Adolf Hitler

Z Metapédia

Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn, Rakúsko; † 30. apríl 1945, Berlín, Nemecko) bol nemecký politik a filozof, Vodca (Führer) Tretej ríše a tvorca nemeckého národného socializmu. Od roku 1920 stál na čele Nemeckej národnosocialistickej robotníckej strany (Nazionalsozialistische Deutsche Arbeiter Partei – NSDAP). Od roku 1933 nemecký kancelár až do smrti, od roku 1934 Vodca (Führer) až do smrti. Na čele svojho národa stál aj počas druhej svetovej vojny. Na jej konci, keď bola porážka Nemecka neodvratná, odmietol opustiť hlavné mesto Ríše a spáchal samovraždu.

Presadzoval politiku rasovej čistoty a solidarity, silne kritizoval škodlivý vplyv Židov. V priebehu niekoľkých rokov pri moci sa mu podarilo obnoviť nemeckú ekonomiku, zjednotil národ, silne pozdvihol vedu, kultúru a sociálne zabezpečenie v krajine. Bol vynikajúci rečník a charizmatická osobnosť. Podľa mnohých išlo o najvýznamnejšiu postavu histórie. V súčasnosti je vnímaný prevažne v negatívnom svetle a obviňovaný zo zodpovednosti za smrť miliónov nevinných ľudí a rozpútanie druhej svetovej vojny.

Obsah 1 Životopis 1.1 Politická kariéra 1.2 Smrť 2 Osobnosť a názory 2.1 Svetonázor 2.2 Predpovede Adolfa Hitlera 2.3 Vzdelanie a veda 2.4 Postoj k náboženstvu a cirkvi 2.4.1 Hitlerov vzťah ku kresťanstvu 2.4.2 Hitlerov vzťah ku kresťanskej cirkvi 2.5 Životný štýl a charakter 2.5.1 Boj proti fajčeniu 2.6 Vzťah k prírode 2.7 Hitlerov vzťah k Slovensku a Slovákom 3 Ezoterický Hitlerizmus 4 Odkaz 5 Pozri tiež 6 Externé odkazy 7 Poznámkový aparát

[úprava] Životopis

[úprava] Politická kariéra

Pozri tiež: Tretia ríša

Hitler získal moc v Nemecku počas obdobia krízy po prvej svetovej vojne. Podporovaný priemyselníkmi a konzervatívnou časťou nemeckej spoločnosti, Hitler za pomoci použitia svojej charizmy a rečníckeho talentu bol schopný uchvátiť moc. Vo svojich prejavoch poukazoval na nebezpečenstvo, ktoré národu hrozí zo strany medzinárodného židovstva a komunizmu. Po reštrukturalizácii ekonomiky a znovuvyzbrojení armády získal mimoriadne právomoci viesť národ.

Nasledoval výbojnú zahraničnú politiku smerovanú na zjednotenie Nemcov a pričlenení Nemcami obývaných a historicky nemeckých území k Ríši. V roku 1939 časť svojich ozbrojených síl provokatívne presunul do Poľska, oficiálne aby chránil etnických Nemcov. Invázia bola použitá ako zámienka na rozpútanie vojny proti Nemecku západnými štátmi, čím definitívne vypukla druhá svetová vojna.

Hitlerovi sa na krátky čas podarilo zjednotiť Európu proti boľševickej hrozbe zo Sovietskeho zväzu. Hitlerove Nemecko bolo však porazené najmä mimoeurópskymi mocnosťami: vojenskou silou Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu.

„Adolf Hitler postavil národnosocialistické hnutie v Nemecku nie na vrtkavých hlasoch voličov, ale na národe a ten mu zase na oplátku vo svojej veľkej väčšine poskytol svoju bezpodmienečnú podporu až do samého konca.
Nakoniec, keď Nemecko znovu bolo porazené, museli jeho nepriatelia siahnuť k najtvrdším trestným opatreniam masových súdov, konfiškácií, vyvlastňovania, internácii a prevýchove, kým sa im podarilo zničiť semeno, ktoré zasial Hitler.“ – David Irving ^[1]

[úprava] Smrť

Hitler spáchal samovraždu vo svojom berlínskom bunkri 30. apríla 1945. Rozhryzol ampulku kyanidu a zároveň si revolverom strelil do hlavy. Svoje telo prikázal po smrti spáliť. Za svojho nástupcu na poste kancelára určil Dr. Josepha Göbbelsa a za prezidenta veľkoadmirála Karla Dönitza. Týmto zanikol úrad Vodcu.

Sovieti publikovali fotografie údajne mŕtveho Hitlera, ukázalo sa však že išlo o podvrh. Telo Adolfa Hitlera nebolo nikdy s istotou identifikované, čo podnietilo špekulácie o tom, že Hitler v skutočnosti nezomrel v Berlíne 30. apríla 1945.

