| Metapedia Fundraiser 2018: The Internet is the foremost field in the metapolitical battle of our time. Help us hold down the front. | |||
| |||
Dr. Josef Mengele
Dr. Josef Mengele (* 16. marec 1911, Günzburg, Nemecko – † 7. február 1979, Bertioga, Brazília) bol nemecký národno-socialistický lekár, príslušník Waffen-SS a člen NSDAP, ktorý pracoval v koncentračnom tábore Osvienčim počas 2. svetovej vojny.
Obsah
Životopis
Josef Mengele sa narodil v Günzburgu v Bavorsku, ako najstarší z troch synov Karla Mengeleho (1881-1959), úspešného továrnika, a jeho ženy Walburgy (zomrela v roku 1946). Mal dvoch mladších bratov Karla (1912-1949) a Aloisa (1914-1974). Ich rodinný podnik, Firma Mengele sa zaoberá výrobou strojov, je najväčším zamestnávateľom v Günzburgu. Po jeho otcovi je dodnes ulica Karl Mengele Strasse jednou z hlavných dopravných tepien v meste. Roku 1926 Josefovi Mengelemu lekári diagnostikovali osteomyelitídu, bakteriálnu infekciu kosti a kostnej drene, ktorá spôsobuje zápal a môže viesť k zníženému prekrveniu kostí. Študoval medicínu a antropológiu na univerzite v Mníchove, Viedenskej univerzite a univerzite v Bonne. V Mníchove získal doktorát z antropológie (Ph.D) za diplomovú prácu v roku 1935 o rasových rozdieloch v štruktúre spodného ďasna, pod dohľadom profesora Theodora Mollisona. Po skúškach pracoval štyri mesiace na univerzite lekárskej kliniky v Lipsku, kde sa neskôr zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Irene, dcérou univerzitného profesora. Na základe odporúčania profesora Mollinsona, bol v roku 1937 Mengele menovaný výskumným asistentom v prestížnom Ústave tretej ríše pre dedičnosť, biológiu a rasovú čistotu vo Frankfurte, kde pracoval ako asistent Otmara von Verschuera, významného európskeho genetika, ktorý sa zaoberal výskumom dvojčiat. Toto menovanie zmenilo Mengelemu život. Profesor von Verschur, neskôr ako riaditeľ Ústavu cisára Viliama pre antropológiu a genetiku v Berlíne, zaisťoval Mengeleho financovanie výskumov v Osvienčime. V roku 1938 získal Mengele doktorát z medicíny (M.D) za diplomovú prácu s názvom „Rodinný výskum rozštepu hornej pery, horného podnebia a ďasna“.
V roku 1932, vo veku 21 rokov, vstúpil Josef Mengele do Stahlhelm, Bund der Frontsoldaten (Oceľová helma, Liga frontových vojakov). Táto organizácia bola včlenená do SA roku 1939, ale onedlho z nej vystúpil, kvôli zdravotným problémom. O členstvo v NSDAP požiadal v roku 1937 a už v roku 1939 vstúpil do SS. V roku 1939 sa Josef Mengele oženil s Irenou Schoenbeinovou. V rokoch 1938 – 1939 slúžil pol roka v špeciálne cvičenom pluku Gebirgsjäger (Horské jednotky). V roku 1940 ho preložili do záložného doktorského zboru a potom slúžil v jednotke Waffen-SS, v medzinárodnej divízii SS s krycím názvom Wiking. V roku 1942 po zranení na východnom fronte, ho vyhlásili za neschopného boja a povýšili na SS-Hauptstrumführera (kapitána).
Josef Mengele získal aj Železný kríž prvého radu a Železný kríž druhého radu za statočnosť v boji. Železný kríž prvej triedy mu bol udelený za SS-Ostuf. Josef Mengele, pod nepriateľskou paľbou, vytiahol dvoch členov posádky z horiaceho tanku, čím zachránil ich životy. Medzi jeho ďalšie vojenské ocenenia patrí Medaila za zranenie a Medaila za starostlivosť o nemecký národ. Mengeleho ďalším pôsobiskom sa stal Osvienčim, kde vystriedal iného doktora, ktorý ochorel. 24. mája 1943 sa stal vedúcim doktorom v ženskej časti koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Nebol, ako sa mnohí omylom domnievajú, najvyšším doktorom celého komplexu Auschwitzu. Tým bol jeho nadriadený, SS-Standortartz (pevnostný lekár) Eduard Wirths, ktorý pôsobil v kmeňovom tábore Osvienčim I. Historici sa domnievajú, že Mengelemu tento pobyt v koncentračnom tábore vybavil práve profesor Otmar von Verschur, od ktorého dostal za úlohu, aby sa zaoberal možnosťou, ako umelo zvýšiť pravdepodobnosť, aby žena porodila dvojičky. Od roku 1943 vyberali dvojčatá a umiestňovali ich do špeciálnych blokov. Väčšina detí, ktoré vybrali na jeho vyšetrenia boli Rómovia väznení v Auschwitze. Deti upokojoval milým slovom, nosieval im sladkosti či prejavoval im iné pozornosti, choval sa až nadmieru citlivo a snažil sa, až mu sily stačili, aby im nepôsobil bolesť. Mengele však nebol jediným lekárom v tábore Auschwitz II – Birkenau, bol len najznámejším. Medzi jeho spolupracovníkov v tomto tábore patrili aj Dr. Hans Munch, Dr. Werner Rhode, Dr. Heinz Thillo či Dr. Fritz Klein.
