| Metapedia Fundraiser 2018: The Internet is the foremost field in the metapolitical battle of our time. Help us hold down the front. | |||
| |||
Povstanie roku 1944
Povstanie v roku 1944, tiež Slovenské národné povstanie (skrátene SNP) bolo ozbrojeným výstupom časti slovenskej armády proti nemeckým vojskám, ktoré prišli na Slovensko potlačiť partizánske nepokoje. Trvalo od 29. augusta do 27. októbra 1944.
Obsah
Cesta k povstaniu
Už od vzniku Slovenského štátu v marci 1939 existovala opozícia proti pronemecky zameranému režimu. Bola však dosť okrajová. Aktívni boli komunisti, a hoci proti nim režim zasahoval relatívne mierne, nepodarilo sa im získať prakticky žiadnu podporu obyvateľstva. Prvá partizánska jednotka bola komunistami utvorená už na jar 1942. Mala zrejme do 30 členov (údaje sa rôznia), z ktorých asi 20 boli Židia. Čoskoro bola však skupina rozbitá a väčšina jej členov pochytaná.
Ako sa stávalo čoraz viac zrejmým, že Nemecko (a spolu s ním Slovensko) vojnu nevyhrá, niektorí dôstojníci slovenskej armády sa snažili nájsť cestu, ako ukončiť spojenectvo s Nemeckom a vo vhodnej chvíli sa pridať k spojencom. Spolupracovali s nekomunistickým odbojom. Táto tzv. „občianska“ zložka odboja sa snažila o obnovenie Československej republiky v predvojnovej podobe (hoci s niektorými výraznými zmenami ako zásadné upustenie od doktríny čechoslovakizmu). V decembri 1943 bol podpísaný dokument známy ako „Vianočná dohoda“, v ktorom sa občiansky a komunistickí predstavitelia odboja zjednotili na viacerých bodoch a bola založená Slovenská národná rada, aby zastrešovala ich spoločné aktivity.
V apríli 1944 SNR (po tom, čo ju odmietli viacerí armádni dôstojníci) nadviazala kontakt s podplukovníkom Jánom Golianom, ktorý bol poverený prípravou vojenskej stránky povstania. Boli vypracované dva základné koncepty priebehu povstania:
- Povstanie začne ako koordinovaná akcia s Červenou armádou, karpatské priesmyky na východnom Slovensku sa vo vhodnej chvíli otvoria pre Sovietov, aby mohli prejsť cez Slovensko čo najrýchlejšie a aby sa Slovensko čo najviac vyhlo škodám z vojny. Toto bolo považované za priaznivejší model vývoja situácie.
- Povstanie začne ako reakcia ak by sa Nemci pokúsili okupovať Slovensko. Toto bolo brané ako horšia možnosť.
Aktivity partizánov
Od leta 1944 začali Sovieti čoraz častejšie na územie Slovenska zhadzovať partizánske jednotky. Od júla 1944 do konca vojna bolo na Slovensku vysadených 53 takýchto boľševických skupín. Tieto skupiny alebo jednotlivci vystupujúci ako ich členovia sa však podieľali nielen na sabotážach slovenskej infraštruktúry či nemeckých vojenských inštalácií, ale taktiež páchali prepady, lúpeže, vraždy a znásilnenia či aj masové vraždy civilného obyvateľstva (najčastejšie nemeckého pôvodu).
Tieto útoky prebiehali v zvyšujúcej sa miere. Jeden z najhorších sa odohral, keď partizáni 27. augusta 1944 obsadili Ružomberok. Počas dňa zabili okolo stovky nemeckých vojakov a zajali 67 členov Nemeckej strany. Počas noci ich držali v zajatí a ďalšie ráno ich spolu s asi 20 ďalšími civilistami vyviedli za mesto a tam ich zavraždili. (Išlo o prvú masovú vraždu na území Slovenskej republiky.) Podľa niektorých zdrojov bol počet obetí 146. Byty zavraždených boli vyrabovené.