[úprava] Osobnosť a názory

[úprava] Svetonázor

Pozri tiež: Adolf Hitler o národnom socializme

Hitler bol silne filozoficky založený človek. Veľa študoval od mladosti a aj počas prvej svetovej vojny so sebou v kabele nosil 5 zväzkov diel Arthura Schopenhauera. Léon Degrelle o Hitlerovi napísal:

Hitler bol samouk a nijak sa túto skutočnosť nesnažil skrývať. (...) Jeho vlastné vedomosti získal vyberavým a neustálym štúdiom a vedel omnoho viac než tisíce diplomami ovenčených akademikov. Nemyslím, že vôbec niekto čítal tak veľa ako on. Bežne prečítal jednu knihu denne, najprv prezrel záver a obsah, aby zistil mieru, do akej ho dané dielo zaujíma. Mal schopnosť z každej knihy extrahovať podstatu a uložiť ju vo svojej počítačovej mysli. Počul som ho rozprávať o komplikovaných vedeckých knihách s bezchybnou presnosťou... dokonca aj keď vrcholila vojna. Jeho intelektuálna zvedavosť bola bezhraničná. Pohotovo sa orientoval v dielach veľmi rôznych autorov a nič nebolo príliš komplikované pre jeho porozumenie.

Mal hlboké znalosti o Budhovi, Konfuciovi, Ježišovi Kristovi, ako aj Lutherovi, Kalvínovi a Savonarolovi; o literárnych génioch ako Dante, Schiller, Shakespeare a Goethe... a analytických spisovateľoch ako Renan a Gobineau, Chamberlain a Sorel. Vzdelával sa vo filozofii štúdiom Aristotela a Platóna. Spamäti dokázal citovať celé strany zo Schopenhauera a dlho so sebou nosil vreckovú verziu jeho spisov. Nietzsche ho naučil veľa o vôli k moci. Jeho smäd po vedomostiach bol neuhasiteľný. Strávil stovky hodín štúdiom Tacita a Mommsena, vojenských stratégov ako Clausewitz a zakladateľov štátov ako Bismarck.

Nič mu neuniklo: svetové dejiny alebo história civilizácií, učenie Biblie a Talmudu, tomistická filozofia a všetky skvosty Homéra, Sofokla, Horácia, Ovídia, Tita Lívia a Cicera. O Juliánovi Apostatovi vedel, ako keby bol jeho súčasník. Jeho vedomosti siahali až do mechaniky. Vedel, ako pracoval motor; rozumel balistike rozličných zbraní; a aj najlepších lekárskych vedcov udivoval svojimi znalosťami medicíny a biológie. Rozsah Hitlerových vedomostí môže prekvapiť alebo znepokojiť tých, ktorí o ňom nevedeli; ale tak či onak je historickým faktom: Hitler bol jeden z najkultivovanejších mužov tohto storočia. Omnoho viac ako Churchill, intelektuálny priemer; alebo ako Pierre Laval, ktorého znalosť histórie bola prinajväčšom zbežná; alebo ako Roosevelt; alebo ako Eisenhower, ktorý sa nikdy nedostal ďalej ako k detektívnym románom.

Diela, ktoré Hitler prečítal, ho ovplyvnili a stal sa tvorcom novej filozofie: národného socializmu, ktorý sformuloval vo svojej knihe Mein Kampf („Môj boj“).

[úprava] Predpovede Adolfa Hitlera

Adolf Hitler vyslovil viacero predpovedí o budúcom spoločenskom vývoji. Niektoré z nich sa už vyplnili, iné sa až teraz pomaly začínajú ukazovať ako pravdivé.

• Predpokladal, že svetová vojna tak oslabí Britské impérium, že si už nebude môcť udržať svoje koloniálne panstvo.
• Tvrdil, že v prípade Francúzska sa pomaly vytvára „africký štát na európskej pôde“. Ak by takýto trend pokračoval 300 rokov, zmiznú aj posledné zvyšky franskej krvi v rámci tvoriace­ho sa európsko-afrického štátu mulatov.
• Hitler si myslel, že budúcnosť prinesie pád cirkví a náboženstiev. Dĺžku trvania tohto procesu odhadol na 100 – 200 rokov (Vodcov hlavný stan, 27.2.1942).

[úprava] Vzdelanie a veda

Pozri tiež: Adolf Hitler o hodnote vzdelania

Adolf Hitler mal pokrokové, na svoju dobu priam revolučné názory na školstvo a vzdelanie:

• všetky pozitívne sily ľudí mali byť použité v prospech národa;
• nadaní ľudia mali dostať všetky príležitosti rozvíjať svoj talent, vrátane štúdia na štátne útraty;
• odmietanie akýchkoľvek privilégií pri prijímaní do škôl;
• výučba má spočívať v odhaľovaní základných princípov a súvislostí, nie učení naspamäť;
• študentom má byť daný výber predmetov podľa ich schopností (napr. obmedzenie výučby fyziky a matematiky pre umelecky nadaných, aby mohli viac času venovať rozvíjaniu svojho talentu);
• pri prijímaní na štúdium a do zamestnania nie je rozhodujúca známka, ale výkon. ^[2]

Hitler si veľmi cenil vzdelanie a vedu. Myslel si, že výskum musí byť za každých okolností úplne slobodný a podporovaný štátom:

Štát nesmie výskumu klásť žiadne obmedzenia. Čo bádanie vypracuje a zistí, je pravda. A pravda nemôže byť zlá. Úlohou štátu je podporovať výskum všetkými spôsobmi a to aj vtedy, ak krátkodobo neprináša výsledky. Výsledky výskumu budú možno užitočné až v ďalšej generácii a možno sa ukážu ako nesmierny pokrok. (...) Nemyslím, že by sloboda bádania mala byť obmedzená len na prírodné vedy. Mala by zahŕňať aj vedy duchovné, predovšetkým filozofiu. ^[3]

Hitlera nesmierne fascinovala veľkosť vesmíru a harmónia v prírode. Pri Linci plánoval postaviť monumentálnu hvezdáreň. (Toto miesto si zvolil, pretože sa tam narodil slávny nemecký astronóm Johan Kepler.) Nad jej vchodom by sa skvel nápis: Nebo oslavuje Večnosť!