Josef Mengele opustil Auschwitz a krátko pôsobil v koncentračnom tábore Gross-Rosen. Kde sa snažil vyvinúť vakcínu proti chorobám ako bol napríklad škvrnitý týfus. V apríli 1945 sa pripojil k ustupujúcim jednotkám Wehrmachtu v stredných Čechách, ako radový nemecký vojak, kde pobudol 2 mesiace v nádeji, že sa situácia obráti proti útočiacim Boľševikom. Spojenci ho zadržali ako vojnového zajatca a väznili neďaleko Norimbergu, ale keďže (narozdiel od iných príslušníkov SS) nemal na tele vytetovanú svoju krvnú skupinu, nevedeli, že je v ich zajatí a prepustili ho. Nejaký čas sa skrýval ako nádenník na statku Lechnerhof, pod menom Fritz Hollmann, za 10 mariek týždenne. Na jar v roku 1949 prešiel z Talianska loďou cez južný Atlantik do Argentíny, kde spočiatku pracoval pod menom Helmut Gregor ako tesár s podradným ubytovaním. V Buenos Aires našli útočisko aj mnohí ďalší národno-socialistickí dôstojníci, dokonca sa v roku 1952 osobne zoznámil aj s Adolfom Eichmannom. Josef Mengele sa rozviedol so svojou ženou Irenou, a v roku 1956 si na žiadosť svojho otca, ktorý sa snažil udržať firmu Mengeleových výhradne v rukách členov rodiny, vzal vdovu po mladšom bratovi, Marthu. Ona aj jej syn sa presťahovali do Argentíny, kde sa na čas pripojili k Josefovi Mengelemu, a ich pravé mená sa dokonca objavili aj v telefónnom zozname. O pár rokov sa rozišli, Marta sa nikdy nezmierila s jeho novým životom na úteku a odišla späť do Európy. Pomocou svojich priateľov, predovšetkým baróna von Eksteina, požiadal o paraguajské občianstvo, ktoré 27. novembra 1959 získal. V marci v roku 1959 utiekol do Alto Paraná v Paraguaji, potom ako bol varovaný, že ho objavili židovskí lovci národných socialistov. Josef Mengele sa miestami ukrýval v nemeckej kolónii na farme Albana Kruga v Hohenau. Od konca 60. rokov paraguajskú farmu opustil a prostredníctvom národného socialistu menom Wolfgang Gerhard, bývalého vedúceho Hitlerovej mládeže v Rakúsku, ktorý sa nadchol myšlienkou ochraňovať najznámejšieho lekára Tretej ríše – Mengeleho, sa zamestnal ako manažér na farme Serra Negra v São Paulo, v Brazílii, u maďarských manželov Stammerovcov. Mengele mal údajne indiánskych osobných strážcov, býval v dažďovom pralese a bol chránený ozbrojenou armádou. Ku koncu svojho života však ostal opustený a žil sám v chudobe, pod falošným menom a dokladmi svojho ochrancu Wolfganga Gerharda. Žil tiež s túlavými psami, ktorým poskytoval aj veterinárnu starostlivosť a s finančnými problémami, až do svojej smrti v roku 1979, kedy ho ranila mŕtvica, keď plával v oceáne pri pláži Bertioga južne od São Paulo, a utopil sa. Dňa 6. júna 1985 sa našlo jeho telo a vďaka DNA jeho syna Rolfa, ho identifikovali v roku 1992.
Údajné zločiny Dr. Mengeleho
Odborná štúdia od Carla Mattogna, ktorá vyvracia údajné zločiny "Anjela smrti": Zločiny Dr. Mengeleho 1997, Helena Kubica, výskumníčka v Osvienčimskom múzeu, publikovala dlhý článok - "Dr. Mengele a jeho zločiny v Osvienčimskom koncentračnom tábore". Autorka prešla mnohými dokumentami Mengeleho aktivít v Birkenau, chránenými v archívoch Múzea, v hľadaní zdokumentovaného dokázania zločineckých medicínskych experimentoch na dvojičkách.
Situácia je nasledovná: Dr. Josef Mengele vstúpil do služby v Auschwitzi 30. mája 1943. Jeho priamy nadriadený, SS-Standortarzt Dr. Eduard Wirts, spravil z neho Lagerarzta v tzv. Zigeunerfamilienlager - cigánskom rodinnom tábore, sektor 2 v Birkenau. Obzvlášť bol zaujatý štúdiom dvojčiat, špeciálne identických, organizujúc škôlky špeciálne pre tento účel: "V cigánskom tábore, zariadil, Baráky 29 a 31 a škôlku - v podstate centrá dennej starostlivosti a prípravnú školu, neposkytovali domov len deťom pod jeho dohľadom (tie boli v baraku 31), ale všetkým cigánskym deťom do 6 rokov. Celkom niekoľko stoviek detí bolo ubytovaných v škôlke od 8. do 14. rokov, kde na ne dohliadalo mnoho väzňov. Baráky používané ako škôlka boli v nepatrne lepšom stave ako ostatné, kompletne vymaľované zvnútra, ozdobené farebnými obrázkami prezentujúcimi rozprávky. Deti, ktoré tam žili, dostávali na krátky čas lepšiu jedálenskú stravu - mlieko, biely chlieb, zeleninu, vývar z mäsového koncentrátu, dokonca marmeládu a čokoládu. Plocha za Barákom 31 bola uzavretá a obsahovala detské ihrisko s pieskoviskami, kolotočom, hojdačkami a gymnastickým náradím."
