil, keď im venoval portrét Hitlera. Často ho pripevnili hneď vedľa ikon. (...)
Boli vydané veľmi prísne rozkazy, že sa vojaci musia k obyvateľstvu správať ústretovo. V roku 1941 považovali Nemci všetkých Rusov za boľševikov. Skutočnosť však ukázala, že Sovieti dedinčanov vydrancovali a okradli, ale nenakazili ich. (...) Hore nakoniec začali rozlišovať medzi týmito masami obyčajných, prostých roľníkov v európskom Rusku a boľševickou a policajnou mafiou v Moskve. (...)
Dedinčania, ohromení ako našou chuťou k jedlu, tak naším priateľským chovaním, nás odprevádzali až na kraj dediny. (...) Pozývali nás do rodín. Tí dobrí ľudia nám často aj žehnali, nevediac, ako sa s nami rozlúčiť. ^[17]

Slovenský pilot Ján Režňák, ktorý sa na strane Nemcov zúčastnil boja proti boľševizmu, si takto spomínal na reakcie ruského obyvateľstva:

Brali nás dobre. Oni nenávideli svoju vlastnú armádu. Boli veriaci a komunizmus im to všetko zobral. My sme tam mali svojich kňazov a Rusi chodili na naše omše. ^[18]

Ťažké boje najmä v oblastiach partizánskych nepokojov a v rámci nich kruté protiopatrenia Nemcov (niektoré dediny v Bielorusku boli vypálené až 5-krát) však v priebehu vojny odcudzili časť obyvateľov, ktorí boli pôvodne pozitívne naklonení národnému socializmu. Aj kruté zachádzanie s ruskými zajatcami (v niektorých prípadoch boli ihneď po tom, ako sa vzdali, zastrelení alebo umučení) hnalo ďalších Rusov do radov partizánov. Aj slovenskí vojaci sa stali svedkami takýchto incidentov. Jedno hlásenie hovorí o tom, ako nemeckí vojaci, bojujúci po boku Slovákov, nemilosrdne zachádzajú s ruskými zajatcami a zväčša ich priamo na mieste strieľajú. Je tak tomu odvtedy, čo boľševici umučili 24 slovenských vojakov.

Vidiac zaostalú kultúrnu úroveň ruských roľníkov, niektorí nemeckí vojaci sa správali nadradene vočim domácemu obyvateľstvu. Potraviny vypestované ukrajinskými roľníkmi sa počas vojny používali prednostne na zásobovanie pre nemeckú armádu. V zime 1941 bol na Ukrajine nedostatok potravín a na niektorých miestach vypukol hladomor. Tieto skutočnosti zase vzdialili miestne obyvateľstvo od Nemcov.

[úprava] Protižidovské pogromy

Po páde sovietskeho režimu, ktorý prísne trestal akékoľvek prejavy antisemitizmu, sa začal na dobytých územiach prejavovať ľudový odpor voči Židom. Občania ZSSR videli v Židoch škodcov a nositeľov boľševizmu. Tieto akcie sa diali spontánne z iniciatívy ľudu bez toho, že by ich podnecovali Nemci. Boli taktiež poháňané túžbou zmocniť sa židovského majetku (Židia boli disproporčne bohatší ako ostatné národy ZSSR).

Už pred príchodom Einsatzgruppen organizovali na Pobaltí a Ukrajine tisíce príslušníkov pomocných služieb, polície a dobrovoľníckych oddielov pogromy proti Židom (v ktorých pokračovali neskôr v nemeckých uniformách).

