Metapedia is growing — and we need your help to keep it that way. Please contribute to our ongoing fundraiser.

Adolf Hitler

Z Metapedia

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Adolf Hitler.

Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn, Rakúsko; † 30. apríl 1945, Berlín, Nemecko) bol nemecký politik, diktátor (vodca, nem. Führer) Tretej ríše a tvorca nemeckého národného socializmu. Od roku 1920 stál na čele Nemeckej národnosocialistickej robotníckej strany (Nazionalsozialistische Deutsche Arbeiter Partei – NSDAP). Zastával post nemeckého kancelára (od roku 1933) a vodcu (Führera, od roku 1934).

Ako schopnému rečníkovi a charizmatickej osobnosti sa mu podarilo získať popularitu a uchopiť moc v Nemecku. Po nástupe pretvoril demokraciu na totalitný systém založený na vodcovskom princípe. Presadzoval politiku rasovej čistoty a solidarity, nemeckého nacionalizmu a antisemitizmu. Podarilo sa mu dosiahnuť niektoré úspechy v ekonomike (napr. odstránenie nezamestnanosti), podporoval vedu, kultúru a zaviedol rozsiahle sociálne zabezpečenie v krajine.

Tvrdo zasiahol proti svojim odporcom, najmä komunistom a liberálom, a taktiež perzekvoval židob. Dal zriadiť sieť koncentračných táborov, v ktorom ich internoval spolu s odsúdenými kriminálnikmi. Viedol agresívnu zahraničnú politiku, ktorá viedla k vypuknutiu svetovej vojny. V súčasnosti je vnímaný prevažne v negatívnom svetle a braný za zodpovedného za smrť miliónov nevinných ľudí a rozpútanie druhej svetovej vojny. Revizionisti rozsah týchto zločinov, ich podstatu alebo Hitlerovu účasť na nich považujú za značne nižšiu než historická obec.

Tesne pred koncom vojny, keď už Nemecko bolo na pokraji porážky, spáchal samovraždu v podzemnom bunkri v Berlíne.

Obsah

Život

Politická kariéra

Pozrite tiež: Tretia ríša

Hitler získal moc v Nemecku počas obdobia krízy po prvej svetovej vojne. Bol podporovaný priemyselníkmi a konzervatívnou časťou nemeckej spoločnosti, vďaka čomu sa mu za pomoci použitia svojej charizmy a rečníckeho talentu podarilo uchvátiť moc. Vo svojich prejavoch hovoril o údajnom nebezpečenstve hroziacom zo strany komunizmu a židovstva. V roku 1933 jeho strana NSDAP vyhrala voľby a Hitler sa stal ríšskym kancelárom. Nasledujúci rok po smrti prezidenta Hindenburga sa stal „vodcom“. Sám sa tituloval ako „ríšsky kancelár a Vodca“.

Sledoval výbojnú zahraničnú politiku smerovanú na zjednotenie Nemcov a pričlenenie Nemcami obývaných a historicky nemeckých území k Ríši. V roku 1939 oficiálne pod zámienkou ochrany etnických Nemcov napadol Poľsko. Invázia bola použitá ako zámienka na rozpútanie vojny proti Nemecku západnými štátmi, čím definitívne vypukla druhá svetová vojna.

Počas druhej svetovej vojny Hitlerovo Nemecko porazilo a obsadilo alebo si mocensky podrobilo nasledujúce štáty: Poľsko, Holandsko, Belgicko, Francúzsko, Dánsko a Nórsko. Jediným európskym štátom, s ktorým bolo Nemecku vo vojne, no nepodarilo sa mu ho podrobiť bola Veľká Británia a neskôr, keď sa dostali do vojny s Nemeckom, aj Sovietsky zväz. Nakoniec bolo Hitlerovo Nemecko porazené najväčšmi Sovietskym zväzom, za pomoci USA a Veľkej Británie, ako aj protihitlerovských povstaleckých armád v rôznych štátoch.

Hitler sa od svojho nástupu do politiky až do smrti, ale aj po nej, tešil veľkej obľube u Nemcov. Ako sumarizuje David Irving, ani po konci vojny nebolo jednoduché vykoreniť, čo Hitler pre Nemcov znamenal: „Adolf Hitler postavil národnosocialistické hnutie v Nemecku nie na vrtkavých hlasoch voličov, ale na národe a ten mu zase na oplátku vo svojej veľkej väčšine poskytol svoju bezpodmienečnú podporu až do samého konca. Nakoniec, keď Nemecko znovu bolo porazené, museli jeho nepriatelia siahnuť k najtvrdším trestným opatreniam masových súdov, konfiškácií, vyvlastňovania, internácii a prevýchove, kým sa im podarilo zničiť semeno, ktoré zasial Hitler.“ [1]

Smrť

Hitler spáchal samovraždu vo svojom berlínskom bunkri 30. apríla 1945. Rozhryzol ampulku kyanidu a zároveň si revolverom strelil do hlavy. Svoje telo prikázal po smrti spáliť. Za svojho nástupcu na poste kancelára určil Dr. Josepha Göbbelsa a za prezidenta veľkoadmirála Karla Dönitza. Týmto zanikol úrad vodcu.