Samozrejme, pre H.Kubicu, bolo toto všetko vymyslené vyslovene pre "propagandistické účely." Potrebujeme sa však pýtať, pre koho bola táto údajná propaganda vymyslená, keďže ani delegát z Červeného kríža, ktorý navštívil Auschwitz v septembri 1944, nemal dovolené navštíviť Birkenau. A čo strava, neuveriteľne bohatá na koncentračný tábor - ako potvrdila i bývala väzenkyňa Anna Lipka - tiež bola určená výhradne na "propagandistické účely"? Nie je ľahké tento scenár vtesnať medzi pompu bezprecedentných zločinov pripisovaných Dr. Mengelemu, ale Kubica má po ruke rozhodujúci "dôkaz". Epidémia Noma Faciei, gangrenická choroba, zasahujúca hlavne deti, vypukla v cigánskom tábore v lete 1943. Pacienti boli na príkaz Dr. Mengeleho presunutí do izolovaných barakov v nemocnici v cigánskom tábore a, ako sme uistení H.Kubicou: "mnoho chorých detí bolo zabitých, vždy na príkaz Dr. Mengeleho, a ich telá boli vzaté do inštitútu hygieny Wafen SS v Rajsko-m pre histopatologický výskum. Preparácie jednotlivých orgánov tam boli pripravené a chránené v skle, dokonca obsahovali aj celú hlavu dieťaťa medzi ostatnými, pre akadémiu medicíny SS v Grazi."
Z príslušnej poznámky sa dozvedáme, že naše informácie ohľadom celej aféry sú založené iba na povojnových výpovediach. V tejto súvislosti sa autor zmieňuje o jednom dokumente, uvedenom nižšie.
Dokument je blok za náklad, smerujúci do Inštitútu hygieny Waffen SS v Rajsko-m - sekcie hygieny a bakteriológie - týkajúci sa "hlavy mŕtvoly" vzatej z 12-ročného dieťaťa. Nie je známa príčina smrti dieťaťa: jediná vec, ktorá je istá, je to, že požiadavok na histologický výskum pochádza z "H-Krankenbau Zigeunerlager Auschwitz II, BIIe", čo je väzenská nemocnica v cigánskom tábore. Vysvetlenie rozšírené H. Kubicou je jednoznačne zámienka.
Noma faciei (alebo cancrum oris - orofacialna gangréna) je ochorenie, ktoré ničí tkanivo v ústach a na tvári. V súčasnej dobe zasahuje predovšetkým deti v subsaharskej Afrike vo veku od 2 do 16 rokov, úmrtnosť pri absencii adekvátnej liečby sa pohybuje medzi 70 a 90%. Možno teda dôvodne predpokladať, že v Birkenau, bola úmrtnosť mladých rómskych detí postihnutých s Noma v rokoch 1943-1944 ešte vyššia. V roku 1943, zomrelo v cigánskom tábore 2 587 detí pod 10 rokov, číslo už čiastočne zahŕňa tie, ktoré trpeli Nomou. Ale čo by potom viedlo k zabíjaniu detí, ktoré neúprosne zomierali na túto chorobu? Jednoznačná odpoveď na túto rétorickú otázku je nám podaná samotnou H.Kubicou, keď číta svedectvo Dr. Jana Čespivu, ktorý pracoval ako lekár v cigánskom tábore: "Prepukla Noma. Choroba spôsobovala odpadávanie celých kusov mäsa, tiež zasahujúc aj spodnú čeľusť. Nikdy som nevidel gangrénu tváre, ako bola táto. Lebky detí boli pripravené pre akadémiu SS v Grazi. Viem to, pretože sme písali adresu. Hlavy boli zakonzervované formaldehydom a telá spálené v krematóriu III." Je teda zrejmé, že dané dieťa zomrelo na Nomu a že sa nemeckí lekári snažili nájsť liečbu študovaním hláv detí, ktoré na túto chorobu zomreli. A táto žiadosť na histologický výskum je jediný zdokumentovaný "dôkaz" o "zločinoch" Dr. Mengeleho, nájdený v archívoch Auschwitzkeho múzea. Nič moc na takzvaného "Anjela smrti" z Osvienčimu. H. Kubica, očividne vedomá si tohto faktu, ako poslednú inštanciu cituje "očitého svedka", pre ňu tak rozhodujúceho, Miklósa Nyiszliho, o ňom už nižšie.
Po založení už spomínanej školy, vytvoril Dr. Mengele "experimentálne laboratórium", miesto, kde bol vykonávaný "výskum rodenia dvojčiat a kongenitálnych anomálii" - slovom, surovcova nora - ktorej hlavou menoval Dr. Bertolda Epsteina z Prahy. Jeho asistentom bol ďalší Čech, Dr. Rudolf Weiskopf (Vítek). V Mengeleho laboratóriu tiež pracovali aj dvaja obyvatelia tábora, poľský antropológ Ph.D. Martyna Puzina a česká maliarka Dinah Gottliebová, ktorá počas výskumu kreslila časti detského tela v rámci výskumu. Aktivity tohto "experimentálneho laboratória" sú presne zdokumentované: "Archív Múzea Auschwitz-Birkenau obsahuje nespočet dokumentov, podpísaných Dr. Mengelem, ako napríklad žiadosti pre analýzu Inštitútom hygieny". No žiadny dokument nepotvrdzuje zločiny pripisované Dr. Mengelemu. Keď zvážime aktivity uskutočňované v jeho laboratóriu, ani toto nie je vôbec prekvapivé: "Ako sa ukázalo správami obyvateľov, ktorí plnili úlohy v "bloku dvojičiek" a rovnako i správami samotných dvojčiat, jednotlivé páry dvojčiat boli podrobené Mengeleho rôznym výskumom, ktoré stanovili primárny bod pre uskutočnenie najrôznejších experimentov. Vo všeobecnosti boli podrobované antropometrickému, morfologickému, psychiatrickému a radiologickému vyšetreniu. Antropologické vyšetrenie bolo spočiatku vykonávané v laboratóriu Dr. Mengeleho - v saune cigánskeho tábora. Toto laboratórium bolo v novembri 1944 presunuté do baraku 15, v blízkosti mužskej nemocnice. Každá jedna časť tela osôb určených na vyšetrenie bola meraná čo najadekvátnejším spôsobom: dvojčatá boli merané spolu, porovnávajúc výsledky. Dokumentácia obsahovala poznámky o tvare úst, nosa, svaloch na ušiach, farbe očí a pleti jednotlivých častí tela. Nedochádzalo k žiadnej kriminálnej aktivite a veľmi ľahko môžme vidieť, z čoho pozostávali úlohy M. Puzyny a D. Gottliebovej: "antropometrické štúdie a anatomické kresby."
