Slovenské povstanie

Z Metapedia
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Janko Francisci, romantizovaný hrdina bojov z rokov 1848.

Slovenské povstanie bol ozbrojený výstup Slovákov za národné práva v rokoch 1848 – 1849.

Cesta k revolúcii

V roku 1848 zachvátili veľkú časť Európy revolúcie. Na jar 1848 vypukli povstania vo Viedni, Prahe aj Pešti.

Slováci spočiatku privítali prijatie marcových zákonov, ale po zistení, že maďarskí revolucionári sa snažia Uhorsko premeniť na jednonárodný a jednojazyčný maďarský štát, odvrátili sa od maďarských snáh a začali vlastnú prácu za naplnenie národných práv.

Revolučný básnik Janko Kráľ spolu s učiteľom Jánom Rotaridesom organizovali ľudové nepokoje v Hontianskej stolici, za čo boli uväznení (oslobodení boli až v roku 1849).

Žiadosti slovenského národa

Koncom marca 1848 bola na prvom verejnom zhromaždení slovenských vlastencov v Liptovskom Sv. Mikuláši vyhlásená petícia známa ako Liptovské žiadosti. Koncom apríla 1848 boli na veľkom ľudovom zhromaždení v Brezovej pod Bradlom vyhlásené Žiadosti slovenského národa stolice Nitrianskej.

Väčšiu odozvu však vyvolali až Žiadosti slovenského národa, ktoré už nemali regionálny charakter, ale vzťahovali sa na všetkých Slovákov. Boli vyhlásené v Liptovskom Sv. Mikuláši 10. – 11. mája 1848. Ich text nemá konkrétneho autora, je to kolektívna práca.

V 14 bodoch formulovali najvýznamnejšie požiadavky Slovákov:

  • zrovnoprávnenie všetkých národov Uhorska;
  • úplné zrušenie poddanstva (nielen pre urbariálnych poddaných);
  • sloboda tlače a zhromažďovania;
  • všeobecné volebné právo (v tom čase sa vzťahovalo iba na mužov);
  • vytvorenie jednotného uhorského snemu, ako aj samostatného slovenského snemu;
  • vytvorenie systému slovenských škôl všetkých stupňov;
  • používanie slovenčiny v slovenských stoliciach;
  • vrátenie všetkej v minulosti zabratej pôdy sedliakom;
  • národné symboly: červeno-biela zástava slovenská;
  • a iné.

Uhorský snem Žiadosti zmietol zo stola. Maďarská vláda ako reakciu na túto udalosť vyhlásila stanné právo a vydala zatykač na Štúra, Hurbana a Hodžu.

Slovanský zjazd

Títo sa zachránili útekom do Viedne, kde sa 2. júna začal Slovanský zjazd, na ktorom sa zúčastnili slovanské národy Rakúsko-uhorskej monarchie: Chorváti, Srbi, Česi, Rusíni, Slovinci a Slováci. Na zjazde sa rokovalo o budúcom postavení slovanských národov v monarchii. S teóriou austroslavizmu, teda zachovania Rakúsko-uhorskej monarchie, ale jej pretvorenia na federatívnom základe, vystúpil predseda zjazdu, Čech František Palacký, narážal však na odpor Slovákov, najmä Štúra.

Zjazd bol prerušený po vypuknutí povstania vo Viedni 12. júna. Štúr, Hurban a Hodža sa zúčastnili boja na barikádach, ale povstanie bolo potlačené rakúskou armádou na čele s generálom Windisgrätzom.

Štúr a Hurban sa potom presunuli do Chorvátska, aby koordinovali vojenské ťaženie Chorvátov proti Maďarsku. Na jeho čele stál chorvátsky bán Josip Jelačič. Slováci sa rozhodli zorganizovať vlastný dobrovoľnícky zbor.

Za týmto účelom založili 16.septembra vo Viedni (prvú) Slovenskú národnú radu, ktorej pôvodné zloženie bolo:

  • politickí členovia: Hurban (predseda), Štúr, Hodža;
  • vojenské vedenie: Bloudek, Zach, Janeček (moravskí velitelia);
  • tajomníci: Nosák, Bôrik.

Dobrovoľnícke výpravy

SNR organizovala dovedna tri dobrovoľnícke výpravy:

  • prvá (septembrová) dobrovoľnícka výprava;
  • druhá (zimná) dobrovoľnícka výprava;
  • tretia (letná) dobrovoľnícka výprava.

SNR začala organizovať prvú dobrovoľnícku výpravu, ktorá sa mala koordinovať spolu s Chorvátmi. Plán bol taký, že zatiaľ čo Chorváti udrú z juhu, zo západu zaútočia dobrovoľnícke zbory, cez Myjavu preniknú na územie Slovenska (táto oblasť bola najviac národne uvedomelá vďaka pôsobeniu Jozefa Miloslava Hurbana) a odtiaľ sa povstanie rozšíri na celé územie Slovenska.

Prvá dobrovoľnícka výprava

18. septembra slovenskí povstalci prekročili moravsko-slovenské hranice a obsadili Myjavu. SNR na Slovensku zasadala v dome p. Anny Koléniovej.
19. septembra na ľudovom zhromaždení na Myjave Ľudovít Štúr vyhlásil nezávislosť Slovenska. Slovenské dobrovoľnícke zbory však museli bojovať nielen proti Maďarom, ale tiež proti Viedni, navyše dobrovoľníci nemali dostatočnú vojenskú výzbroj ani skúsenosti. Všetky tieto okolnosti prispeli k neúspechu povstania.
Dňa 28. septembra boli dobrovoľnícke zbory nútené ustúpiť za hranice Uhorska, kde boli odzbrojené rakúskymi jednotkami.