Hitler opovrhoval dogmatizmom kresťanskej cirkvi. Ako zástanca slobodného myslenia bol znechutený nemennými dogmami, o ktorých cirkev odmietala diskutovať, ale vyhlasovala ich za „svätú pravdu“. Naproti náboženstvu staval vedu ako úžasný výdobytok ľudského rozumu:

Veda môže kľudne o tisíc alebo dvetisíc rokov dojsť s iným stanoviskám, a predsa to nebude znamenať, že jej skoršie stanovisko bolo klamlivé; veda vôbec neklame, len sa snaží veci vidieť správne podľa hraníc, ktoré sú jej dané momentálnymi možnosťami rozhľadu. Veda neinterpretuje veci schválne nesprávne. (...) Veda nie je nič iné než rebrík, po ktorom stúpame nahor: s každou priečkou vidíme ďalej, ale ani veda vždy nedohliadne na koniec veci. ^[4]

Podľa Hitlera cirkev a veda tvorili nezmieriteľné protiklady. Bol presvedčený, že cirkev v tomto spore ťahá za kratší koniec: „Kto žije podľa zákonov prírody, dostane sa, či chce, či nechce, do sporu s cirkvou. A na to cirkev padne. Veda zvíťazí!“ ^[5]

[úprava] Postoj k náboženstvu a cirkvi

[úprava] Hitlerov vzťah ku kresťanstvu

Hitler bol v zásade protikresťanský (bol najmä proti cirkvi), uznával však, že aj v kresťanstve boli určité pozitívne momenty.

Prvotné kresťanstvo vnímal pozitívne: Ježiš bol podľa neho Árijec, ktorý sa postavil proti židovskej moci. Až pod vedením Šavla – Pavla sa kresťanstvo stalo akýmsi „praboľševizmom“, mobilizáciou más otrokov proti moci Rímskeho impéria. Následne sa rozšírilo do zvyšku Európy, kde vykorenilo mnohé z árijskej kultúry. „Vatikán obviňuje boľševizmus, že ničí kresťanské kostoly, ako keby kresťanstvo vtedy nerobilo to isté s pohanskými chrámami!“ rozhorčoval sa Hitler pri jednej príležitosti.

Kresťanstvo sa následne „europeizovalo“ a v tejto podobe sa stalo „ako-tak znesiteľným“. Možno povedať, že Hitler zdieľal väčšinu kresťanských hodnôt. Povedal napríklad: „Desať prikázaní je zbierka úplne chvályhodných zákonov.“ Rozhodne však odmietal proriprírodné heslá Nového zákona ako „miluj svojho nepriateľa“, „nastav druhé líce“ a podobne. Nezdieľal ani kresťanské poňatie Boha viery, pokladal ho za úplne iracionálne. Cirkev považoval za obrovskú brzdu pokroku: kvôli kresťanstvu bol vedecký rozvoj značne brzdený po 1 500 rokov (pri prijatí kresťanstva podľa Hitlera „jeden a pol tisícročia ľudskej vynaliezavosti vyhaslo jednou ranou“).

[úprava] Hitlerov vzťah ku kresťanskej cirkvi

Hitler bol členom katolíckej cirkvi, z ktorej formálne nikdy nevystúpil. Vzhľadom na silné kresťanské založenie nemeckého národa sa na verejných prejavoch za kresťana vyhlasoval a chválil kresťanstvo, pokým boli jeho kroky v súlade s národným socializmom.

V úzkom kruhu svojich spoločníkov však načrtol jeho víziu budúceho usporiadania: ostro kritizoval cirkev. Prejavoval zhrozenie nad tým, ako mohlo kresťanstvu, tomuto „židovskému blábolu“ naletieť toľko veľa nemeckých občanov. Plánoval v konečnom dôsledku cirkev vykoreniť a zrušiť, avšak nie násilným spôsobom. Chcel, aby si ľudia postupne uvedomili bezcennosť a nadbytočnosť takejto inštitúcie: „V mladosti som bol presvedčený o jedinom riešení: chce to dynamit! Dnes viem, že sa to nedá lámať cez koleno. Cirkev musí zhniť. Musíme to dostať tak ďaleko, aby za kazateľnicou stáli len hňupi a v laviciach sedeli len staré baby. Zdravá mládež bude s nami.“

V Linci, rodisku Johana Keplera, Hitler plánoval postaviť obrovskú hvezdáreň. Táto by reprezentovala majestátnosť prírody a večného Stvoriteľa. Hitler bol presvedčený, že rozumný človek má rešpekt pred mocou prírodných zákonov, ale nepotrebuje na to umelú inštitúciu ako cirkev:

V duchu ju vidím, klasickú, krásnu hvezdáreň na kopci Pöstlingu v Linci. Ten chrám pre bôžikov odstránim a na jeho mieste postavím tú hvezdáreň! A v budúcnosti sem budú každú nedeľu prúdiť desaťtisíce ľudí a všetci budú uchvátení veľkosťou vesmíru. Ako nadpis si viem predstaviť len: Nebesá velebia Večného! Tak vychováme ľudí k nábožnosti, ale súčasne aj proticirkevnosti, pokore.