Názory a postoje

Svetonázor

Pozrite tiež: Adolf Hitler o národnom socializme

Hitler mal značný záujem o filozofickú literatúru a filozofiu. Aj počas prvej svetovej vojny so sebou v kabele údajne nosil vreckové vydanie 5 zväzkov diel Arthura Schopenhauera.

V rokoch 1941 – 1944 boli zaznamenávané Hitlerove prejavy medzi najužším kruhom spolupracovníkov. V nich Hitler dával voľný priebeh svojim myšlienkam, čo zároveň pre neho bola forma odreagovania. Z ich obsahu vychádza najavo, že hoci zastával silné presvedčenie o svojich názoroch, stále si zachoval kritické uvažovanie a zmýšľal nedogmaticky. Raz sa napríklad vyjadril, že človek je v podstate najväčší mikrób, ktorý len nenásytne ničí prírodu alebo priznal, že v Nemecku existovali aj slušní Židia.

Predpovede Adolfa Hitlera

Adolf Hitler vyslovil vo svojich dielach alebo prejavoch viacero predpovedí o budúcom spoločenskom vývoji v Európe a vo svete:

  • Predpokladal, že svetová vojna tak oslabí Britské impérium, že si už nebude môcť udržať svoje koloniálne panstvo;
  • Tvrdil, že v prípade Francúzska sa pomaly vytvára „africký štát na európskej pôde“. Ak by takýto trend pokračoval 300 rokov, zmiznú aj posledné zvyšky franskej krvi v rámci tvoriace­ho sa európsko-afrického štátu mulatov;
  • Hitler si myslel, že budúcnosť prinesie pád cirkví a náboženstiev. Dĺžku trvania tohto procesu odhadol na 100 – 200 rokov (vodcov hlavný stan, 27.2.1942);
  • V 14. kapitole II. zväzku diela Mein Kampf uvádza, že ak Židia stratia moc v Rusku, bude to zároveň znamenať pád ruského štátu ako takého.

Vzdelanie a veda

Maľba Adolfa Hitlera.

Pozrite tiež: Adolf Hitler o hodnote vzdelania

Medzi Hitlerove názory na školstvo a vzdelanie patrilo presvedčenie, že:

  • všetky pozitívne sily ľudí mali byť použité v prospech národa;
  • nadaní ľudia mali dostať všetky príležitosti rozvíjať svoj talent, vrátane štúdia na štátne útraty;
  • odmietanie akýchkoľvek privilégií pri prijímaní do škôl;
  • výučba má spočívať v odhaľovaní základných princípov a súvislostí, nie učení naspamäť;
  • študentom má byť daný výber predmetov podľa ich schopností (napr. obmedzenie výučby fyziky a matematiky pre umelecky nadaných, aby mohli viac času venovať rozvíjaniu svojho talentu);
  • pri prijímaní na štúdium a do zamestnania nie je rozhodujúca známka, ale výkon.[2]

Hitler si cenil vzdelanie a vedu. Myslel si, že výskum musí byť za každých okolností úplne slobodný a podporovaný štátom:

    Štát nesmie výskumu klásť žiadne obmedzenia. Čo bádanie vypracuje a zistí, je pravda. A pravda nemôže byť zlá. Úlohou štátu je podporovať výskum všetkými spôsobmi a to aj vtedy, ak krátkodobo neprináša výsledky. Výsledky výskumu budú možno užitočné až v ďalšej generácii a možno sa ukážu ako nesmierny pokrok. (...) Nemyslím, že by sloboda bádania mala byť obmedzená len na prírodné vedy. Mala by zahŕňať aj vedy duchovné, predovšetkým filozofiu.“[3]

Hermann Goering na zasadnutí v Berlíne 6. júla 1942 zdôrazňoval, ako sa on a Hitler dištancujú od doktrinárskeho prenasledovania židovských vedcov:[4]

    „Diskutoval som o tom osobne s Führerom; podarilo sa nám predĺžiť pobyt jedného Žida o ďalšie dva roky vo Viedni a ďalšieho využiť vo fotografickom výskume, pretože majú niečo, čo my potrebujeme a v súčasnej dobe nám to môže veľmi prospieť. Bola by úplná hlúposť, keby sme teraz povedali: ,Bude musieť ísť. Bol to vynikajúci vedec, skvelý mozog, ale jeho žena je Židovka, a preto nie je možné, aby ostal na univerzite,‘ atď.
    Führer urobil viacero podobných výnimiek aj v umení, od najvyššieho až po operetu; je viac ako pravdepodobné, že urobí ďalšie výnimky v prípadoch, kedy pôjde o skutočne významné vedecké úlohy alebo o skvelých vedcov.“

Hitlera nesmierne fascinovala veľkosť vesmíru a harmónia v prírode. Pri Linci plánoval postaviť monumentálnu hvezdáreň. (Toto miesto si zvolil, pretože sa tam narodil slávny nemecký astronóm Johan Kepler.) Nad jej vchodom by sa skvel nápis „Nebo oslavuje Večnosť!“.

