Inteligenčný kvocient

Inteligenčný kvocient (anglicky intelligence quotient), skrátene IQ, je hodnota odvodená od jedného zo štandardizovaných testov, ktoré sa pokúšajú merať inteligenciu. Vo všeobecnosti sa rozlišujú dve základné zložky inteligencie: verbálna a priestorovo-matematická.

História konceptu IQ

V roku 1905 francúzsky psychológ Alfred Binet zverejnil prvý moderný test inteligencie nazvaný Binet-Simonov test. Jeho hlavným cieľom bolo identifikovať študentov, ktorí potrebovali špeciálnu pomoc pri vzdelávaní. So svojím spolupracovníkom Theodorom Simonom v rokoch 1908 a 1911 svoju stupnicu inteligencie revidoval (druhá revízia sa odohrala tesne pred Binetovou smrťou vo veku 54 rokov).

V roku 1912 nemecký psychológ židovského pôvodu William Stern zaviedol skratku „I.Q.“ podľa nemeckého Intelligenz-Quotient („Inteligenčný kvocient“), pričom podľa neho mala byť inteligencia meraná ako pomer odhadovaného „mentálneho vecku“ a skutočného chronologického veku.

Ďalšie prepracovanie Binet-Simonovej stupnice bolo publikoval v roku 1916 americký psychológ Lewis M. Terman zo Stanford University (podporovateľ eugeniky, ktorý do nej zapracoval Sternovu koncepciu, a tak sa zrodila Stanford-Binetova stupnica, ktorá aj dnes tvorí základ IQ testov.

Metodika merania IQ

Pozrite tiež: Rasa a inteligencia

IQ predstavuje v podstate pomer riešiteľom testu správne zodpovedaných úloh (koncipovaných tak, aby vyžadovali prejav inteligencie) k priemernému počtu správnych odpovedí na jednotlivca v rámci určitej referenčnej skupiny, ktorou je zväčša rozsiahla náhodná vzorka dospelých alebo detí, ktorí tiež tieto úlohy riešili. Následne sa tento pomer násobí číslom 100, aby bolo výsledkom vyhovujúce číslo. IQ 100 teda znamená, že riešiteľ testu zodpovedal toľko úloh ako priemerný člen referenčnej skupiny a teda podľa definície disponuje priemernou inteligenciou. Ak správne vyrieši viac úloh ako priemerný člen referenčnej skupiny, jeho IQ presahuje 100 a ak menej, jeho IQ je nižšie ako 100.

Podľa výšky IQ sa väčšinou rozoznávajú nasledovné skupiny:

• pod 70: mentálna retardácia
• 70 – 85: hraničná mentálna retardácia
• 90 – 110: priemerná inteligencia
• 110 – 130: nadpriemerná inteligencia
• 130+: mimoriadne intelektuálne nadanie

Poznámka: IQ nad okolo hodnôt 140 – 150 sa už často považuje za „nemerateľné“, tj. je to jedna z hraníc maximálneho IQ. Niekedy sa však hovorí aj o IQ do 200. Takáto miera inteligencie sa odhaduje napr. pre Pascala, Galtona či Goetheho.

Korelácie IQ

Hlavný článok: Korelácie IQ

Podľa údajov zo štatistík IQ koreluje s mnohými psychologickými, sociálnymi a ekonomickými faktormi, napríklad sociálne postavenie, vzdelanie, príjem, pracovné uplatnenie, kriminalita, nezamestnanosť a výchova detí. IQ mierne koreluje so zmyslom pre humor a krátkozrakosťou.

Kritika IQ a testov inteligencie

Koncept IQ a testov inteligencie býva často predmetom kritiky, najmä zo strany ľavicovo orientovaných sociálnych vedcov či etnických skupín, ktorých inteligencia je podľa týchto testov nižšia.

Hlavnými výhradami bývajú:

• Samotná inteligencia ako koncept je pochybná (Pozrite Inteligencia – kritika inteligencie).
• Aj ak je inteligencia relevantným parametrom, IQ testy ju neodzrkadľujú alebo ju neodzrkadľujú dostatočne.
• IQ testy sú zaujaté, napr. proti černochom.
• IQ testy nemerajú vrodené schopnosti, ale naučené vedomosti.
• IQ testy merajú len momentálny výkon, sú neobjektívne, lebo sa nezakladajú na dlhodobejšom pozorovaní.
• Z takého malého množstva otázok, ako sa nachádza na IQ testoch, nemožno odvodzovať tak ďalekosiahle závery.
• Parameter IQ je určený umelo a arbitrárne, inteligencia je inherentne normatívna, tj. subjektívna.

Vyčíta sa mu najmä, že meria naučené a nie vrodené schopnosti a nemeria tvorivosť. Taktiež sa hovorí, že testy IQ sú „kultúrne zaujaté“, keďže ich vytvárajú najčastejšie bieli. Zástancovia IQ testov však protiargumentujú, že matematické zásady sú rovnaké. „Kultúrna zaujatosť“ sa týka skôr verbálnej inteligencie, v ktorej sú rozdiely medzi rasami najmenšie.

Nech IQ meria čokoľvek, jeho hodnota pozitívne koreluje (čo platí len štatisticky) so spoločenským postavením, vzdelaním, pracovným uplatnením a celkovým zaradením sa do spoločnosti (v prípade západného sveta).

Zaujatosť

Odporcovia IQ často argumentujú, že IQ testy sú zaujaté: vymysleli ich bieli vedci podľa bielych štandardov. Zástancovia konceptu IQ však poukazujú na to, že ázijci v IQ testoch často skórujú rovnako alebo dokonca lepšie ako príslušníci bielej rasy. Taktiež sa poukazuje na to, že rozdiely vo verbálnej inteligencii (ktoré viac závisia od kultúrnych daností) medzi rasami sú menšie než v matematicko-priestorovej inteligencii. Matematika je univerzálna a rovnaká pre všetky rasy, na rozdiel od slovnej zásoby, gramatiky, pojmov a podobne.

Keď Dr. Zindi, čierny Afričan, meral IQ afrických a britských detí podľa testu Ravenove progresívne matice, ktorý meria len logickú a priestorovú zložku inteligencie, dospel k obrovskému rozdielu IQ medzi čiernymi a bielymi: o veľkosti 2 štandardných odchýlok. Priemerné IQ britských detí prepočítané podľa Ravenovho testu bolo 96, afrických 72.

Environmentalisti namietali, že toto bolo následkom katastrofálnych podmienok, v ktorých žili africké deti. Na druhej strane, Eskymáci, ktorých prostredie možno ťažko prirovnať k obyvateľom Európy, riešia Ravenov test rovnako dobre ako belosi.

Pozrite tiež

• Inteligencia
• Rasa a inteligencia
• Overexcitabilita