Metapedia Fundraiser 2018: The Internet is the foremost field in the metapolitical battle of our time. Help us hold down the front. | |||
| |||
Igor Daxner
JUDr. Igor Daxner (* 26. september 1893, Tisovec - † 18. apríl 1960, Bratislava) bol slovenský právnik. Zúčastnil sa povstania v roku 1944. Po vojne bol predsedom Národného súdu v Bratislave (1946 – 1947), ktorý po vojne súdil vedúcich predstaviteľov ľudáckeho režimu.
Predseda Národného súdu
Národný súd bol zriadený v roku 1946 ako mimoriadny súd. Súdil vedúcich predstaviteľov režimu prvej Slovenskej republiky, pričom procesy v rámci neho vedené vykazovali mnohé charakteristiky politických procesov (pozrite Národný súd – objektivita).
Historik M. S. Ďurica kritizuje viaceré počiny Daxnera ako predsedu NS počas procesu s Jozefom Tisom:
- Daxner nedovolil obhajobe nahliadnuť do spisového materiálu (ktorý vážil 700 kg) až do posledného týždňa pred termínom hlavného pojednávania;
- obhajoba nemala ani možnosť prístupu k archívnym materiálom; pri jednej príležitosti Daxner zhabal obžalovanému Tisovi poznámky v príprave obhajoby;
- Daxner nepripustil mnohých svedkov, ktorí by vypovedali v prospech obžalovaných, nepovolil Tisovi dokazovať počet prezidentských výnimiek zo Židovského kódexu.[1]
Podľa prítomného Aristida Jamnického pri jednej príležitosti, keď sa Tiso počas obhajoby odvolával na vtedajšie platné zákony (počas 1. SR), Daxner ho prerušil vo výpovedi: „Musíte predsa vedieť, že za Slovenského štátu žiadny zákon, žiadne nariadenie, ani Váš podpis nebol platný!“ Tiso vstal a skromne poznamenal: „Pán predseda, tak potom nebol platný ani môj podpis na dekréte, ktorým som Vás vymenoval za senátneho predsedu Najvyššieho súdu.“ Daxner, šokovaný touto odpoveďou, prerušil pojednávanie.[2]
22. novembra 1946 minister Ivan Pietor v dôvernej správe prezidentovi E. Benešovi oznamuje, že predseda Národného súdu Dr. I. Daxner „teraz operuje v súvislosti s procesom menom pána prezidenta Beneša a formuluje vec tak, že dostal od pána prezidenta príkaz, aby odsúdil Dr. Tisu k smrti.“ [3] Pietor ďalej uviedol, že „v súvislosti s procesom tvrdí, že po procese s Dr. Tisom bude menovaný generálnym konzulom v Kyjeve. Vec vyzerá tak, ako keby generálne konzulstvo v Kyjeve malo byť Dr. Daxnerovou odmenou za odpratanie Tisa.“ [4]
Keď v procese proti bývalému vyslancovi Nemecka Hansovi Elardovi Ludinovi jeho obhajca Dr. Aristid Jamnický chcel povolať ďalšieho svedka pre obhajobu, Daxner mu odpovedal: „No dobre, ale čo sa namáhate, veď oboch dám obesiť!“ (mal na mysli druhého obžalovaného)[5]
Keď sa pri jednej príležitosti Tiso sťažoval, že so svojím obhajcom sa nesmie rozprávať bez úradného dozoru, Daxner mu údajne odpovedal: „Keby ste boli súdení na Norimberskom procese, ešte ináč by to bývalo s tým vaším obhajcom!“
Dr. Juraj Šujan, ktorý bol žalobcom na procese s Tisom, vo svojich spomienkach zaznamenal, že na stretnutí všetkých predsedov senátov Národného súdu a prokurátorov úradu obžaloby koncom septembra 1946 predseda Národného súdu Daxner všetkým oznámil:
- „Aby ste všetci vedeli: bol som spolu s niekoľkými predstaviteľmi odbojových zložiek na návšteve u pána prezidenta Dr. Beneša v Topoľčiankach. Keď sme už boli na odchode, požiadal som ho, aby som mohol u neho ešte pobudnúť ako predseda Národného súdu. Dôverne som sa ho opýtal, ako sa díva na Tisov prípad. Otvorene mi povedal: Tiso musí visieť. Hovorím vám to preto, lebo aj medzi nami sú takí, ktorí si prajú iný koniec.“[6]
Pozrite tiež
Poznámkový aparát
- ↑ Ďurica, M. S.: Jozef Tiso – Životopisný profil. Bratislava 2006. str. 379.
- ↑ Ďurica, 2006, str. 501.
- ↑ Ďurica, M. S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava 2003. str. 578.
- ↑ Tamtiež.
- ↑ Jamnický, Aristid: Oprášené histórie. Bratislava 2002. str. 329. Citované podľa: Ďurica, 2006, str. 501-502.
- ↑ Ďurica, 2006, str. 500.
Zdroje
- Ďurica, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. ISBN 80-7114-386-3.
- Škvarna, Dušan – Bartl, Július – Čičaj, Viliam – Kohútová, Mária – Letz, Róbert – Segeš, Vladimír: Lexikón slovenských dejín. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1999. ISBN 80–08-02977-3