Hitler opovrhoval dogmatizmom kresťanskej cirkvi. Bol znechutený nemennými dogmami, o ktorých cirkev odmietala diskutovať, ale vyhlasovala ich za „svätú pravdu“. Naproti náboženstvu staval vedu ako výdobytok ľudského rozumu:[5]

    „Veda môže kľudne o tisíc alebo dvetisíc rokov dojsť s iným stanoviskám, a predsa to nebude znamenať, že jej skoršie stanovisko bolo klamlivé; veda vôbec neklame, len sa snaží veci vidieť správne podľa hraníc, ktoré sú jej dané momentálnymi možnosťami rozhľadu. Veda neinterpretuje veci schválne nesprávne. (...) Veda nie je nič iné než rebrík, po ktorom stúpame nahor: s každou priečkou vidíme ďalej, ale ani veda vždy nedohliadne na koniec veci.“

Podľa Hitlera cirkev a veda tvorili nezmieriteľné protiklady. Bol presvedčený, že cirkev v tomto spore ťahá za kratší koniec: „Kto žije podľa zákonov prírody, dostane sa, či chce, či nechce, do sporu s cirkvou. A na to cirkev padne. Veda zvíťazí! [6]

Postoj k náboženstvu a cirkvi

Hitlerov vzťah ku kresťanstvu

Hitler bol v zásade protikresťanský (bol najmä proti cirkvi), uznával však, že aj v kresťanstve boli určité pozitívne momenty.

Prvotné kresťanstvo vnímal pozitívne: Ježiš bol podľa neho Árijec, ktorý sa postavil proti židovskej moci. Až pod vedením Šavla – Pavla sa kresťanstvo stalo akýmsi „praboľševizmom“, mobilizáciou más otrokov proti moci Rímskeho impéria. Následne sa rozšírilo do zvyšku Európy, kde vykorenilo mnohé z árijskej kultúry. „Vatikán obviňuje boľševizmus, že ničí kresťanské kostoly, ako keby kresťanstvo vtedy nerobilo to isté s pohanskými chrámami!“ rozhorčoval sa Hitler pri jednej príležitosti.

Kresťanstvo sa následne „europeizovalo“ a v tejto podobe sa stalo „ako-tak znesiteľným“. Možno povedať, že Hitler zdieľal väčšinu kresťanských hodnôt. Povedal napríklad: „Desať prikázaní je zbierka úplne chvályhodných zákonov.“ Rozhodne však odmietal proriprírodné heslá Nového zákona ako „miluj svojho nepriateľa“, „nastav druhé líce“ a podobne. Nezdieľal ani kresťanské poňatie Boha viery, pokladal ho za úplne iracionálne. Cirkev považoval za obrovskú brzdu pokroku: kvôli kresťanstvu bol vedecký rozvoj značne brzdený po 1 500 rokov (pri prijatí kresťanstva podľa Hitlera „jeden a pol tisícročia ľudskej vynaliezavosti vyhaslo jednou ranou“).

Hitlerov vzťah ku kresťanskej cirkvi

Hitler bol členom katolíckej cirkvi, z ktorej formálne nikdy nevystúpil. Vzhľadom na silné kresťanské založenie nemeckého národa sa na verejných prejavoch za kresťana vyhlasoval a chválil kresťanstvo, pokým boli jeho kroky v súlade s národným socializmom.

V úzkom kruhu svojich spoločníkov však načrtol jeho víziu budúceho usporiadania: ostro kritizoval cirkev. Prejavoval zhrozenie nad tým, ako mohlo kresťanstvu, tomuto „židovskému blábolu“ naletieť toľko veľa nemeckých občanov. Plánoval v konečnom dôsledku cirkev vykoreniť a zrušiť, avšak nie násilným spôsobom. Chcel, aby si ľudia postupne uvedomili bezcennosť a nadbytočnosť takejto inštitúcie: „V mladosti som bol presvedčený o jedinom riešení: chce to dynamit! Dnes viem, že sa to nedá lámať cez koleno. Cirkev musí zhniť. Musíme to dostať tak ďaleko, aby za kazateľnicou stáli len hňupi a v laviciach sedeli len staré baby. Zdravá mládež bude s nami.“

V Linci, rodisku Johana Keplera, Hitler plánoval postaviť obrovskú hvezdáreň. Táto by reprezentovala majestátnosť prírody a večného Stvoriteľa. Hitler bol presvedčený, že rozumný človek má rešpekt pred mocou prírodných zákonov, ale nepotrebuje na to umelú inštitúciu ako cirkev:

    „V duchu ju vidím, klasickú, krásnu hvezdáreň na kopci Pöstlingu v Linci. Ten chrám pre bôžikov odstránim a na jeho mieste postavím tú hvezdáreň! A v budúcnosti sem budú každú nedeľu prúdiť desaťtisíce ľudí a všetci budú uchvátení veľkosťou vesmíru. Ako nadpis si viem predstaviť len: Nebesá velebia Večného! Tak vychováme ľudí k nábožnosti, ale súčasne aj proticirkevnosti, pokore.“

Hitlerov vzťah k Slovensku a Slovákom

Pozrite tiež: Adolf Hitler o Slovákoch, Nacisti a Slovania

Pomerne častý je názor, že Hitler Slovákov ako slovanský národ považoval za podradných a do budúcnosti plánoval ich vyhladenie, sterilizovanie, zotročenie či ponemčenie. Túto koncepciu prijímajú aj mnohí slovenskí historici. Za marxizmu bola bežná, no pretrváva aj dodnes.[7] Avšak väčšina Hitlerových vyjadrení o Slovákoch je v silnom rozpore s takouto koncepciou. Nesú sa, naopak, prevažne v pozitívnom duchu, keďže Slovensko bolo spojencom Tretej ríše.

Prvý slovenský politik, ktorý sa stretol s Hitlerom, bol Vojtech Tuka. Hitler ho prijal 12. februára 1939 a Tukovi sa podarilo získať Hitlerov záujem a jeho prísľub, že sa bude venovať riešeniu slovenskej otázky.

Medzi Hitlerom a prezidentom Slovenskej republiky Jozefom Tisom sa vytvoril špecifický vzťah. Hoci Hitler vo všeobecnosti nemal rád cirkev a Tiso bol katolícky kňaz, napriek tomu si ho Hitler veľmi obľúbil. Tiso požíval jeho dôveru až do konca vojny. Vďaka tomuto sa Tisovi podarilo získať od Nemcov mnohé ústupky. Ďurica uvádza, že niektorí historici v snahe vysvetliť túto výnimočnú a obrovskú sympatiu Hitlera k Tisovi sa priklonili k dnes už ťažko potvrditeľnému vysvetleniu – podľa určitých zistení matka Adolfa Hitlera po jeho narodení neprijala svoje dieťa a zverila ho dojke, ktorá pochádzala zo Slovenska. Možno práve z tejto skutočnosti plynula Hitlerova veľká náklonnosť k Slovensku a Slovákom, myslí si Ďurica.[8]

Verejné vyjadrenia

Hitler prvýkrát Slovákov spomenul v rozhovore s britským premiérom Nevillom Chamberlainom 22. septembra 1938. Hitler povedal: „Jeden milión Slovákov bol vtiahnutý do toho [československého umelého] štátu, napriek tomu, že Slováci nikdy v dejinách neboli ovládaní Čechmi.“ [9] Je evidentné, že Hitler tu bol so slovenskou problematikou oboznámený len okrajovo a pri počte Slovákov zrejme vychádzal zo starých uhorských štatistík.

Adolf Hitler a Jozef Tiso na poslednom vzájomnom stretnutí, Klessheim, máj 1944.

20. marca 1939 na rokovaniach o Ochrannej zmluve (Schutzvertrag) medzi Nemeckom a Slovenskom Hitler vyhlásil:

    „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska. Historické hranice Slovenska sú a zostanú navždy nezmeniteľné. Nad Slovenskom držím ochrannú ruku a nikto na svete nesmie kradmou rukou siahnuť na územie Slovenska, na Slovenský štát, kde Slováci budú žiť plným svojským životom.“

Po týchto Hitlerových slovách mu prezident Tiso (ktorý zastupoval na rokovaní Slovenský štát) pokojne povedal: „Ak dovolíte, ja si tie Vaše pre nás nesmierne dôležité slová zapíšem.“ Tiso vytiahol vreckový denník, ktorý vždy nosil pri sebe a opakujúc nahlas Hitlerove slová si ich zapísal. Hitler ich opätovne potvrdil: „Ja wohl.“ [10]

28. júla 1941 boli Hitlera na Berghofe navštíviť slovenskí predstavitelia: Jozef Tiso, Vojtech Tuka a Alexander Mach. Na tejto schôdzke Hitler zdôraznil, že Ochranná zmluva samozrejme stále platí a „slobodu a nezávislosť Slovenska ochraňuje sila 200 nemeckých divízií.“ Na tom istom stretnutí sa vyjadril, že: „Naším jediným cieľom je vidieť túto krajinu (Slovensko) a jej národ zdravý a silný a dať mu nezávislosť, autonómiu a štátnu suverenitu.“ Tiso toto vyhlásenie zobral na vedomie s veľkým uspokojením a zaručil Hitlerovi, že sa v slovenskom národe nesklame. Následne Hitler slovenských predstaviteľov zdvorilo pozval na čaj, pri ktorom sa zdržali asi pol hodiny. [11]

V októbri 1941 sa Hitler na adresu slovenských vojakov vyjadril: „V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.“

Stretnutie Hitlera so slovenskými politikmi 23. apríla 1943 v Salzburgu opísal osobný tajomník prezidenta Tisu Karol Murín takto:[12]