Generál Otto Ernst Remer, ktorý velil na východnom fronte, opísal, ako sa stal svedkom jedného z takýchto prípadov pri Zločove na západnej Ukrajine:

...v tomto mestečku som videl malé deti, ktoré boli vyhodené z okna a ženy ležiace na zemi, ktoré boli ubité na smrť palicami a kyjakmi. Boli to Židia.
Zavolal som miestnu ženu a ona prišla za mnou. A povedala mi: „Ukážem vám, prečo sme to urobili.“
Odviezli sme sa do miestnej väznice. Bolo tam oplotené územie pre väzňov, kde sa mohli prechádzať. A v tomto území sa do výšky kopili mŕtvoly. Stále z nich tiekla krv. Sovieti len dve hodiny pred nami, keď opúšťali mesto, za pomoci guľometov vyvraždili všetkých miestnych ukrajinských nacionalistov, ktorí tam boli držaní vo väzení.
Aj v tomto prípade to boli židovskí komisári, kto bol za vraždenie zodpovedný. A toto je dôvodom, prečo miestni Ukrajinci páchali pogromy proti Židom. Takže, kedykoľvek Ukrajinec uvidel Žida, ihneď ho zabil.
(...)
To bolo skutočne niečo. Pobúrenie ľudí na východe proti Židom, ktorí sa vždy vykresľovali ako slušní ľudia a dobrí obchodníci, je nepopísateľné. ^[19]

Einsatzgruppe C koncom septembra 1941 hlásila zo severnej Ukrajiny, že Židia sú považovaní za príťaž, pretože konzumujú časť potravín. Židovských utečencov Ukrajinci odmietali prijímať a dávať im jedlo. Nielen Ukrajinci, ktorí sa dali do služieb Nemcov (či už v SS, armáde alebo pomocných zložkách), ale aj bežné obyvateľstvo, pomáhalo Nemcom pri zatýkaní a vyhľadávaní Židov. ^[20]

[úprava] Vývoj bojov

[úprava] Vojna v ZSSR

Protiboľševické vojská spočiatku postupovali veľmi rýchlo. Prekvapení Sovieti útok vôbec nečakali, takže Nemcom sa v prvých dňoch podarilo zajať státisíce vojakov (čo svedčí o masívnej koncentrácii armád na sovietsko-nemeckej hranici) a skonfiškovať obrovské množstvo bojovej techniky. Zdalo sa, že do 6 týždňov Sovietsky zväz padne. Nemci boli veľmi optimistickí. Aj Američania dávali Sovietskemu zväzu len 10 dní. Zdalo sa, že sa naplní Hitlerove proroctvo, ktorým prirovnal Sovietsky zväz k prehnitému domu: „Stačí, keď poriadne kopnete do dverí a celý zvyšok stavby sa zosype.“ Na druhej strane, niečo Hitlerovi hovorilo, že to nemusí skončiť tak dobre. V Rusku videl niečo tajomné, záhadné, čo mu pripomínalo loď z Wagnerovej opery Bludný Holanďan: „O Rusku vôbec nič nevieme. Možno to bude len jedna veľká mydlová bublina, ale je dosť možné, že to dopadne úplne ináč.“

Nakoniec sa však ukázalo, že hoci v Sovietskom zväze práve prebiehalo prezbrojovanie, predsa mal obrovské rezervy výzbroje a vojakov. Generál Alfred Jodl povedal na Norimberských procesoch:

Nepopierateľne to bola čisto preventívna vojna. Aj neskôr sme s istotou zistili prítomnosť rozsiahlych ruských vojenských príprav na našej hranici. Zľavím z detailného vysvetľovania a poviem len toľko, že hoci moment prekvapenia nám priniesol krátkodobý taktický úspech, nešlo o žiadny strategický prevrat. Rusko bolo plne pripravené na vojnu.^[21]

3. júla v rozhlasovom prejave sovietsky vodca Josif Stalin vyhlásil veľkú vlasteneckú vojnu (takto býva niekedy označovaná vojna na východe z pohľadu Sovietov). Ukázalo sa, že informácie, ktoré mali Nemci o bojaschopnosti Ruska, boli nepresné a podceňovali jeho vojenský potenciál. Už 27. júna Hitler povedal: „Keby som bol vôbec tušil, aké obrovské je nahromadenie síl Červenej armády, nikdy by som sa nerozhodol zaútočiť.“ ^[22] Nemcov šokovalo obrovské vyzbrojenie ZSSR ťažkými tankami. 4. júla bolo zničených už 4 600 ruských tankov (Nemci si mysleli, že ide o veľkú väčšinu), do polovice júla 8 000 a do začiatku augusta bolo zničených alebo zajatých 12 000 sovietskych tankov a stále sa objavovali nové. Spočiatku sa predpokladalo, že ZSSR má k dispozícii do 200 divízií. Len do 4. augusta ich Nemci identifikovali už 360.