[úprava] Životný štýl a charakter

Pozri tiež: Výroky Adolfa Hitlera – Osobné a Výroky Adolfa Hitlera – Zdravie a výživa

Adolf Hitler propagoval zdravý životný štýl. Sám bol vegetarián, nefajčiar a nepil alkohol (okrem príležitostných prípitkov). V tomto čase išlo o menšinový postoj; napríklad predstavitelia Spojencov: Churchill, Stalin aj Roosevelt boli ťažkí fajčiari a pili veľa alkoholu. Hitler mal dobrý vzťah k zvieratám a deťom, k ženám sa správal galantne a s úctou (pozri Hitler o ženách).

Léon Degrelle povedal:

Po roku 1945 bol Hitler obvinený z každej krutosti, ale nebolo v jeho povahe byť krutým. Miloval deti. Bolo preňho úplne normálnou vecou zastaviť pri ceste autom a podeliť sa o jedlo s mladými cyklistami na ceste. Raz dal svoj kabát tulákovi blúdiacemu v daždi. O polnoci prerušil prácu a pripravil jedlo pre svojho psa, Blondi.

Raz bol Hitler na ceste do kaviarne a uvidel, ako sa tajná polícia Gestapo snaží súdne vysťahovať jedného humoristu, ktorý bol vzhľadom na svoje aktivity podozrivý z protištátnej činnosti. Hitler policajtov zastavil a vysvetlil im, že robiť vtipy je povinnosťou humoristu. ^[6]

Hitler odmietal za svoje pôsobenie v politike brať príjmy a počas celého pôsobenia vo funkcii Vodcu zaň neprijal ani jeden pfenig od štátu. Peniaze zarábal najmä predajom svojej knihy Mein Kampf, ktorá sa čoskoro stala bestsellerom nielen v Nemecku. Hoci Hitler vo svojej pozícii disponoval obrovskou mocou, nevyskytol sa ani jeden prípad korupcie, klientelizmu alebo rodinkárstva z jeho strany. Hitler odsudzoval materializmus a honbu za peniazmi. Personifikáciu tejto nenásytnosti za bohatsvom videl v americkej kultúre. „Oveľa bližší mi je ktorýkoľvek európsky štát.“ povedal, „Američania sú vždy šťastní, keď dostanú zlato, a pritom im uniká, že takéto uvažovanie je úplne bezcenné.“ ^[7]

Ľudia, ktorí boli v bezprostrednom kontakte s Hitlerom, ho opisujú ako skromného a nenáročného človeka. Keď sa Hitler sťahoval do svojho nového hlavného stanu vo Wolfsburgu, v jeho novej spálni pre neho bola pripravená posteľ ako pre bežného vojaka, ibaže mala na sebe dva matrace. Keď to Hitler uvidel, stroho sa spýtal: „Odkedy vojak spáva na dvoch matracoch?“ Prítomný pobočník sa zdal byť v rozpakoch, a potom Hitler povedal: „Môžete jeden z nich zobrať preč.“ ^[8]

Hitler dokázal majstrovsky vplývať na ľudí, dodávať im energiu a silu. Radoví Nemci ho doslova uctievali: keď 23. septembra 1933 vo Frankfurte uskutočnil slávnostný prvý výkop nemeckých diaľnic (v tom čase prvých na svete), po jeho odchode sa robotníci vrhli na hrudu hliny, ktorú Hitler lopatou vyhrabal a jej kusy si niesli domov ako suveníry. ^[9] Fritz Todt, v tom čase generálny inšpektor výstavby ciest sa vyjadril: „Som si úplne istý, že každý človek, ktorý sa stretne s Führerom čo len na desať minút týždenne, je schopný zo seba vydať desaťkrát viac než normálne.“ ^[10]

Hitler ako svoj pseudonym či prezývku často odvodzoval od slova „vlk“. Jeho samotné meno, Adolf, odvodené od germánskeho Adalwolf, znamenalo „vznešený vlk“ (adal = vznešený, wulf = vlk). Vlk používal ako krycie meno v raných časoch jeho boja. V súvislosti s vlkom nazýval aj svoje pracovné sídla, napr. Vlčí brloh, Vlkodlak.

[úprava] Boj proti fajčeniu

Pozri tiež: Adolf Hitler o fajčení

Hitler považoval fajčenie za škodlivý zlozvyk. Hoci ako mladý a počas vojny fajčil (dokonca až 25 – 40 cigariet denne), jedného dňa si uvedomil, že ho tabak stojí zbytočne veľa peňazí a neprináša nič pozitívne, tak s tým okamžite prestal: „Hodil som cigarety do Dunaja a viac som už fajčiť nezačal.“ V budúcnosti plánoval tento neduh úplne odstrániť. „Potrebujeme devízy na lepšie veci než dovoz jedu,“ povedal. V Hitlerovej prítomnosti sa nesmelo fajčiť, na čo sa sťažovali niektorí členovia jeho generálneho vojenského štábu.