H. Kubica pridáva: "Celá dokumentácia, ako sú fotografie, kresby, opisy a analytické výsledky, bola zachovaná v jednotlivých zložkách pre každú jednu vyšetrovanú osobu," a zverejnila niekoľko týchto dokumentov. Nehľadiac na túto hojnú dokumentáciu, H. Kubica dodáva: "Predsa len, bohužiaľ, nebolo možné nájsť žiadny dokument preukazujúci, koľko cigánskych dvojčiat prešlo týmto laboratóriom."
Ale o pár strán neskôr, poľská výskumníčka vraví: "Archívy štátneho múzea obsahujú tiež dokument s osobnými informaciami a kópiami antropologických štúdii na 295 väzňoch - gréckych, maďarských, holandských, francúzskych a talianskych židoch - na ktorých Mengele robil testy. Zoznam tiež obsahuje mená 117 maďarských židovských dvojčiat v ženskom sektore. Čo sa týka mužských párov dvojčiat z baraku 15, tábora BIIf, zo správ vieme, že ich bolo 107, vo veku od 4 do 60 rokov." To znamená, že celkový počet zdokumentovaných dvojčiat, ktoré boli "dostupné" Dr. Mengelemu bol medzi 402 a 412. Čo sa s nimi stalo?
Množstvo denných správ, o ktorých nám H. Kubica nevravela, napriek tomu, že sú dostupné v Auschwitzkom múzeu - Arbeitseinsatz (priradenie práce) v tábore Birkenau, 20 správ od 28. júla do 3. októbra 1944 (kompletné sú iba pre august), nesie názov "dvojičky pre experimentálne účely". V 35 zachovaných spravách sa toto číslo väzňov nikdy nelíši: vždy je to 49. Táto absencia obmeny po dobu viac než 3 mesiacov dovoľuje vylúčiť náhradu "morčiat" a je plne kompatibilná s vyšsie uvedenými "antropometrickými, morfologickými, psychiatrickými a rádiologickými testami". H. Kubica však tvrdí, že osud týchto dvojčiat bol rozhodne iný: "Poslednou zastávkou v hľadaní pre niekoľko párov dvojčiat alebo jednotlivých osôb, bola analýza jednotlivých orgánov tela počas pitvy. Predtým boli tieto osoby zabité na príkaz Dr. Mengeleho alebo Dr. Mengelem samotným, injekciou fenolu do srdca. Telá boli odvezené do pitevne."
V tomto bode poľská výskumníčka odkrýva svoje "rozhodujúce svedectvo": nik iný než notorický známy podvodník Miklós Nyiszli. Celý mýtus o zločinoch Dr. Mengeleho vychádza z blúznenia tohto mýtomaniaka, ku ktorému sa ešte detailnejšie vrátim v neskoršej sekcii venovanej jemu. Napriek tomu, aké absurdné klamstvá povedal, je táto osoba vysoko postavená v oficiálnej historiografii, no vzhľadom k jeho latentnej schizofrénii, len vďaka obvineniam proti Dr. Mengelemu. A v skutočnosti, jeho "svedectvo" predstavuje "demonštratívny" rámec pre obvinenia z každej knihy na túto tému, počnúc Geraldom L. Posnerom a Johnom Wareom na Dr. Mengeleho, jednej z najdôležitejších, ktorú H. Kubica tiež spomínala. Títo dvaja autori ho citujú na stranách 19, 20, 26, 33, 34, 38, 39, 40, 41, 53 a 152. V skutočnosti je celá kapitola o "zločinoch" Dr. Mengeleho v Auschwitzi postavená len na Nyiszliho "svedectve" (!) Dokonca i Robert Jay Lifton ho opakovane spomína. H. Kubica ho cituje práve rovnako často. Dokonca kopíruje jeho fotografie a mnohokrát ho cituje. No zločiny Dr. Mengeleho nielen že nie sú vôbec nikde zaznamenané - sú dokonca úplne vyvrátené nediskutovateľnými faktami. V jeho opise prvej pitvy, údajne vykonanej ním na jedných dvojčatách, Nyiszli píše: "Moje nohy sa mi chvejú vzrušením. Objavil som najmonštruoznešie lekárske tajomstvo Tretej ríše. Nielenže zabíjajú plynom, zabíjajú aj chlóroformovými injekciami priamo do srdca."