    „Na stanici v Salzburgu čakali Hitler, Ribbentrop a iní nemeckí hodnostári. Cestou zo stanice do zámku povedal Hitler prezidentovi: ,U Vás je všetko v poriadku; robíte správne. Pozval som Vás preto, aby som aj navonok ukázal a dokumentoval, že to mienim so slovenskou otázkou úprimne a vážne.‘ Nálada bola počas celej návštevy srdečná. Hitler sa dobre cítil. Vyjadril to tak, že spomedzi ostatných návštev slovenská návšteva je pre neho osviežením (Erholung).“

Súkromné vyjadrenia

Vyjadrenia prednesené pred slovenskými politickými predstaviteľmi alebo publikované pred širokou verejnosťou, môžu byť politicky a účelovo motivované a nemusia odzrkadľovať skutočné Hitlerove úmysly. Hitlerove vyjadrenia v súkromí (v ktorých však Slovákov spomínal len veľmi málo), však taktiež vyznievajú skôr pozitívne.

Hitler napríklad dbal na to, aby bola zachovávaná slovenská suverenita. Nemecký zásah v auguste 1944 sa začal až po súhlase prezidenta, takisto odzbrojovanie nespoľahlivých jednotiek slovenskej armády. Po vypuknutí povstania v roku 1944 bol ako hlavný veliteľ akcií Waffen-SS na Slovensku dosadený Gottlob Berger. Pôvodne chcel uväzniť slovenskú vládu, vymenovať novú podľa svojich predstáv a ihneď sa dožadoval stretnúť s prezidentom. Na nemeckom veľvyslanectve v Bratislave však túto možnosť zamietli odvolaním sa na stále Hitlerove stanovisko o slovenskej suverenite. Aj pri zavádzaní poriadku nemecké vojská museli podľa tohto stanoviska rešpektovať suverenitu Slovenskej republiky, teda spolupracovať so slovenskou vládou aj úradmi.

9. augusta 1942 Hitler vo svojom hlavnom sídle rozjímal o budúcom usporiadaní Novej Európy. Dotkol sa aj národov strednej Európy. Konkrétne spomínal Maďarov, ktorých síce Nemci málo poznajú, ale, hovorí Hitler: „Prečo by sme ich nepribrali?“ A následne pokračoval o Slovákoch: „Aj Slováci – to je síce pekné, že sú samostatní, ale, koniec-koncov, patria k nám!“[13]

Vyjadrenia iných nacistických predstaviteľov

Hlavný článok: Nacisti a Slovania – Postoj ostatných nacistov, o Slovákoch)

Nakoľko Tretia ríša bola hierarchicky organizovaný štát od vodcu na nižšie miesta, možno predpokladať, že aj vyjadrenia iných predstaviteľov Tretej ríše do určitej miery reflektovali Hitlerove presvedčenie. Vyjadrenia nacistických predstaviteľov o Slovákoch sú pomerne zriedkavé, pre viac informácií pozrite Nacisti a Slovania.

Osobnosť a životný štýl

Hory ceruzkou Adolfa Hitlera.

Pozrite tiež: Výroky Adolfa Hitlera – Osobné a Výroky Adolfa Hitlera – Zdravie a výživa

Adolf Hitler preferoval zdravý životný štýl. Sám bol vegetarián, nefajčiar a okrem príležitostných prípitkov sa vyhýbal alkoholu. Je zaznamenaný jeho citlivý prístup k ženám a deťom (pozrite Hitler o ženách).

Léon Degrelle napísal:[14]

    „Po roku 1945 bol Hitler obvinený z každej krutosti, ale nebolo v jeho povahe byť krutým. Miloval deti. Bolo preňho úplne normálnou vecou zastaviť pri ceste autom a podeliť sa o jedlo s mladými cyklistami na ceste. Raz dal svoj kabát tulákovi blúdiacemu v daždi. O polnoci prerušil prácu a pripravil jedlo pre svojho psa, Blondi.“

Raz bol Hitler na ceste do kaviarne a uvidel, ako sa tajná polícia (Gestapo) snaží súdne vysťahovať jedného humoristu, ktorý bol vzhľadom na svoje aktivity podozrivý z protištátnej činnosti. Hitler policajtov zastavil a vysvetlil im, že robiť vtipy je povinnosťou humoristu.[15]

Hitler odmietal za svoje pôsobenie v politike brať príjmy a počas celého pôsobenia vo funkcii vodcu zaň žiadnu platbu neprijal; ponímal ju ako „službu ľudu“. Peniaze zarábal najmä predajom svojej knihy Mein Kampf, ktorá sa čoskoro stala bestsellerom nielen v Nemecku. Hitler odsudzoval materializmus a honbu za peniazmi. Personifikáciu tejto nenásytnosti za bohatsvom videl v americkej kultúre. „Oveľa bližší mi je ktorýkoľvek európsky štát,“ povedal. Američania sú vždy šťastní, keď dostanú zlato, a pritom im uniká, že takéto uvažovanie je úplne bezcenné.“[16]