Hitler venoval zo svojich súkromných zdrojov 100 000 ríšskych mariek na výskum o príčinách rakoviny. Predpokladal, že existuje silný súvis medzi rakovinou pľúc a fajčením. Následný výskum, prevedený Vedecko-výskumným inštitútom o nebezpečenstve tabaku (zriadený na Univerzite Friedricha Schillera v Jene), Hitlerove predpoklady potvrdil.

Následkom toho Hitler presadil zákony zakazujúce fajčenie na verejných miestach a inicioval kampaň na informovanie ľudí o nebezpečenstvách fajčenia. Išlo o prvú oficiálnu kampaň tohto druhu na svete. (Je potrebné si uvedomiť, že v tom čase ešte neexistovala žiadna protifajčiarska legislatíva. Jej základy položil práve Hitler.) Hitler ako prvý vyslovil myšlienku, že balíčky cigariet by na sebe mali mať varovania informujúce o rizikách fajčenia. Chcel ľuďom ponúknuť zdravšie alternatívy života: „Začnem s mládežou, je potrebné im povedať, aby si nebrali príklad zo starých, že to ide i bez toho!“

[úprava] Vzťah k prírode

Pozri tiež: Adolf Hitler o zvieratách

Hitler mal veľmi pozitívny vzťah ako k neživej prírode, tak aj k zvieratám. Fascinovali ho hory: „Hory podnecujú fantáziu, zabudnem na všedné starosti... V noci sa často celé hodiny pozerám z okna spálne na hory, potom mi je všetko jasné.“ Mal rád všetky zvieratá, ale špeciálne psy. Veľmi sa mu páčila ich vernosť, úprimnosť a bezprostrednosť. Raz povedal: „Čím viac spoznávam ľudí, tým viac milujem svoje psy.“

Adolf Hitler mal svojho prvého psa počas prvej svetovej vojny. Našiel ho zmätene pobiehať medzi zákopmi a osvojil si ho. Nazval ho Fox. Hitler mal k nemu veľmi silný citový vzťah, trénoval ho a učil rôzne kúsky. Raz jeden cirkusant ponúkol Hitlerovi, že jeho psa odkúpi za 200 mariek (čo bol v tom čase veľký peniaz). Hitler mu na to odvetil: „Nikdy by som ho nepredal, nikdy, za žiadnu cenu. Ani keby ste mi dali dvestotisíc, nepredám!“ Nakoniec Hitlerovi jeho prvého psa ukradli, čo znášal veľmi ťažko. ^[11]

V nacistickom Nemecku boli z popudu Hitlera ako prvé na svete prijaté zákony proti týraniu zvierat. ^[12]

[úprava] Hitlerov vzťah k Slovensku a Slovákom

Pozri tiež: Adolf Hitler o Slovákoch

Pomerne častý je názor, že Hitler Slovákov ako slovanský národ považoval za podradných a do budúcnosti plánoval ich vyhladenie, sterilizovanie, zotročenie či ponemčenie. Rôzne pseudohistorické diela zastávajú takúto koncepciu. ^[13] Podobné tvrdenia však nie je možné dať do súladu s faktami – stačí si pozrieť, čo kedy Hitler povedal o slovenskom národe. Keďže Slováci sú len jedným z mnohých národov Európy a početne pomerne málo zastúpeným, zachovalo sa len zopár vyjadrení Adolfa Hitlera o Slovenskom štáte a slovenskom národe, ktoré poskytujú úplne iný obraz než aký sa snaží načrtnúť vyhladzovacia verzia. Nesú sa, naopak, prevažne v pozitívnom duchu, keďže Slovensko bolo spojencom Tretej ríše.

Prvý slovenský politik, ktorý sa stretol s Hitlerom, bol Vojtech Tuka. Hitler ho prijal 12. februára 1939 a Tukovi sa podarilo získať Hitlerov záujem a jeho prísľub, že sa bude venovať riešeniu slovenskej otázky.

Medzi Hitlerom a prezidentom Slovenskej republiky Jozefom Tisom sa vytvoril špecifický vzťah. Hoci Hitler vo všeobecnosti nemal rád cirkev a Tiso bol katolícky kňaz, napriek tomu si ho Hitler veľmi obľúbil. Tiso požíval jeho dôveru až do konca vojny. Vďaka tomuto sa Tisovi podarilo vyjednať od Nemcov mnoho a nebol, určite nie do povstania v roku 1944, len bezmocnou figúrkou. Jeho možnosti boli samozrejme ovplyvnené dobovými mocenskými pomermi, ako je to ale v politike vždy. Niektorí historici v snahe vysvetliť túto výnimočnú a obrovskú sympatiu Hitlera k Tisovi sa priklonili k dnes už ťažko potvrditeľnému vysvetleniu. Podľa určitých zistení matka Adolfa Hitlera po jeho narodení neprijala svoje dieťa a zverila ho dojke, ktorá pochádzala zo Slovenska. Možno práve z tejto skutočnosti plynula Hitlerova veľká náklonnosť k Slovensku a Slovákom. ^[14]

Hitler prvýkrát Slovákov spomenul v rozhovore s britským premiérom Nevillom Chamberlainom 22. septembra 1938. Hitler povedal: „Jeden milión Slovákov bol vtiahnutý do toho [československého umelého] štátu, napriek tomu, že Slováci nikdy v dejinách neboli ovládaní Čechmi.“ ^[15] Je evidentné, že Hitler tu bol so slovenskou problematikou oboznámený len okrajovo a pri počte Slovákov zrejme vychádzal zo starých uhorských štatistík.