Ak by toto bola pravda, Dr. Mengele by pristúpil k likvidácii všetkých svedkov jemu pripísanej kriminálnej činnosti - jeho spolupracovníkov, ktorí tiež pracovali s dvojčatami - predtým, než opustil Auschwitz 17. januára 1945. Mal dostatok času. No predsa dovolil všetkým týmto "očitým svedkom" jeho zločinov prežiť, napr.:
- Dr. Bertold Epstein, jeden zo signatárov slávneho odvolania bývalých väzňov Osvienčimu zo 4. marca 1945
- Dr. Rudolf Weisskopf, oslobodený z Bergen-Belsen
- Martyna Puzyna, spytovaná G.L.Posnerom a J.Wareom v júni 1985
- Dinah Gottliebova, ktorá sa presťahovala do USA v roku 1947, kde žije dodnes
- Miklós Nyiszli, údajný kľúčový "svedok", ktorý, pri jeho kapacite lekára v tzv. krematóriu "Sonderkommando", by vyzradil toto "strašné tajomstvo" masového splynovania, tiež mu bolo náhodne dovolené prežiť
Ale čo dvojčatá? Čo sa stalo s obeťami experimentov Dr. Mengeleho? Boli zabité masovo? No, práve naopak!
H. Kubica nás informuje, že v roku 1984 bol počet týchto dvojčiat dostatočný, aby vytvorili vlastnú asociáciu: "V roku 1984 obete Mengeleho experimentov, ktoré žili v detskom tábore, vytvorili organizáciu "Detskí preživší experimentálneho laboratória Osvienčimského tábora smrti" (CANDLES) a sami si ustanovili úlohy zdokumentovať Mengeleho zločiny, informovať svet zachycujúc "Anjela smrti" a priviezť ho pred súd." Internetová stránka asociácie počíta takmer 400 dvojčiat z Auschwitzu. H. Kubica ukazuje zoznam dvojčiat z Auschwitzu, pozostávajúci z viac než 320 mien. Veľká väčšina z nich boli dvojičky, ale niektorí len súrodenci, ako napr. sestry Tatiana Liliana a Alessandra Bucci. Obe boli deportované do Auschwitzu 29. marca 1943. Prvá, narodená 19. septembra 1937 bola registrovaná pod číslom 76484 a druhá, narodená 1. júla 1939, bola registrovaná s číslom 6483. Luigi Ferri, narodený 9. septembra 1932, bol deportovaný v auguste 1944 a dostal číslo B-7525. Sergio De Simone, narodený v Neapole 29. septembra 1937, bol deportovaný do Osvienčimu 29. marca 1944, keď mal takmer 7 rokov a dostal číslo 179614.
Žiadny oficiálny historik ešte neuspel vo vysvetľovaní, prečo tieto deti neboli zabité plynom hneď po príchode. V skutočnosti to nie je tak prekvapujúce, keďže v januári 1945 bolo iba v mužskej časti tábora Birkenau 770 mladých pod 18 rokov a 400 invalidov. Keď prišli Sovieti, v Birkenau bolo stále 205 deti vo veku od niekoľko mesiacov po 15 rokov, mnohé z nich dvojičky.
3 hore spomenuté dokumenty, zoznam organizácie CANDLES, zoznam vytvorený H. Kubicou a sovietsky zoznam 1945, okrem sovietskeho zoznamu oslobodených väzňov z Birkenau, umožňuje vytvorenie zoznamu 543 dvojčiat, ktoré Auschwitzom prešli: 376 z nich prežilo do oslobodenia tábora, 4 zomreli v nasledujúcich mesiacoch, 1 počas evakuačného transportu 27. januára 1945 a 12 zmizlo počas existencie tábora. O zvyšných 154 nie je nič známe. Len o 3 prípadoch H. Kubica poznamenáva: «Starb im Lager infolge der durchgeführten Experimente» - zomreli (neboli zabití) v tábore na následky experimentov na nich uskutočnených, takže títo traja, zdá sa, môžu byť považovaní za obete Dr. Mengeleho. Netreba vravieť, že takéto dokázanie však nie je ničím podložené, aby potvrdilo Mengeleho osobnú zodpovednosť.
Keď to zhrnieme, poznané fakty sú nasledovné: Zločiny pripisované Dr. Mengelemu nie sú potvrdené žiadnym dokumentom. Žiaden dokument nepoukazuje na to, že by Mengele zabil jediné dieťa, alebo žeby bolo dieťa zabité na jeho príkaz. Kľúčový a jediný svedok, na ktorého výpovedí sa celé obvinenie zakladá, bol mimoriadne kreatívny podvodník. Najbližší spolupracovníci Dr. Mengeleho, vrátane predpokladaného kľúčového svedka a najmenej 543 jeho "obetí", mali povolené žiť - ako potom máme skutočne veriť rozprávke o Osvienčimskom "Anjelovi smrti"?