Ľudia, ktorí boli v bezprostrednom kontakte s Hitlerom, ho opisujú ako skromného a nenáročného človeka. Keď sa Hitler sťahoval do svojho nového hlavného stanu vo Wolfsburgu, v jeho novej spálni pre neho bola pripravená posteľ ako pre bežného vojaka, ibaže mala na sebe dva matrace. Keď to Hitler uvidel, stroho sa spýtal: „Odkedy vojak spáva na dvoch matracoch?“ Prítomný pobočník sa zdal byť v rozpakoch, a potom Hitler povedal: „Môžete jeden z nich zobrať preč.“[17]

Hitler sa podľa vlastných vyjadrení vo vojne nevyžíval, skôr ju bral ako svoju povinnosť na „zaistenie budúcnosti národa“. V roku 1943 povedal Josephovi Goebbelsovi, že už túži po tom, aby si mohol vyzliecť šedú poľnú uniformu a stať sa znovu ľudskou bytosťou.[18]

Hitler ako svoj pseudonym či prezývku často odvodzoval od slova „vlk“. Jeho samotné meno, Adolf, odvodené od germánskeho Adalwolf, znamenalo „vznešený vlk“ (adal = vznešený, wulf = vlk). Vlk používal ako krycie meno v raných časoch jeho boja. V súvislosti s vlkom nazýval aj svoje pracovné sídla, napr. Vlčí brloh, Vlkodlak.

Hitler bol známy svojou osobnou charizmou. Mnohí radoví Nemci ho doslova uctievali: keď 23. septembra 1933 vo Frankfurte uskutočnil slávnostný prvý výkop nemeckých diaľnic (v tom čase prvých na svete), po jeho odchode sa robotníci vrhli na hrudu hliny, ktorú Hitler lopatou vyhrabal a jej kusy si niesli domov ako suveníry.[19] Fritz Todt, v tom čase generálny inšpektor výstavby ciest sa vyjadril: „Som si úplne istý, že každý človek, ktorý sa stretne s Führerom čo len na desať minút týždenne, je schopný zo seba vydať desaťkrát viac než normálne.“[20]

Fajčenie

Pozrite tiež: Adolf Hitler o fajčení

Hitler považoval fajčenie za škodlivý zlozvyk. Hoci ako mladý a počas vojny fajčil (dokonca až 25 – 40 cigariet denne), jedného dňa si – podľa svojich slov – uvedomil, že ho tabak stojí zbytočne veľa peňazí a neprináša nič pozitívne, tak s tým okamžite prestal: „Hodil som cigarety do Dunaja a viac som už fajčiť nezačal.“ V budúcnosti plánoval tento neduh úplne odstrániť. „Potrebujeme devízy na lepšie veci než dovoz jedu,“ povedal. V Hitlerovej prítomnosti sa nesmelo fajčiť, na čo sa sťažovali niektorí členovia jeho generálneho vojenského štábu.

Hitler venoval zo svojich súkromných zdrojov 100 000 ríšskych mariek na výskum o príčinách rakoviny. Predpokladal, že existuje silný súvis medzi rakovinou pľúc a fajčením. Následný výskum na túto tému previedol Vedecko-výskumný inštitút o nebezpečenstve tabaku (zriadený na Univerzite Friedricha Schillera v Jene).

Následkom toho Hitler presadil zákony zakazujúce fajčenie na verejných miestach a inicioval kampaň na informovanie ľudí o nebezpečenstvách fajčenia. Išlo o prvú oficiálnu kampaň tohto druhu na svete. Hitler ako jeden z prvých politikov vyslovil myšlienku, že balíčky cigariet by na sebe mali mať varovania informujúce o rizikách fajčenia. Chcel ľuďom ponúknuť zdravšie alternatívy života: „Začnem s mládežou, je potrebné im povedať, aby si nebrali príklad zo starých, že to ide i bez toho!“

„Osobne vôbec nechápem, ako môže niekto strieľať pre potešenie. Zabiť srnku a k tomu tie frázy!“
Adolf Hitler – o zvieratách

Vzťah k prírode

Pozrite tiež: Adolf Hitler o zvieratách

Hitler mal veľmi pozitívny vzťah ako k neživej prírode, tak aj k zvieratám. Fascinovali ho hory: „Hory podnecujú fantáziu, zabudnem na všedné starosti... V noci sa často celé hodiny pozerám z okna spálne na hory, potom mi je všetko jasné.“ Mal rád všetky zvieratá, ale špeciálne psy. Veľmi sa mu páčila ich vernosť, úprimnosť a bezprostrednosť. Raz povedal: „Čím viac spoznávam ľudí, tým viac milujem svoje psy.“