20. marca 1939 na rokovaniach o Ochrannej zmluve (Schutzvertrag) medzi Nemeckom a Slovenskom Hitler vyhlásil:

Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska. Historické hranice Slovenska sú a zostanú navždy nezmeniteľné. Nad Slovenskom držím ochrannú ruku a nikto na svete nesmie kradmou rukou siahnuť na územie Slovenska, na Slovenský štát, kde Slováci budú žiť plným svojským životom.

Po týchto Hitlerových slovách mu prezident Tiso (ktorý zastupoval na rokovaní Slovenský štát) pokojne povedal: „Ak dovolíte, ja si tie Vaše pre nás nesmierne dôležité slová zapíšem.“ Tiso vytiahol vreckový denník, ktorý vždy nosil pri sebe a opakujúc nahlas Hitlerove slová si ich zapísal. Hitler ich opätovne potvrdil: „Ja wohl.“ ^[16]

28. júla 1941 boli Hitlera na Berghofe navštíviť slovenskí predstavitelia: Jozef Tiso, Vojtech Tuka a Alexander Mach. Na tejto schôdzke Hitler zdôraznil, že Ochranná zmluva samozrejme stále platí a „slobodu a nezávislosť Slovenska ochraňuje sila 200 nemeckých divízií.“ Na tom istom stretnutí sa vyjadril, že: „Naším jediným cieľom je vidieť túto krajinu (Slovensko) a jej národ zdravý a silný a dať mu nezávislosť, autonómiu a štátnu suverenitu.“ Tiso toto vyhlásenie zobral na vedomie s veľkým uspokojením a zaručil Hitlerovi, že sa v slovenskom národe nesklame. Následne Hitler slovenských predstaviteľov zdvorilo pozval na čaj, pri ktorom sa zdržali asi pol hodiny. ^[17]

V októbri 1941 sa Hitler na adresu slovenských vojakov vyjadril:

V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.

Koncom januára 1941 nemecký vyslanec na Slovensku Hans Elard Ludin absolvoval rozhovor s prezidentom Tisom. Vo svojom hlásení o tomto stretnutí odhaľuje budúcu nemeckú politiku voči slovanským štátom, ktorá nemá nič spoločné s germanizáciou, zotročením ani vyhladením:

Slovenská otázka v rámci širšej nemeckej politiky – až dobre rozumiem želaniam Führera a ministra zahraničia – má pre nás dôležitú propagačnú hodnotu. Tu máme prvú príležitosť ukázať svetu príklad štátu pod nemeckou ochranou, ktorého vnútorný vývoj za nemeckej pomoci sa nesie smerom stáleho pokroku a úspešného napredovania. (...) Propagačne sa nám tu naskytuje možnosť predostrieť Európe a hlavne východoeurópskym štátom dôkaz, že malý štát a národ pod silnou a lojálnou ochranom Veľkonemeckej ríše sa môže aj uprostred vojny venovať pokojnej výstavbe vlastného života. ^[18]

Hans Ludin v máji 1943 vyhlásil:

Tým, že sa vedúci slovenskí štátnici z vlastného rozhodnutia priznali k novému, okolo nich sa tvoriacemu svetu, súčasne zaistili svojmu národu budúcnosť a slobodu... Slovenskí vodcovia, ktorí osud svojho národa spojili s osudom Ríše, dokázali vo veľkej miere dôveru voči Ríši a pocit zodpovednosti voči vlastnému národu. ^[19]

Stretnutie Hitlera so slovenskými politikmi 23. apríla 1943 v Salzburgu opísal osobný tajomník prezidenta Tisu Karol Murín takto:

Na stanici v Salzburgu čakali Hitler, Ribbentrop a iní nemeckí hodnostári. Cestou zo stanice do zámku povedal Hitler prezidentovi: ,U Vás je všetko v poriadku; robíte správne. Pozval som Vás preto, aby som aj navonok ukázal a dokumentoval, že to mienim so slovenskou otázkou úprimne a vážne.‘ Nálada bola počas celej návštevy srdečná. Hitler sa dobre cítil. Vyjadril to tak, že spomedzi ostatných návštev slovenská návšteva je pre neho osviežením (Erholung). ^[20]

Všetky tieto vyjadrenia, nakoľko boli učinené buď pred slovenskými politickými predstaviteľmi alebo boli publikované pred širokou verejnosťou, možno označiť za politicky motivované a teda, hoci Hitler nikdy žiadne z nich neporušil, nemuseli byť zárukou toho, že ich skutočne po vojne aj dodrží. Avšak aj Hitlerove vyjadrenia v súkromí (v ktorých však Slovákov spomínal len málo), ktoré nijako nemohli ovplyvniť politickú situáciu ani slúžiť na získanie podpory slovenských predstaviteľov, podávajú podobný obraz a vyvracajú teóriu, že by Hitler Slovákov považoval za podradných alebo by plánoval ich zničiť.

