Norimberské procesy

Z Metapedia

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Najznámejšia fotka z Norimberských procesov: lavica obžalovaných. V prednom rade zľava: Göring, Hess, Ribbentrop a Keitel.

Norimberské procesy boli séria súdnych pojednávaní, ktoré sa zaoberali súdením popredných činiteľov nacistického Nemecka. Viedli sa v Norimbergu, Nemecko v rokoch 1945 – 1949.

Obsah

Vznik a priebeh

8. augusta 1945 predstavitelia USA, ZSSR, Veľkej Británie a Francúzska ustanovili Medzinárodný súdny tribunál, aby potrestal nacistických vojnových zločincov.

V miestnosti, kde prebiehali procesy, bol vyhradený priestor pre zástupcov tlače a pozorovateľov. Skupinka prekladateľov simultánne tlmočila do troch jazykov. Mimo súdneho procesu boli obžalovaní v samostatných celách väzenia, ktoré bolo súčasťou komplexu. Na jeho nádvorí stála menšia telocvičňa, ktorá sa neskôr stala miestom popráv. Ráno 20. novembra 1945, presne o 10:03 sa otvorili dvere číslo 600 a do miestnosti vošiel prvý obžalovaný, Hermann Göring s veľkou jednotkou na prsiach. Počas desiatich mesiacov sa súd zišiel 138-krát a vypočul 38 000 výpovedí. Súdny dvor pozostával zo štyroch sudcov vymenovaných štyrmi víťaznými veľmocami. Predsedom bol britský sudca lord Geoffrey Lawrence. O vine či nevine sa rozhodovalo podľa väčšinového princípu, pričom v prípade nerozhodnosti zavážil hlas predsedu súdu.

Žaloby na Norimberských procesoch boli za nasledujúce zločiny:

  1. Účasť na všeobecnom pláne alebo sprisahaní na dosiahnutie zločinov proti mieru
  2. Plánovanie, podnecovanie a vedenie agresívnych vojen a iné zločiny proti mieru
  3. Vojnové zločiny
  4. Zločiny proti ľudskosti

Výsledky

Počas hlavného procesu s najvýznamnejšími nacistickými predstaviteľmi bolo súdených 24 osôb. Z nich bolo 12 odsúdených na trest smrti, 3 na doživotné väzenie, 4 spolu na 65 rokov väzenia, 3 boli oslobodení, 1 spáchal samovraždu pred začiatkom procesu (Robert Ley) a obvinenia voči 1 boli stiahnuté (Gustav Krupp von Bohlen und Halbach). Popravy sa uskutočnili 16. októbra 1945 (všetky obesením).

Obvinenia zo zaujatosti

Viaceré tvrdenia na norimberských procesoch prezentované ako pravdivé sú dnes už aj „oficiálnou históriou“ uznané ako chybné (napr. zodpovednosť Nemcov za masaker v Katyni).

Revizionisti však poukazujú aj na ďalšie potenciálne sporné body ohľadom objektivity procesov:

  • Sudcami boli iba predstavitelia víťazných štátov (ZSSR, USA, Veľká Británia, Francúzsko), ktorí mali záujem na očiernení porazeného režimu.
  • Svedkovia boli často prerušovaní v kľúčových častiach výpovede a im pridelení obhajcovia (nemohli si ich vybrať) veľmi často nevyužívali prostriedky, ktoré mali k dispozícii na obhajobu svojich klientov (nevyužívali napr. možnosť krížového výsluchu zjavne rozporuplných svedkov, čím by mohli spochybniť ich hodnovernosť).
  • Pri predložených dokumentoch išlo len veľmi zriedkavo o originály. Vo väčšine prípadov išlo o neoverené duplikáty či kópie alebo dokonca kópie kópií, píše Arthur Butz. Boli cyklostilované, podpisy sú zriedkavé a ak sa vyskytnú, objavujú sa na neusvedčujúcich stranách – Butz uvádza niekoľko prípadov. Napríklad dokument NO-3159 je podpísaný R. R. Strauchom, ale iba na titulnej strane hlásiacej o pozíciách rôznych Einsatzguppen. Ďalším príkladom je dokument NO-1128, v ktorom údajne Himmler hlási Hitlerovi okrem iného o poprave 363 211 ruských Židov v auguste až novembri 1942. Toto tvrdenie sa vyskytuje na stránke 4 dokumentu NO-1128, zatiaľ čo podpísané iniciály vraj Himmlerove sa nachádzajú na irelevantnej strane 1. Navyše, Himmlerove iniciály sa dali ľahko sfalšovať: tri vertikálne čiary so štvrtou horizontálnou cez nich.
  • Priznanie Rudolfa Hössa. Höss bol veliteľom Osvienčimu od mája 1940 do decembra 1943. Höss uviedol, že v tomto čase v Osvienčime zomreli aspoň 3 milióny ľudí (dnes múzeum hovorí o 1,1 – 1,5 milióne). Höss vo svojej pozícii musel vedieť, že je to nezmyselné tvrdenie, argumentujú revizionisti. Tribunál sa však napriek tomu nenamáhal bližšie tieto tvrdenia overiť inými prostriedkami, ale ich jednoducho akceptoval, čo je podľa revizionistov jasným dôkazom toho, že cieľom nebolo zistiť skutkový stav, ale v prvom rade odsúdiť nacistov.
  • Revizionisti poukazujú na mučenie Nemcov.