Falošné svedectvo Miklósa Nyiszliho
V článku o Dr. Mengelem publikovanom v roku 1986, Zdenek Zofka rozobral kvalitu výpovedí proti Dr. Mengelem, píšuc: "Mengeleho fenomén predstavuje niekoľko záhad. Dostupných zdrojov je málo. Takmer všetky písané poznámky schopné potvrdiť informácie o Mengeleho zločinoch v Auschwitzi boli zničené. Musíme sa spoliehať takmer výhradne na očité svedectvá. No tie sú po 40 rokoch vždy problematické - tým viac, v krajnom prípade, ako je tento. V mysli mnohých bývalých väzňov, "mučivá realita a nočné mory sa počas 40 rokov neoddeliteľne spojili." Dá sa spochybňovať, či ich spomienky vôbec patria Dr. Mengelemu, takisto si ho mohli zmýliť s inými lekármi SS. Takmer všetci väzni tvrdia, že boli selektovaní Dr. Mengelem. Ale Dr. Mengele nevykonal viac selekcii, než ostatní doktori. Človek má pocit, že Mengeleho meno sa oddelilo od jeho osoby. Pre väzňov sa stal synonymom pre všetkých lekárov SS v Auschwitzi." Zofka ďalej dodáva: "Ako už bolo uvedené, so svedectvami proti Mengelemu musí byť zaobchádzané skutočne opatrne. Počet nesprávnych vyjadrení môže byť vysvetlený na základe pomýlenia identity, kedy bol Mengele zamenený s iným táborovým lekárom alebo hliadkami SS. Niektorí svedkovia boli vo výpovedi nepochybne motivovaní sebestrednosťou a túžbou po pozornosti. A nakoniec aj určité "preháňania" možno vysvetliť ako nevinné pokusy o komunikáciu a splácať krutosti, ktorými bol pochopiteľne Auschwitz - aspoň do istej miery - neskôr žijúcim osobám, ktoré ho nezažili. Keďže Dr. Mengele nebol nikdy súdený, nebolo možné do analýzy pridať jednotlivé svedectvá. Dokonca i na Mengeleho súde v Jeruzaleme vo februári 1985, rigorózny krížový výsluch bol z psychologických dôvodov tiež pochopiteľný, potreba pripomínať horory Auschwitzu bola bezpochyby bolestná. Avšak, rozjasnenie Mengeleho zločinov v Auschwitzi vyžaduje kritické a detailné preskúmanie výpovedí."
No presné prešetrenie, ktorého sa autor chytil, aby určil jednotlivé zločiny pripisované Dr. Mengelemu ako viac menej preukazateľné, líči iba viditeľné falošné, úboho doložené obvinenia a v žiadnom prípade neskúma Miklósa Nyiszliho, ktorého svedectvo je z autorovho pohľadu "fundamentálnej dôležitosti" tak veľkej, že ho autor opakovane cituje. A tak teda zostáva jedine kriticky zhodnotiť výpovede tohto "fundamentálne dôležitého" svedka ohľadom uvedených zločinov Dr. Mengeleho. Miklós Nyszli napísal memoár, publikovaný v Maďarsku v roku 1946 nesúci názov "Bol som anatomickým lekárom Dr. Mengeleho v Auschwitzkom krematóriu". Dielo bolo neskôr preložené do francúzštiny, nemčiny, angličtiny, polštiny a taliančiny, dosahujúc dôležitosť v historiografii holokaustu v roku 1960.
Nyiszli tvrdí, že sa dostal do Birkenau vlakovým transportom so Židmi z Maďarska v máji roku 1944 - 29. mája, aby sme boli presní - ako ukazuje registračné číslo A-8450, ktoré mu bolo vytetované v deň príchodu do tábora. Po tom, čo strávil pár dní v sektore BIIf Birkenau, 3. alebo 5. júna (jeho chronológia je protichodná) bol pridelený ako lekár do Sonderkommanda v krematóriu, pod Mengeleho priamym dohľadom, kde zostal až do januára 1945. No v jeho čestnom vyhlásení z 8. októbra 1947, Nyiszli tvrdí, že prišiel do Auschiwtzu 19. mája 1944 a že bol okamžite prevezený do tábora "Buna-Monowitz", kde strávil čas medzi 20. májom a 5. júnom. Tieto dve verzie jeho príchodu do tábora stoja v úplnej protichodnosti. A to nie je nič v porovnaní s vlnou protichodov, absurdít, historických falzifikácii a rôznych podvodov, nájdených v jeho diele, ktoré bolo publikované v taliančine pod názvom "Medico ad Auschwitz" a neskor pod názvom iným "Sopravvissuto a Mengele": v mojej zbežnej štúdii venovanej tomuto "samo seba sa nazyvajúcemu" "očitému svedectvu", som prezrel 120 z nich.
Dovoľte nám teraz zosumarizovať najnápadnejšie z týchto nezmyselných tvrdení: Nyszli poskytol kompletne vymyslenú históriu krematórii v Birkenau, dokonca tvrdil, že boli postavené v zime 1939-40, keď Auschwitz ešte ani neexistoval. Jeho opisy peci v krematóriách II a III (ktoré on označuje 1 a 2) sú tiež kompletne mimo faktov. On rozpráva o 15 samostatných peciach umiestnených v 150 m dlhej miestnosti, kým skutočná miestnosť mala metrov iba 30, vybavená 5 pecami, každá s troma dvierkami. Uvedená plynová komora, 30 metrov dlhá miestnosť, sa pre Nyiszliho stáva 200 metrovou (bez udania šírky) a Nyiszli taktiež opisuje aj priľahlú miestnosť, ktorá však nikdy neexistovala. Malý nákladný zdvíhač (Aufzug) umiestnený vo vestibule podzemnej časti krematória je v Nyiszliho rozprávaní zmenený na štyri mocné výťahy. To, čo Nyiszli rozpráva o kapacite kremačných pecí, je technicky nemožné a historicky nezmyselné. Rozpráva o kremácii 3 tiel v 20 minútach na jedny dvierka a to v každých z 15 v krematóriách II a III, čo odpovedá teoretickej kapacite 3240 tiel v 24 hodinách, čo sa však, pre Nyiszliho, nepochopiteľne stáva 5000. V tom prípade, je podľa neho úplná kapacita krematória v Birkenau 20 tisíc tiel za deň. Toto všetko je absurdné: v Topf (firma Topf & Söhne) kachliach na koks, by 20 minút nestačilo ani na vyparenie vody v jednom ľudskom tele. Skutočná kapacita takýchto strojov, ako vyhlásil