Hitler napríklad dbal na to, aby bola zachovávaná slovenská suverenita. Nemecký zásah v auguste 1944 sa začal až po súhlase prezidenta, takisto odzbrojovanie nespoľahlivých jednotiek slovenskej armády. Po vypuknutí povstania v roku 1944 bol ako hlavný veliteľ akcií Waffen-SS na Slovensku dosadený Gottlob Berger. Pôvodne chcel uväzniť slovenskú vládu, vymenovať novú podľa svojich predstáv a ihneď sa dožadoval stretnúť s prezidentom. Na nemeckom veľvyslanectve v Bratislave však túto možnosť zamietli odvolaním sa na stále Hitlerove stanovisko o slovenskej suverenite (Berger si na stretnutie s Tisom musel počkať ako každý). Aj pri zavádzaní poriadku nemecké vojská museli podľa tohto stanoviska rešpektovať suverenitu Slovenskej republiky, teda spolupracovať so slovenskou vládou aj úradmi. To je nezlučiteľné s predstavou, že by Nemci alebo Hitler považovali Slovákov za podradných.

Veľmi osvetľujúce je aj ďalšie Hitlerove vyjadrenie na adresu Slovákov. 9. augusta 1942 Hitler vo svojom hlavnom sídle rozjímal o budúcom usporiadaní Novej Európy. Dotkol sa aj národov strednej Európy. Konkrétne spomínal Maďarov, ktorých síce Nemci málo poznajú, ale, hovorí Hitler: „Prečo by sme ich nepribrali?“ A následne pokračoval o Slovákoch:

Aj Slováci – to je síce pekné, že sú samostatní, ale, koniec-koncov, patria k nám! ^[21]

Hoci Hitler o Slovákoch nepovedal toho veľa, všetky tieto vyjadrenia jasne vyvracajú teóriu vyhladenia či zotročenia a dosvedčujú, že Hitler radil Slovákov k árijským európskym národom a že aj po vojne plánoval zachovať Slovákov ako svojský kultúrny celok.

Pozri tiež: Mein Kampf – Antislovanstvo a Hitlerove plány s východnými územiami

[úprava] Ezoterický Hitlerizmus

Adolf Hitler ako charizmatická osobnosť sa pre mnohých stal viac ako človekom. Niektorí ho považovali za modlu, Boha, či vtelenie boha. Ezoterický Hitlerizmus označuje vo všeobecnosti praktiky vzývania Hitlera ako nadľudskej bytosti, obvykle cez rôzne okultné rituály. Medzi známych ezoterických hitleristov patrili francúzska spisovateľka Maximine Julia Portaz (známejšia pod menom Savitri Devi, ktoré si vybrala keď sa stala hinduistkou), a Miguel Serrano, čilský diplomat. Za zakladateľa ezoterického hitlerizmu sa považuje už Heinrich Himmler, známy svojou fascináciou nadprirodzenom.

[úprava] Odkaz

Adolf Hitler býva obvykle ponímaný ako masový vrah a stelesnenie zla. Toto je predovšetkým následkom nepretržitej 60-ročnej komunistickej, ale aj kapitalisticko-humanistickej propagandy proti Hitlerovi (oba režimy mali a majú záujem porazený národný socializmus čo najviac očierniť). Všeobecne sa mu dáva za vinu zodpovednosť za rozpútanie druhej svetovej vojny, holokaustu a tým pádom aj 50 – 60 miliónov mŕtvych.

Najmä v posledných rokoch sa však obraz Hitlera zmenil smerom k objektívnejšiemu a viacero verejne známych osobností (nielen bieleho pôvodu) vyjadrilo sympatie k jeho osobe, alebo aspoň mnohým ideám národného socializmu:

• Mahátma Gándhí sa v máji 1940 vyjadril: „Nepovažujem Hitlera za takého zlého, aký je vykresľovaný. Preukazuje schopnosti, ktoré sú udivujúce a zdá sa, že svoje víťazstvá dosahuje bez priveľkého krviprelievania.“
• David Irving vo svojich rozsiahlych prácach o Hitlerovi, v ktorých vychádzal z dovtedy nezverejnených dokumentov, materiálov a denníkov, definitívne zmietol predstavu bezcitného, krutého a šialeného Hitlera, ktorá sa často prezentuje (pozri Hitlerova vojna).
• Film Der Untergang (Zánik) o posledných dňoch Tretej ríše, nafilmovaný podľa spomienok Hitlerovej sekretárky Traudl Jungeovej vykreslil Hitlera ako osobne galantného a citlivého človeka, ktorý je však v posledných dňoch unavený a zničený vojnou, ktorá sa vyvíja v neprospech Ríše.
• Predseda Nation of Islam, radikálnej nacionalistickej organizácie moslimov v USA, Louis Farrakhan, keď ho nazvali „čiernym Hitlerom“ povedal, že je to dobré meno a Hitlera označil za „veľmi veľkého muža“.
• Sir Hartley Shawcross, vojenský prokurátor a jeden zo žalobcov na Norimberských procesoch zmenil svoj pohľad na Hitlera a v roku 1984 vyhlásil: „Teraz sme nútení uvedomiť si, že Hitler mal pravdu. (...) Dnes už verím, že Hitler a nemecký národ nechceli vojnu.“
• Bal Thackeray, vodca pravicovej hinduistickej strany Shiv Sena v indickom štáte Maharashtra v roku 1995 vyhlásil, že je obdivovateľom Hitlera.
• 6. septembra 2007 sa nemecká moderátorka Eva Hermanová vyjadrila, že za národného socializmu boli chránené rodinné hodnoty, ktoré v modernej spoločnosti chýbajú. (Tri dni na to bola Hermanová s okamžitou platnosťou prepustená zo zamestnania.) ^[22]
• V októbri 2007 prebehol v Nemecku prieskum verejnej mienky, z ktorého vysvitlo, že približne štvrtina obyvateľov Nemecka si aj po vyše 60-ročnej propagande proti národnému socializmu myslí, že tento systém zaviedol do krajiny aj dobré veci (rozvoj infraštruktúry, potieranie nezamestnanosti, zníženie kriminality či dobrú rodinnú politiku). Najkladnejší postoj k nacizmu pritom mali najstarší ľudia, ktorí ho aj osobne zažili. ^[23]