Obrovské problémy boli spôsobované počasím, spočiatku jesennými dažďami v roku 1941. Niektoré skupiny sa prebojovali tak ďaleko, že boli odrezaní od zadných línií a mali preto ťažkosti so zásobovaním. Nemecká armáda bola plne motorizovaná, čo jej dovtedy poskytovalo veľké výhody. Rusko však nemalo vybudované prakticky žiadne asfaltové alebo betónové cesty, a tak keď sa začali husté lejaky, nemecké vozidlá až po nápravy zapadali do bahna a nemohli sa hýbať. 31. októbra písal generál Guderian v súkromnom liste: „Možno povedať, že už nebojujeme s Rusmi, ale s počasím a nekonečnou barbarskou krajinou; a je to vskutku veľmi namáhavý boj, ktorý nás stojí mnoho vojakov a času.“

Zima v roku 1941 prišla veľmi skoro, sneh napadol už v októbri. „Domáci hovoria, že za posledných rokov zima takto skoro ešte neprišla,“ zapísal si generál Heinz Guderian do denníka 15. októbra. Protiboľševické vojská sa dostali do veľkých problémov: nemali dostatok zimného vybavenia, vojaci mrzli v štyridsaťstupňových mrazoch niekedy len v letných uniformách. V Ríši sa organizovali zbierky zimného šatstva, ktoré bolo odosielané na front. „Počasie všetko zastavilo...“ konštatoval poľný maršal von Runstedt v liste svojej rodine 14. októbra.

Na jar 1942 však svitla nová nádej. Zima prešla a príroda sa prebúdzala k životu, takisto aj nemecká armáda opäť nezadržateľne postupovala vpred. Niekedy bol postup taký rýchly, že vojaci každý deň potrebovali nové mapy. Tieto mapy sa tlačili v špeciálne vybavených nákladných vozoch. ^[23] Zimná protiofenzíva Sovietov neuspela. V decembri 1941 do vojny vstúpili Američania, ale mali samé neúspechy. Briti sa museli stiahnuť z Hongkongu a Singapúru. V lete 1942 sa protiboľševické vojská (vrátane slovenských jednotiek) prebojovali až ku Kaukazu a zmocnili sa tamojších ropných rezerv. Opäť sa zdalo, že komunizmus bude čoskoro zmetený. „Na Vianoce budeme v Tbilisi a na jar v Babylone. Na posvätných brehoch Eufratu a Tigrisu sa spojíme s víťaznými silami maršala Rommela a vojna skončí v kolíske sveta,“ hovorilo sa optimisticky medzi vojakmi. Obratovým bodom vojny sa stala bitka o Stalingrad, kde sa po obrovských stratách vzdala armáda maršala Paulusa. Následne boli už protikomunistické vojská Sovietmi neustále zatláčané smerom na západ, až, ako to vyjadril Léon Degrelle „na ruinách Reichstagu bude jedného dňa možné stretnúť bok po boku černochov z Harlemu a divokých Kirgizov z ázijských púští“.

V marci 1943 arcibiskup z Canterbury oznámil, že najbližšie nedele majú sa vo všetkých anglikánskych kostoloch modliť za Sovietov. „Celá Európa s vďačným obdivom pozerá na sovietsku armádu,“ vyhlásil.

[úprava] Ústup a porážka štátov Osi

[úprava] Posledné boje na Pobaltí

Vo februári až júli prebiehali ťažké boje pri estónskom meste Narva. Táto séria bojov sa nazýva aj bitka európskej SS, pretože sa jej zúčastnil veľký počet európskych dobrovoľníkov z Lotyšska, Estónska, Dánska, Nórska, Holandska, Belgicka a iných štátov. Sovietom sa nakoniec podarilo front prelomiť, bitka však bola úspechom v tom, že dokážala odolávať boľševikom takmer pol roka.