Po potlačení povstania maďarské úrady kruto prenasledovali účastníkov povstania, pričom popravili, okrem iných, dvoch slovenských študentov: Viliama Šuleka a Karola Holubyho. V nasledujúcich dňoch bolo porazené aj chorvátske vojsko, ktoré nebolo podporené Viedňou a Jelačič sa stiahol do Chorvátska.

Porážka povstania zapríčinila nutnosť zmeny orientácie na Viedeň.

Druhá dobrovoľnícka výprava

V decembri nastúpil na trón mladý, len osemnásťročný František Jozef I. Slováci sa obrátili na viedenský dvor a po počiatočných výhradách generála Windischgrätza napokon sformovali útvary v rámci rakúskej armády.
3. decembra zložili dobrovoľníci prísahu vernosti cisárovi a slovenskému národu.
4. decembra sa vydali na pochod.

Táto druhá dobrovoľnícka výprava je tiež známa ako zimná a uskutočnila sa v dvoch smeroch:

  • od juhozápadu,
  • od Kysuc na stredné a východné Slovensko.

Postupne obsadzovala rozsiahle územia Slovenska vrátane Bratislavy, Nových Zámkov, Martina, Liptovského Mikuláša, Popradu a Košíc. Na strede a východe boli do administratívy dosadzovaní národne uvedomelí Slováci, na juhozápade však správu preberali prevažne cisárski komisári, ktorí o slovenské veci nejavili záujem. Počas tejto výpravy sa stal veliteľom dobrovoľníckych zborov Janko Francisci, ktorý napĺňal romantické ideály Štúrovcov o vzdelanom, chrabrom a telesne peknom bojovníkovi za slobodu slovenského národa.

7. marca cisár vyhlásil oktrojovanú ústavu. Boli zrušené marcové zákony spred roka, ale nachádzalo sa v nej garantovanie rovnosti národov, preto ju slovenskí národní buditelia spočiatku uvítali s nádejami.
V marci 1849 sa zdalo, že maďarská revolúcia bude už čoskoro potlačená.
Slováci vyslali 13. marca deputáciu k cisárovi s požiadavkou odčleniť Slovensko od Uhorska a zaradiť ho ako veľkokniežatstvo priamo pod rakúsku správu.
Avšak Maďari začiatkom apríla 1849 prešli do úspešnej protiofenzívy, postupne získali naspäť veľké územia Slovenska a obnovili maďarskú administratívu.
14. apríla v Debrecíne bola vyhlásená detronizácia Habsurgovcov a Uhorsko vyhlásené za nezávislú republiku na čele s gubernátorom Lájosom Kossuthom (rodeným Slovákom Ľudovítom Košútom).

Tretia dobrovoľnícka výprava

Viedenská vláda si uvedomila, že vlastnými silami sa jej maďarskú revolúciu udusiť nepodarí. Preto, v rámci Svätej aliancie, požiadala ruského cára Mikuláša I. o pomoc pri potlačení revolúcie. Ruské vojsko prišlo na pomoc a v lete Maďari zažili sériu niekoľkých krutých porážok, najväčšiu a poslednú z nich 13. augusta 1849 pri Világoši.
Na tomto porážaní revolúcie sa zúčastňovali v nemalej miere aj slovenskí dobrovoľníci v rámci treťej, letnej výpravy, najmä na strednom Slovensku.
Dobrovoľnícky zbor bol koncom novembra 1849 vo Viedni slávnostne rozpustený.

Dôsledky

Cisár František Jozef I. vyhlásil, že je spokojný s účinkovaním slovenského dobrovoľníckeho zboru a že slovenské záležitosti budú uvedené na všeobecnú spokojnosť. Slovenské národné požiadavky však ostali z väčšej miery ignorované, aj keď sa povolilo používanie slovenského jazyka. Výdobytkom revolúcie bol tiež definitívny pád feudalizmu. Nevýhodou však bolo zavedenie prísneho policajného a byrokratického režimu (policajný dozor nad slovenskými vlastencami) a viedenský centralizmus.

Pomoc Slovákov Viedni teda ostala z väčšej časti neodmenená, aj keď nasledujúce roky dali o niečo väčšie možnosti rozvoja národného života na Slovensku. To ale platilo len do rakúsko-maďarského vyrovnania. V roku 1867 po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa J. M. Hurban dostavil na audienciu k cisárovi Františkovi Jozefovi I. a pripomínal mu, aby pri novom usporiadaní vzťahov v monarchii nezabúdal na Slovákov. Panovník mu odpovedal frázami o tom, že situácia je aká je a už sa nemôže odstať, čo sa stalo, ale že Hurbanovu vernosť chce odmeniť zlatou medailou. Hurban to však odmietol s tým, že „keď môj národ nedostane nič, ani ja si neprajem odmeny“ [1].

Pozri tiež

Zdroje

  • Ďurica, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. ISBN 80-7114-386-3
  • Ferko, Jerguš: Maďarské (seba)klamy. Martin: Matica slovenská, 2004. ISBN 80-7090-730-4
  • Mrva, Ivan: Slovensko – dejiny v kocke. Bratislava: Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-240-2
  • Špiesz, Anton: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava: Perfekt, 2002. ISBN 80-8046-190-2
  • Historická revue, 4/2005

Poznámkový aparát

  1. Ormis, Ján V.: Zo života slovenského. Liptovský Mikuláš: Tranoscius, 1933. str. 146.