inžinier v Topf - Kurt Prufer, ktorý pece navrhol, a Karl Schultze, ktorý navrhol vetráky, by bolo jedno telo spálené za hodinu, teda 1/9 toho, čo tvrdí "očitý svedok" Nyiszli. Navyše, kým krematória II a III mali dokopy 30 otvorov, krematória IV a V ich mali len 16, no Nyiszli im napriek všetkému prisudzuje kapacitu 5000 tiel za deň a to obom párom krematórii zvlášť. A tak teda jeden jediný otvor v krematóriu IV-V mal takmer dvojnásobok toho istého otvoru z krematórii II a III, no podľa histórie Holokaustu zas pece v krematóriách IV a V, boli menej výkonné ako tie v II a III. Napríklad na Hössovom súde, expert Roman Dawidowski tvrdil, že náklad 3-5 tiel v jednom otvore zhorel v krematóriách II a III za 20-30 minút, no v IV a V za 30-40 minút. Netreba teda hovoriť, že Dawidowskeho "názor experta" má rovnakú hodnotu ako názor poľsko-sovietskeho "experta" o 4 miliónoch mŕtvych, s ktorým sa Dawidowski tiež zhodol. Odrážajúc sa od absurdnej kremačnej kapacity 5000 tiel za 24 hodín na každé krematórium, Nyiszli vytvoril aritmetický - fantastický príbeh o masovom splynovaní. Tu je pár príkladov:
- Väzni sektoru BIId, 10 500 ľudí, boli podľa Nyiszliho splynovaní a spálení v jediný deň v krematóriu III a IV (v každom teda 5250 tiel v 24 hodinách). V skutočnosti, aj keby sa dodržala teoretická kontinuita tohto cyklu - 24 hodín každý deň (čo je v praxi nedosiahnuteľné), tieto stroje by vyžadovali najmenej 19 dní na kremáciu takéhoto čísla tiel.
- 4500 cigánov bolo splynovaných a spálených za jedinú noc v krematóriu II a III, čo znamená 2250 tiel za 12 hodín. Také množstvo kremácii by v skutočnosti vyžadovalo viac než 6 dní.
- 20 000 obetí splynovania z Terezínskeho(Theresienstadt) ghetta bolo spálených za 48 hodín v krematóriách II a III (v každom 5000 tiel za 24 hodín). V skutočnosti by toľko kremácii vyžadovalo aspoň 27 dní.
Nyiszli tvrdí, že boli často videné plamene z kremačných komínov, čo je technicky nemožné. Technika splynovania opísaná Nyiszlim je úplne vymyslená, založená na chybnom predpoklade, že Cyklón B (údajný vražedný prípravok) bol chlorin (a nie kyanovodiková kyselina). Keďže je chlorin ťažší než vzduch, Nyiszli si predstavil, že v oblasti, kde mal byť vo veľkom množstve vypustený, by chlorin bol rozšírený od zeme po strop - akoby bol priestor naplňaný vodou. Tvrdí, že ako výsledok by boli telá v "plynovej komore" nahromadené až po strop, pretože "plyn najskôr zaplní nižšie úrovne a potom pomaly stúpa". Obete z toho dôvodu po sebe navzájom vyliezali, aby sa dostali k stropu a unikli plynu, aby tak prežili o niečo dlhšie. No para kyanovodíkovej kyseliny je trochu ľahšia než vzduch, takže difúzia plynu, ako ju opisuje Nyiszli, je fyzicky nemožná. Túto absurditu si neskôr privlastnil plagiátor Filip Müller, ďalší sám seba nazývajuci "očitý svedok", ktorý nehanebne vykradol Nyiszliho dielo. V liste americkému prekladateľovi jeho memoárov, Nyiszli vyhlásil, že zistil, že názov "cyklón" bol odvodený od skratiek jeho zakladných zložiek: CYanid, ChLór a Nitrogén, tvrdiac, že existovali 2 typy "cyklónu", Typ A, ktorý bol pesticídom a Typ B, ktorý bol používaný na vraždenie plynom. Toto je len ďalšia stupidná fantázia. "Zyklon" v nemčine nie je žiadna skratka, ale bežné slovo znamenajúce cyklón. A nielenže Zyklon B neobsahoval chlorin, ale nemecké slovo pre nitrogén je "Stickstoff". A ešte čo sa týka Zyklonu A, používanie tohto produktu bolo v Nemecku prerušené v 20. rokoch, keď bol nahradený Zyklonom B. Nyiszli spomína 8 vyhladzujúcich operácii v tzv. plynovej komore a okolí "kremačných jám", pri ktorých tvrdí, že bol osobne prítomný. Keď pridáme počet obetí udaný Nyiszlim, dostaneme konečné číslo 605 tisíc osôb, no on tvrdí, že videl osobne 2 milióny ľudí, ako vchádzajú do "plynových komôr". Ale v skutočnosti vedľa "kremačných jám", konečnej destinácie "hojného čísla zo židovskej selekcie", čo sú tí, pre ktorých nezostalo miesto v preplnených plynových komorách, 650 tisíc Židov bolo (podľa jeho slov) zabitých guľkou do temena, čo je, povedzme, viac než všetky obete plynu, pričom tieto jamy mali byť vykopané len pre ten prevyšujúci počet. Podľa údajov založených na jeho "očitom svedectve" sa dostávame nad 30 miliónov ľudí, všetci spopolnení len v týchto jamách. Nyiszliho chronológia je - ako sa dá z nespočtu protichodností usúdiť - čisto fiktívna. Napríklad, zdanlivé masové splynovanie definitívne prestalo 17. novembra 1944, no 20 tisíc Židov z Terezínskeho ghetta bolo "zavraždených plynom" ešte po tomto dátume. Jeden augustový deň, Nyiszli stretol svoju manželku a dcéru v sektore BIIc, no toto stretnutie nastalo po splynovaní cigánskeho tábora (BIIe), ktoré sa, podľa Nyiszliho odohralo v posledných 10 dňoch septembra. Ba čo viac, podľa jeho chronológie sa toto stretnutie udialo práve vtedy, keď údajne splynovanie BIIc prebiehalo a napriek tomu je tam stále interval 26 dní medzi týmito dvoma údajnými udalosťami. Nyiszli navyše tvrdi, že krematória boli umiestnené 2 km od tábora Birkenau, zatiaľ čo v skutočnosti boli vnútri tábora a že tzv. kanadský sklad nebol Effektenlager (táborový sklad obsahujúci osobné majetky väzňov), ale smetisko, ktoré bolo neprerušene pálené.