Lotyšskí a estónski dobrovoľníci vo Waffen-SS, tzv. baltické légie, patrili k najkvalitnejším jednotkám SS. Koncom februára 1944 obe divízie lotyšskej Waffen-SS zaujali defenzívne pozície na riekach Velikaya a Sorota. Na dva mesiace sa im podarilo front stabilizovať a zastaviť postup Sovietov ďalej do Európy. Ťažká bitka sa odohrala medzi 16. a 18. marcom 1944 na oboch brehoch rieky Velikaya. Ráno 16. marca začal sovietsky útok na významnú strategickú vyvýšeninu a obrancovia boli nútení stiahnuť sa. Následný protiútok lotyšských SS-manov vedených plukovníkom Arturom Silgailisom však pahorok znovu obsadil s minimálnymi stratami. Sovieti sa už nepokúsili o ďalší útok na tomto mieste. Táto bitka bola prvou, v ktorej spoločne bojovali obe divízie lotyšskej SS a zároveň išlo o jedinú bitku druhej svetovej vojny, ktorú viedli len lotyšskí velitelia. Preto bol 16. marec v Lotyšsku zvolený za pamätný deň, avšak medzinárodný tlak prinútil odvolať toto výročie z oficiálneho zoznamu pamätných dní.

V pobaltských štátoch boli Nemci vo všeobecnosti vítaní, pretože len v roku 1940 tieto krajiny okupoval a anektoval Sovietsky zväz.

Desaťtisíce Litovcov, Lotyšov a Estóncov vstúpili do radov nemeckej armády, najprv ako civilisti, neskôr ako pomocné sily a nakoniec ako uniformovaní príslušníci... ^[24]

Keď boli Nemci nútení ustúpiť z Estónska, krajina sa ponorila do smútku. Generál Schörner začal 18. septembra 1944 s desaťdennou evakuáciou. Nemecké vojnové námorníctvo odviezlo na palube sedemdesiatich lodí posledných Nemcov z baltských prístavov a evakuovalo aj sto tisíc estónskych utečencov, ktorí sa snažili uniknúť pred boľševizmom. Miestne obyvateľstvo nechcelo veriť tomu, že Nemci dovolia Sovietom návrat a mnohí Estónci vyhlasovali, že radšej utečú do lesov a budú tam čakať, kým sa vrátia Nemci, pretože to sa predsa raz musí stať. Poslední odplávajúci Nemci videli, ako z veže starobylých teutonských hradov vejú obrovské estónske vlajky a vedľa nich nemecké prápory – bol to znak toho, že ešte ostali Estónci odhodlaní bojovať s boľševikmi. V tejto oblasti viedli malé skupinky ozbrojený odpor proti okupantom až do 50. rokov.

[úprava] Atómové bombardovanie Japonska

6. a 9. augusta, aj keď vojna bola už rozhodnutá, americké bombardéry zvrhli dve atómové bomby na mestá Hirošima (bomba Little Boy – „Malý chlapec“) a Nagasaki (bomba Fat Man – „Tučný chlapík“). V Hirošime ihneď zahynulo okolo 70 000 ľudí a v Nagasaki okolo 50 000. Najbližšia budova, ktorá ostala po dopade bomby v Hirošime stáť, bola budova prefektúry (len 150 m od epicentra výbuchu), ktorej autorom bol český architekt Jan Letzel. V súčasnosti sú pozostatky budovy pamiatkou UNESCO pod názvom Hirošimský pamätník mieru.

Útoky si však vyžiadali omnoho viac obetí následkom radiácie, ktorá spôsobila dlhodobé následky obyvateľom miest a ich potomkom: rakovina, genetické postihnutia, ožiarenie. Dôsledky tohto charakteru pretrvávajú až dodnes. Išlo o prvé a zatiaľ jediné použitie atómových zbraní proti civilnému obyvateľstvu.

[úprava] Koniec vojny

Tretia ríša kapitulovala 8. mája 1945, čím sa skončila vojna v Európe. V súčasnosti je v mnohých európskych krajinách (aj Slovenskej republike) tento deň štátnym sviatkom (resp. deň pracovného pokoja): „Deň víťazstva nad fašizmom“.