Je pravdepodobné, že v hodnotovo aj etnicky sa rozkladajúcej západnej civilizácii Hitlerove myšlienky o jednote, poriadku a špecifickej identite do budúcnosti mnohých inšpirujú. Ako Hitler povedal len pár dní pred svojou smrťou: „Uvidíte, môj duch vstane z mŕtvych. Ľudia jedného dňa zistia, že som mal pravdu.“ ^[24]

[úprava] Pozri tiež

• Hitler a holokaust
• Výroky Adolfa Hitlera
• Národný socializmus (nemecký)
• Mein Kampf
• Židia a komunizmus

[úprava] Externé odkazy

• Historické múzeum Adolfa Hitlera – online zbierka dokumentov, umeleckých a literárnych diel Adolfa Hitlera (v angličtine)
• O Adolfovi Hitlerovi

[úprava] Poznámkový aparát

1. ^ Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 43, 42.
2. ^ Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995. str. 226 – 228 (Vodcov hlavný stan, 3.3.1942.)
3. ^ Tamtiež. str. 286 – 287 (Vodcov hlavný stan, 19.5.1944.)
4. ^ Tamtiež. str. 68 a 82 – 83 (Vodcov hlavný stan, 14.10.1941 a 24.10.1941.)
5. ^ Tamtiež. str. 68 (Vodcov hlavný stan, 14.10.1941)
6. ^ Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002. ISBN 80-7203-472-3. 304 strán str. 31
7. ^ Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995. str. 140 a 244. (Vlčí brloh, 7.1.1942 a Vlkodlak, 8.8.1942.)
8. ^ Rozhovor s generálom Ottom Ernstom Remerom (v angličtine)
9. ^ Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 55.
10. ^ Fritz Todt v osobnom liste z 30. októbra 1933. Podľa: Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 55.
11. ^ Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995. str. 165 – 166 (Vlčí brloh, noc z 22. na 23.1.1942)
12. ^ Zákon z 24. novembra 1933 o ochrane zvierat (v angličtine)
13. ^ napr. „Podobne ako ostatné slovanské národy aj Slovákov považoval Hitler za menejcenný národ a správal sa k nim ako k malým deťom. (...) Pokiaľ ich Hitler za vojny potreboval, nechal im ilúzie. No bolo jasné, že vo chvíli, kedy dosiahne svoj cieľ, teda keď ovládne svet, prestane ho hra maličkých zaujímať a jamku im zahrabe.“
    Kováč, Dušan: 20. storočie – storočie svetla, storočie temna. Bratislava: Q 111, 2000. str. 104
14. ^ Ďurica, Milan Stanislav: Jozef Tiso – Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006. str. 322.
15. ^ Ďurica, Milan Stanislav: Jozef Tiso – Životopisný profil. Bratislava: Lúč, 2006. str. 315.
16. ^ Tamtiež, str. 240 – 241.
17. ^ Tamtiež, str. 277.
18. ^ Nemecké dokumenty 1258/338173-5. Citované podľa: Vnuk, František: Mať svoj štát znamená život. Bratislava: Odkaz, 1991. str. 253 – 254.
19. ^ Citované podľa: Náš boj, číslo 18. 1. júna 1943.
20. ^ Murín, Karol: Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ontario, 1987. str. 147.
21. ^ Hitler, Adolf: Monology ve Vůdcově hlavním stanu. Praha: Aurora, 1995. str. 244 (Vlkodlak, 9.8.1942).
22. ^ SME 9.9.2007, zdroj: TASR (odkaz k 27.4.2008)
23. ^ SME, 17.10.2007 (odkaz k 25.4.2008)
24. ^ Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 842.

Národný socializmus
Základné pojmy
Árijci, Biela rasa, Eugenika
Filozofia
Národný socializmus, Mein Kampf, Národnosocialistické ponímanie Boha, Výroky Adolfa Hitlera
Predstavitelia
Adolf Hitler (tvorca), Heinrich Himmler, David Lane, Vojtech Tuka
Organizácie
NSDAP, SA, SS, The Order
Národnosocialistické štáty
Tretia ríša, Protektorát Čechy a Morava, Slovenská republika, Nezávislý štát Chorvátsko