Politická korektnosť

„Neverím, teda som.“ Nálepka Slovenskej pospolitosti poukazujúca na politickú korektnosť médií pôsobiacich na Slovensku.

Politická korektnosť (opak Politická nekorektnosť), skrátene tiež PC (z anglického political correctness), je jav, ktorý sa prejavuje najmä v opatrnom vyjadrovaní ohľadom „citlivých“ otázok (multikulturalizmus, homosexualita a pod.). V zásade ide o koncipovanie mediálnych prejavov takým spôsobom, aby spôsobil čo najmenej potenciálnych urážok, najmä v súvislosti s menšinovými skupinami v spoločnosti. Politická nekorektnosť je naopak opozícia voči politickej korektnosti alebo uvádzanie informácií, ktoré oponujú koncepcii politickej korektnosti.

Ako príklady politickej korektnosti možno uviesť: neuvedenie etnicity páchateľa trestného činu (najmä ak ide o nebieleho páchateľa), používanie slova „Róm“ miesto „Cigán“, gay miesto homosexuál. Politická korektnosť má často súvis s politickou ľavicou.

Pomenovanie a charakteristika politickej korektnosti

Označenie politická korektnosť sa takmer vždy používa jej odporcami, teda neexistuje prakticky nikto, kto by o sebe vyhlasoval, že je politicky korektný . Odporcovia politickej korektnosti vyčítajú, že sa nedotýka podstaty problému a že nepomenúva vec pravým menom, čo znemožňuje jej riešenie. Politická korektnosť môže byť nepriamos spätá s pozitívnou diskrimináciou alebo šíriť dezinformáciu. V praxi sa často spája s neobjektivitou, trebárs prehnané zdôrazňovanie nebielej obete bieleho páchateľa, zatiaľ čo opačným prípadom sa venuje značne menšia pozornosť.

Politická korektnosť sa vzťahuje predovšetkým na tieto oblasti:

• etnické menšiny (vo väčšinovo bielych krajinách);
• Židia (zdôrazňovanie utrpenia, zamlčiavanie príčin antisemitizmu a disproporčného vplyvu Židov);
• homosexuality (jej prezentácia ako rovnocennej alternatívy k heterosexualite);
• multikulturalizmu (zdôrazňovanie pozitívnych stránok);
• propagovanie feminizmu.

Kritici poukazujú tiež na to, že úmyselným zamlčiavaním niektorých faktov, napr. identity páchateľa trestného činu, politická korektnosť zabraňuje spájať významné sociálne súvislosti (pozrite Rasa a kriminalita). Týmto opäť nielenže neprispieva k riešeniu problémov, ale naopak, zmemožňuje ich riešenie, tvrdia kritice.

Politickej korektnosti sa v súčasnom západnom svete z veľkej časti pridŕžajú prakticky všetky významné masmédiá a veľká časť ostatných médií (výnimky sa vyskytujú predovšetkým na internete). Neexistuje žiadny právny predpis, ktorý by priamo prikazoval držať sa v medziach politickej korektnosti (za výnimku možno považovať zákaz „popierania holokaustu“ – pozrite tiež Osvienčimská lož).

Politická korektnosť v Európe

V súvislosti s následkami prisťahovaleckých vĺn z Afriky a Ázie politická korektnosť z veľkej miery zamlčuje informácie o negatívach týchto udalostí. Kritici prisťahovalectva si čast vylúžia zo strany médií nálepku xenofóba či rasistu. Zároveň dochádza k zákazu používania označení, ktoré sa používali pre isté etnické skupiny počas storočí. Napríklad vo Veľkej Británii existuje neoficiálny zákaz používať v hovorovej reči výraz čierny (angl. black ), ktoré sa nahrádza výrazom farebný, či zafarbený (angl. coloured ). Výraz nigger požívaný po dlhšiu dobu aj v odbornej literatúre je v súčastnosti tabu.

Keď v roku 2002 Ministerstvo spravodlivosti SR zverejnilo štatistiky o odsúdených za trestnú činnosť, pričom ako samostatná skupina boli vedení Rómovia (ktorí mali disproporčne vyššiu kriminalitu), bolo takéto počínanie zo strany médií (napr. denník SME), organizácie Ľudia proti rasizmu a zástancov práv menšín označené za „šokujúce“, protiústavné a „diskriminačné a spôsobilé vzbudzovať rasovú neznášanlivosť“. Pritom však išlo len o zverejenie faktov, pričom nebolo kritizované členenie štatistík na ženské a mužské pohlavie, hoci Ústava SR zakazuje aj diskrimináciu na základe pohlavia.

Reakcie na publikovanie politicky nekorektných údajov

Reakcie na publikovanie výskumov na politicky nekorektné témy (napr. rozdiely medzi rasami) zo strany niektorých skupín podľa P. Bakalářa „pripomínajú praktiky inkvizície“. Keď napr. J. P. Rushton začal v Kanade publikovať výsledky svojich výskumov, podľa ktorých sa ľudské rasy líšia v inteligencii, došlo k týmto reakciám:

• premiér Ontaria žiadal jeho prepustenie z vysokej školy,
• vyšetrovanie políciou,
• útoky v prominentných novinách a televíznych staniciach, kde bol démonizovaný,
• tlak na jeho prepustenie z Behaviour Genetics Association,
• nielen ľavicová tlač, ale aj jedno popredné pravicové periodikum odmietli uverejniť platený inzerát na jeho knihu.

Bakalář poukazuje na to, že žiadny z týchto útokov sa nezakladal na racionálnej argumentácii, ktorá by vyvrátila Rushtonove tvrdenia, ale jednalo sa o emocionálne útoky na jeho „odpornú osobnosť“. Sociológovi Michaelovi Levinovi bolo vyhrážané smrťou, nachádzal v pošte exkrementy, bol terčom podpaľačstva a urážlivých telefonátov. Levin uvádza, že A. Jensen, J. P. Rushton či E. O. Wilson majú podobné, ba dokonca ešte horšie skúsenosti.

Za osobitnú kapitolu v potláčaní politicky nekorektných názorov v moderných demokraciách je považované prenasledovanie revizionistov (pozri Osvienčimská lož, Reakcie na kritiku oficiálnej verzie holokaustu). Kritici politickej korektnosti v tomto prípade sa poukazujú na jej dvojitý štandard: podľa zásad politickej korektnosti by mala byť určitá skupina označovaná tak, ako sa sama pomenuje a nie ako ju nazývajú iní. Revizionisti však napriek tomu bývajú v médiách označovaní ako „popierači holokaustu“, hoci tento termín vymysleli ich odporcovia.

Pozrite tiež

• Zrušenie národných blogov na Pravde
• Tri otázky
• Auschwitz komplex
• Rómovia
• Biely útek
• Menšina