Adolf Hitler mal svojho prvého psa počas prvej svetovej vojny. Našiel ho zmätene pobiehať medzi zákopmi a osvojil si ho. Nazval ho Fox. Hitler mal k nemu veľmi silný citový vzťah, trénoval ho a učil rôzne kúsky. Raz jeden cirkusant ponúkol Hitlerovi, že jeho psa odkúpi za 200 mariek (čo bol v tom čase veľký peniaz). Hitler mu na to odvetil: „Nikdy by som ho nepredal, nikdy, za žiadnu cenu. Ani keby ste mi dali dvestotisíc, nepredám!“ Nakoniec Hitlerovi jeho prvého psa ukradli, čo znášal veľmi ťažko.[21]

V nacistickom Nemecku boli z popudu Hitlera prijaté zákony proti týraniu zvierat ako v jednej z prvých krajín na svete.[22]

Odkaz

Kritické postoje

Adolf Hitler býva obvykle ponímaný ako masový vrah a stelesnenie zla. Toto je následok aj nepretržitej 60-ročnej komunistickej, ale aj kapitalisticko-humanistickej propagandy proti Hitlerovi (oba režimy mali a majú záujem porazený národný socializmus čo najviac očierniť). Všeobecne sa mu dáva za vinu zodpovednosť za rozpútanie druhej svetovej vojny, holokaustu a tým pádom aj 50 – 60 miliónov mŕtvych. (Pre podrobnejší rozbor problematiky pozrite Hitler a holokaust.)

Ezoterický hitlerizmus

Adolf Hitler ako charizmatická osobnosť sa pre mnohých stal viac ako človekom. Niektorí ho považovali za modlu, Boha, či vtelenie boha. Ezoterický hitlerizmus označuje vo všeobecnosti praktiky vzývania Hitlera ako nadľudskej bytosti, obvykle cez rôzne okultné rituály. Medzi známych ezoterických hitleristov patrili francúzska spisovateľka Maximine Julia Portaz (známejšia pod menom Savitri Devi, ktoré si vybrala keď sa stala hinduistkou), a Miguel Serrano, čilský diplomat. Za zakladateľa ezoterického hitlerizmu sa považuje už Heinrich Himmler, známy svojou fascináciou nadprirodzenom.

Skôr pozitívne postoje

Najmä v posledných rokoch sa však ponímanie Hitlera u mnohých zmenilo a viacero verejne známych osobností (nielen bieleho pôvodu) vyjadrilo sympatie k jeho osobe, alebo aspoň niektorým ideám národného socializmu:

  • Mahátma Gándhí adresoval za svojho života Hitlerovi dva listy. V prvom z 23. júla 1939 napísal, že „je celkom zrejmé, že dnes ste jedinou osobou na svete, ktorá môže zabrániť vojne“. Na záver listu sa podpísal ako „Váš úprimný priateľ“ (čo je však viac-menej formalitou).[23]
  • David Irving vo svojich rozsiahlych prácach o Hitlerovi (pozrite Hitlerova vojna), v ktorých vychádzal z dovtedy nezverejnených dokumentov, materiálov a denníkov, vykreslil obraz opačný ako predstava bezcitného, krutého a šialeného Hitlera, ktorá sa často prezentuje.
  • Film Der Untergang (Zánik) o posledných dňoch Tretej ríše, nafilmovaný podľa spomienok Hitlerovej sekretárky Traudl Jungeovej vykreslil Hitlera ako osobne galantného a citlivého človeka, ktorý je však v posledných dňoch unavený a zničený vojnou, ktorá sa vyvíja v neprospech Ríše. Pri hodnotení tohto filmu si nemeckí filmoví kritici kládli otázku „či je možné a únosné vôbec Hitlera zobrazovať ako človeka“.[24]
  • Politik za pravicovú izraelskú stranu Likud Moše Feiglin sa v roku 1995 vyjadril o Hitlerovi, že ide o „neporovnateľného vojenského génia“. Podľa Feiglina si Hitler vedel vychutnať dobrú hudbu a vedel maľovať. Za jeho vládnutia Nemecko malo príkladný režim, poriadny právny systém a verejný poriadok. V roku 2004 však Feiglin vyhlásil, že tieto tvrdenia neznamenajú, že Hitlera obdivuje.[25]
  • Predseda Nation of Islam, radikálnej nacionalistickej organizácie moslimov v USA, Louis Farrakhan, keď ho nazvali „čiernym Hitlerom“ povedal, že je to dobré meno a Hitlera označil za „veľmi veľkého muža“.
  • Bal Thackeray, vodca pravicovej hinduistickej strany Shiv Sena v indickom štáte Maharashtra v roku 1995 vyhlásil, že je obdivovateľom Hitlera.
  • Židovský hudobník a protisionistický aktivista Gilad Atzmon v auguste 2006 napísal, že nie je primerané prirovnávať akcie Izraela a jeho predstaviteľov k Tretej ríši a Hitlerovi, pretože Izrael je horší a takéto prirovnanie jeho zločiny bagatelizuje: „Ponímať Hitlera ako najšialenejšieho človeka a Tretiu ríšu ako stelesnenie zla znamená vynechať Izrael. Porovnávať Olmerta s Hitlerom poskytuje Olmertovi a Izraelu metaforický morálny štít.“[26]
  • 6. septembra 2007 sa nemecká moderátorka Eva Hermanová vyjadrila, že za národného socializmu boli chránené rodinné hodnoty, ktoré v modernej spoločnosti chýbajú. (Tri dni na to bola Hermanová prepustená zo zamestnania.)[27]
  • V októbri 2007 prebehol v Nemecku prieskum verejnej mienky, z ktorého vysvitlo, že približne štvrtina obyvateľov Nemecka si aj po vyše 60-ročnej propagande proti národnému socializmu myslí, že tento systém zaviedol do krajiny aj dobré veci (rozvoj infraštruktúry, potieranie nezamestnanosti, zníženie kriminality či dobrú rodinnú politiku). Najkladnejší postoj k nacizmu pritom mali najstarší ľudia, ktorí ho aj osobne zažili.[28]