V skratke, Nyszli nevedel vôbec nič o údajnom Bunkri 2, podľa neho, tento poľský farmársky dom nebol jednotkami SS zmenený na vražednu plynovú komoru, ale na "vyzliekaciu miestnosť" obetí "kremačných jám", ktoré boli neskôr zastrelené do temena. Celkový obraz, i keď výrazne skrátený, jasne ukazuje, že Miklós Nyiszli bol falošný svedok. Toto ihneď rozoznal holokaustový historický priemysel, ale v akomsi "nevidím zlo" postoji, uprednostňujú aj naďalej používanie "svedectva" Nyszliho vrámci podopierania údajných zločinov Dr. Mengeleho.
V r. 2002 Charles D.Provan napísal článok s názvom "Miklós Nyszli a jeho Osvienčimská kniha v novom svetle" v ktorom na základe výskumu, ktorý považoval za kmeňový, sa pokúsil dosvedčiť absurdity ponúkané našim "očitým svedkom"(ktoré Provan veľkomyselne nazýval chybami), uisťújuc, že Nyiszliho kniha nebola historickým zápisom, ale románom. Toto tvrdenie je založené na dvoch mylných tvrdeniach: 1) že prvá edícia Nyiszliho knihy sa objavila medzi 16. februárom a 5. aprílom 1947 v Budapeštianskych novinách "Vilag" 2) že tie isté noviny v edícii z 30. septembra 1947 vyhlásili, že Nyiszliho kniha je románom
V skutočnosti, ako som už spomenul, Nyiszliho prvá edícia bola publikovaná v roku 1946. Ba čo viac, noviny Vilag, už spomenuté Provanom, odkazujú na Nyiszliho knihu nie ako na "élménregény" (roman založený na niekoho vlastných zážitkoch), ale ako na "román zážitku", čo je vlastne už podobnosť s románom. Že je to tá správna interpretícia, je potvrdené viac než bez pochybnosti Affidavitu, ktorý tvorí predhovor prvej edícii knihy: "Ja, dole podpisaný, doktor medicíny, Nyszli Miklós, bývalý väzeň koncentračného tábora, majiteľ tetovaného čísla A 8450, v tejto knihe, ktorá bola práve publikovaná, diele, ktoré obsahuje najtmavšie stránky ľudskej histórie, oslobodené od akýchkoľvek vášni, bez najmenšieho prehánania, píšem ako priamy divák a účinkujúci o aktivitách krematórii a pohrebných hraníc Auschwitzu, o ohňoch, v ktorých milióny otcov, matiek a detí zmizli." Affidavit uzatvára týmito slovami: "Oradea-Nagyvárad, month of March, 1946. Dr. Nyiszli Miklos." Nie je najmenších pochýb, že Nyszli opísal svoju knihu ako historické rozprávanie: v skutočnosti explicitne tvrdí, že bola napísaná "bez akýchkoľvek vášní, v súlade s pravdou, bez najmenších prehánaní". V tomto kontexte, aj keby bola Provanova intepretácia správna (no nie je), bolo by nesprávne prispieť väčšou hodnotou k názoru neznámeho žurnalistu píšuceho v sept. 1947 než k Affidavitu samotného autora, píšuceho v marci 1946. A teda, ospravedlnenie, že kniha je "román" neobstojí a Nyiszli ostáva aj naďalej podvodníkom. Toto je preukázané nemenej zreteľne ďalším dôležitým faktom. Provan píše: "Napriek tomu, že Dr. Nyszli bol poslaný ako svedok na IG-Farben súd v Norimbergu, nesvedčil, zrejeme preto, že bol v Monowitze len 2 týždne a mohol podávať informácie len nízkej hodnoty. Bolo mu dovolené vrátiť sa do Rumunska počas toho istého súdu." V konečnom dôsledku, záznamy IG-Farben súdu ostávajú bez zmienky o tom, že by bol Miklós Nyiszli ospravedlnený - on nebol ani spomenutý. Nehľadiac na jednoduchý fakt, že nikdy nesvedčil, počas návratu do Rumunska, v okamihu napísal sériu článkov s názvom "Bol som svedkom v Norimbergu", v ktorom predstiera, že bol vypočúvaný sovietskym vrchným žalobcom Emanuelom Minskoffom, citujúc celé dialógy, kompletne vymyslené Nyiszlim. Prvý z týchto lživých článkov sa objavil vo "Vilag"-u 18. apríla 1948. Je nemožné pripísať dobrú vieru tomuto očitému svedkovi, ktorý bol a ostáva prostým podvodníkom. Ako dôsledok sa hlavná výpoveď očitého svedectva zločinov pripísaných Dr. Mengelemu v Auschwitzi, neúprosne rozpadá, rovnako ako zvyšok legiend okolo neho.
Autor príspevku: Čierny lovec