Druhá svetová vojna sa však definitívne skončila až 2. septembra 1945 kapituláciou Japonska.

[úprava] Pozri tiež

• Adolf Hitler
• Revizionizmus (ohľadom druhej svetovej vojny)

[úprava] Externé odkazy

• Prečo Hitler zaútočil na ZSSR? (v angličtine)
• Krátky článok o účasti slovenských vojakov vo vojne

[úprava] Zdroje

• Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 472.
• Degrelle, Léon: Tažení v Rusku 1941 – 1945 s SS divizí Wallonie na východní frontě. Praha: Elka Press, 1996. 352 strán.
• Degrelle, Léon: Epický príbeh Waffen SS (v angličtine)
• Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002.
• Kliment, Charles K. – Nakládal, Břetislav: Slovenská armáda 1939 – 1945. Praha: Naše Vojsko, 2003. ISBN 80-206-0596-7.

[úprava] Poznámkový aparát

1. ^ An Interview with General Otto Ernst Remer. The Journal of Historical Review, vol. 10, no. 1 (jar 1990), str. 108 – 117.
2. ^ Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 267.
3. ^ Jurašek, Jozef: Retrospektíva Slovákov v Poiana Micului 1842 – 1947. Nadlak: vydavateľstvo Ivan Krasko, 2005. ISBN 973-8324-84-X. str. 187.
4. ^ Hitlerov prejav k operácii Barbarossa (v angličtine)
5. ^ Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 425.
6. ^ Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995. str. 284 (Vodcov hlavný stan, 25.6.1943)
7. ^ Tamtiež, str. 269. (Vlkodlak, 30.8.1942)
8. ^ Tamtiež, str. 244. (Vlkodlak, 8.8.1942)
9. ^ Degrelle, Léon: Tažení v Rusku 1941 – 1945 s SS divizí Wallonie na východní frontě. Praha: Elka Press, 1996. str. 140.
10. ^ Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 684.
11. ^ Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 684.
12. ^ An Interview with General Otto Ernst Remer. The Journal of Historical Review, vol. 10, no. 1 (jar 1990), str. 108 – 117.
13. ^ Irving, David: Goebbels, pán myšlenek Třetí říše. Brno: JOTA, 2004. ISBN 80-7217-293-X. str. 506.
14. ^ Rozkaz generálporučíka Ericha Fredericiho, veliteľa oblasti skupiny armád Juh, 14. decembra 1941. National Archives of the United States, Record Group 242, T 501, film 6. Citované podľa: Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002. ISBN 80-7203-472-3 str. 180 – 181.
15. ^ [1]
16. ^ Degrelle, Léon: Epic – The Story of the Waffen SS
17. ^ Degrelle, Léon: Tažení v Rusku 1941 – 1945 s SS divizí Wallonie na východní frontě. Praha: Elka Press, 1996. str. 88 – 89
18. ^ Ako pilot bojoval na strane Nemcov, no neľutuje to aero.sme.sk, 11.7.2005
19. ^ An Interview with General Otto Ernst Remer. The Journal of Historical Review, vol. 10, no. 1 (jar 1990), str. 108 – 117.
20. ^ Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti, IV-A-1, operačná a situačná správa č. 49, 25. september 1941, Norimberské dokumenty, NO-3146. Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti, IV-A-1, operačná a situačná správa č. 191, 10. apríl 1942, Norimberské dokumenty, NO-3256. Citované podľa: Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002. ISBN 80-7203-472-3 str. 181.
21. ^ Výpoveď obžaloveného Alfreda Jodla, 5. júna 1946. Prepisy Norimberských procesov, 15. zväzok, strany 394 – 395. Online prepis príslušnej časti 15. zväzku
22. ^ Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 425.
23. ^ Degrelle, Léon: Tažení v Rusku 1941 – 1945 s SS divizí Wallonie na východní frontě. Praha: Elka Press, 1996. str. 90.
24. ^ Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002. ISBN 80-7203-472-3 str. 179