Je možné, že v hodnotovo aj etnicky sa rozkladajúcej západnej civilizácii Hitlerove myšlienky o jednote, poriadku a špecifickej identite do budúcnosti mnohých inšpirujú. Toto do istej miery predpokladal aj sám Hitler, keď len pár dní pred svojou smrťou povedal: „Uvidíte, môj duch vstane z mŕtvych. Ľudia jedného dňa zistia, že som mal pravdu.“[29]

Pozrite tiež

Externé odkazy

Poznámkový aparát

  1. Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 43, 42.
  2. Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995, str. 226 – 228. (vodcov hlavný stan, 3.3.1942.)
  3. Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995, str. 286 – 287. (vodcov hlavný stan, 19.5.1944.)
  4. Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005.
  5. Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995, str. 68 a 82 – 83. (vodcov hlavný stan, 14.10.1941 a 24.10.1941.)
  6. Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995, str. 68. (vodcov hlavný stan, 14.10.1941)
  7. napr. „Podobne ako ostatné slovanské národy aj Slovákov považoval Hitler za menejcenný národ a správal sa k nim ako k malým deťom. (...) Pokiaľ ich Hitler za vojny potreboval, nechal im ilúzie. No bolo jasné, že vo chvíli, kedy dosiahne svoj cieľ, teda keď ovládne svet, prestane ho hra maličkých zaujímať a jamku im zahrabe.“
    Kováč, Dušan: 20. storočie – storočie svetla, storočie temna. Bratislava: Q 111, 2000. str. 104
  8. Ďurica, Milan Stanislav: Jozef Tiso – Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006. str. 322.
  9. Ďurica, Milan Stanislav: Jozef Tiso – Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006, str. 315.
  10. TĎurica, Milan Stanislav: Jozef Tiso – Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006, str. 240 – 241.
  11. Ďurica, Milan Stanislav: Jozef Tiso – Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006, str. 277.
  12. Murín, Karol: Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ontario, 1987. str. 147.
  13. Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995. str. 244 (Vlkodlak, 9.8.1942).
  14. Degrelle, Léon: The Enigma of Hitler. In: The Journal for Historical Review, Volume 4, Number 3. May/June 1994.
  15. Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002. ISBN 80-7203-472-3. 304 strán str. 31
  16. Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995. str. 140 a 244. (Vlčí brloh, 7.1.1942 a Vlkodlak, 8.8.1942.)
  17. Rozhovor s generálom Ottom Ernstom Remerom (v angličtine)
  18. Irving, David: Goebbels, pán myšlenek Třetí říše. Brno: JOTA, 2004. ISBN 80-7217-293-X. str. 589.
  19. Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 55.
  20. Fritz Todt v osobnom liste z 30. októbra 1933. Podľa: Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 55.
  21. Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995. str. 165 – 166 (Vlčí brloh, noc z 22. na 23.1.1942)
  22. Zákon z 24. novembra 1933 o ochrane zvierat (v angličtine)
  23. Elst, Koenraad: Mahatma Gandhi's letters to Hitler. http://koenraadelst.bharatvani.org, január 2004. (odkaz k 10.5.2009)
  24. Odkaz k 1.4.2009
  25. SME, 11.12.2008
  26. Atzmon, Gilad: Let's Admit It: It is Evilness for the Sake of Evilness. ArabNews, 14.8.2006. (Odkaz k 2.12.2008.)
  27. SME 9.9.2007, zdroj: TASR (odkaz k 27.4.2008)
  28. SME, 17.10.2007 (odkaz k 25.4.2008)
  29. Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 842.
Národný socializmus
Základné pojmy
Árijci, Biela rasa, Eugenika
Filozofia
Národný socializmus, Mein Kampf, Národnosocialistické ponímanie Boha, Výroky Adolfa Hitlera
Predstavitelia
Adolf Hitler (tvorca), Heinrich Himmler, David Lane, Vojtech Tuka
Organizácie
NSDAP, SA, SS, The Order
Národnosocialistické štáty
Tretia ríša, Protektorát Čechy a Morava, Slovenská republika, Nezávislý štát Chorvátsko