Mučenie

Existujú viaceré svedectvá o tom, že obžalovaní na Norimberských procesoch, alebo iných retribučných súdnych procesoch s nacistickými predstaviteľmi, boli mučení, aby vypovedali v súlade s vôľou žalobcov. Tieto svedectvá pochádzajú najmä zo strany Spojencov.

Pensylvánsky sudca Edward van Roden, bol členom komisie, ktorá vyšetrovala metódy použité na vypočúvanie nemeckých zajatcov Spojencami v Dachau. Opísal kruté mučenie, ktorého bol svedkom:[1]

    „Vyšetrovatelia navliekli obvinenému na hlavu čiernu kapucňu a udierali ho do tváre boxerom a gumenými hadicami... Zo 139 Nemcov, ktorých sme kontrolovali, mali všetci okrem dvoch nenávratne poškodené semenníky.“

Charles F. Wenersturm, ktorý bol sudcom na Norimberských procesoch, znechutený odstúpil, keď zistil, aké metódy sa na nich používajú. Povedal, že žaloba zabraňovala obhajobe, aby sa dostala k dôkazovému materiálu a znemožňovala jej prípravu obhajoby. Tvrdil, že procesy boli motivované nenávisťou k Nemcom a že ich z 90 percent tvorili osoby rasovo alebo ideologicky zaujaté proti obhajobe.

Generál George S. Patton mal taktiež výhrady voči Norimberským procesom, ktorých aspekty označil dokonca za „semitské“: „Som proti takémuto druhu zachádzania s ,vojnovými zločincami‘. Nie je to kriket a je to semitské. Taktiež som proti tomu, aby boli vojnoví zajatci posielaní ako otrockí pracovníci do cudzích krajín, kde budú mnohí vyhladovaní k smrti.“</ul>

Sudca Najvyššieho súdu USA Harlan Fiske Stone sa vyjadril o vedúcom sudcovi Norimberských procesov Robertovi Jacksonovi: „Jackson je preč a vedie svoju lynčujúcu skupinu v Norimbergu. Je mi jedno, čo spraví nacistom, ale hnusí sa mi, že to robí pod zámienkou súdneho procesu v súlade s právom. Toto sa mi zdá trochu pokrytecké a podvodné vzhľadom na moje názory.“

Emil Lachout, rakúsky úradník, ktorý pracoval pri povojnovej spojeneckej komisii pre vojnové zločiny, svedčil v roku 1988 pod prísahou, že nemeckí funkcionári boli mučení, aby boli dosiahnuté ich výpovede o údajných vraždách židov v plynových komorách. Taktiež tvrdil, že má kópiu dokumentu z roku 1948, ktorý to potvrdzuje.[2]

Rupert Butler, vo svojej protinacistickej knihe Légia smrti: zotročenie Európy nacistami podrobne popisuje zatknutie Rudolfa Hössa, veliteľa koncentračného tábora Osvienčim:[3]

    „O piatej poobede 11. marca 1946 pani Hössová otvorila dvere šiestim špecialistom v britských uniformách. Väčšina z nich boli vysokí a hroziví chlapi a všetci boli vycvičení v sofistikovaných spôsoboch tvrdého a nemilosrdného vyšetrovania...
    Neskôr sme zistili, že [Höss] stratil kyanidovú tabletku, ktorú si väčšina z nich [nacistov] nosila so sebou. Nieže by mal veľa času použiť ju, pretože sme mu ihneď vrazili do úst baterku...
    Clarke vrešťal: „Ako sa voláš?“ S každou odpoveďou „Fritz Lang“ Clarkova ruka vrazila do zajatcovej tváre. Keď sa to stalo po štvrtýkrát, Höss sa zlomil a priznal, kto je... Priznanie naraz rozpútalo odpor židovských seržantov v zatýkajúcej skupine...
    Zajatec bol zhodený z vrchnej priečky postele a pyžamo bolo strhnuté z jeho tela. Nahý bol odvlečený k jednému zo stolov, kde sa zdalo, že Clarkove údery a výkriky nemajú konca kraja. Nakoniec lekársky dôstojník kapitána upozornil: „Zastavte ich, ak nechcete odtiaľto odniesť mŕtvolu...“
    Höss bol vtiahnutý späť do Clarkeovho auta, kde mu seržant do úst nalial značné množstvo whisky. Následne sa Höss snažil spať. Clarke mu pod očné viečka strčil palicu a po nemecky prikázal: „Len si nechaj svoje prasačie oči otvorené, ty sviňa...“
    Skupina sa vrátila späť na Heide asi o tretej ráno. Sneh ešte stále viríl, ale Hössovi bola strhnutá prikrývka a bol donútený úplne nahý kráčať do svojej cely. Trvalo tri dni, kým z neho dostali súvislú vetu.“

Pozrite tiež

Poznámkový aparát

  1. Washington Daily News, 9. január 1949.
  2. Robert Lenski, Holocaust on Trial (1990), pp. 274, 278.; Müller circular notice, Oct. 1, 1948, published in: Journal of Historical Review, Spring 1988, pp. 117-124.
  3. Butler, Rupert: Legions of Death: The Nazi Enslavement of Europe Londýn: Hamlyn, 1983. str. 235 – 237.
V iných jazykoch