27. augusta minister vnútra Alexander Mach vystúpil v rozhlase s prejavom, v ktorom varoval Slovákov o možných hrozných dôsledkoch nepokojov. Preto vyzval na upokojenie situácie. Približne v tom istom čase v Brezne partizáni zavraždili primátora (a poslanca Slovenského snemu) Františka Slameňa spolu s ďalšími tromi členmi mestskej rady.
28. augusta partizáni v Martine zastavili medzinárodný rýchlik a vylákali von jednotku 24 – 28 (údaje sa rôznia) nemeckých vojakov, ktorí sa vracali z Rumunska. Počas neúspešného pokusu odzbrojiť túto jednotku partizáni konali unáhlene a postrieľali jej členov. V Ľubochni partizáni prepadli strážnu jednotku nemeckých detských táborov a hoci sa im vzdala, partizáni zlikvidovali všetkých jej členov vrátane telefonistky.
Nemecký zásah a začiatok povstania
Všetky tieto udalosti spôsobili rozhorčenie nemeckých predstaviteľov. Snažili sa dosiahnuť súhlas prezidenta SR Jozefa Tisu, aby mohli zasiahnuť proti partizánom. Spočiatku bol Tiso zdržanlivý a dvakrát zamietol túto ponuku. Keď ale vyšlo najavo, že situácia je natoľko vážna, že nemôže byť upokojená za použitia len slovenských síl, 28. augusta konečne Nemcom dal svoj súhlas.
V noci z 28. na 29. augusta začali nemecké vojská prekračovať slovenské hranice a obsadzovať územie Slovenska. Cestou odbzrojovali (v súlade so súhlasom, ktorý Tiso udelil) slovenskú armádu. Niektoré jednotky, napríklad vojenská posádka Nitry, odzbrojené neboli, pretože preukázali svoju vernosť Slovenskej republike a Nemci ich nepovažovali za natoľko nespoľahlivé.
29. augusta 1944 o 18. hodine v Banskej Bystrici vydal Ján Golian dohodnuté heslo na začatie povstania: „Začnite s vysťahovaním!“ Mesta sa zmocnila prvá partizánska brigáda J. V. Stalina, ktorej velil sovietsky dôstojník Anatolij Pavlovič Ržeckij a bolo vyhlásené obnovenie Československej republiky. Banská Bystrica bola hlavnou baštou povstania počas celého jeho trvania.
Spočiatku povstalci tvrdili, že Nemci zrušili Slovenskú republiku, uniesli prezidenta Dr. Tisu do Malaciek a plánujú ho zastreliť a že Maďari z juhu vo viacerých prúdoch obsadzujú Slovensko. Nič z tohto nebola pravda, ale vzhľadom na veľkú obľubu prezidenta Tisu táto propaganda našla odozvu a veľa ľudí sa z tohto dôvodu pridalo k povstaniu. Keď však Tiso po týchto tvrdeniach vystúpil v rozhlase so živým prejavom, mnohí dobrovoľníci boli zmätení a mnohí z nich utiekli od povstania. Neskôr počas povstania narastajúci počet dezercií viedol k zriadeniu jednotiek „vojenskej polície“. Túto predstavovali zväčša niekoľkí odhodlaní strelci z guľometov, ktorí mali strieľať na kohokoľvek utekajúceho z bojovej línie.
Bojové operácie
Spočiatku nemecké vojská s pomocou Hlinkových gárd a zvyškov slovenského žandárstva postupovali rýchlo. V prvých dvoch týždňoch obsadili celé západné a východné Slovensko. Povstalci ale dokázali zorganizovať obranu stredného Slovenska a hoci boli oveľa menej skúsení a horšie vyzbrojení ako Nemci, boli schopní túto oblasť brániť do konca októbra. 27. októbra však padla Banská Bystrica, čo sa považuje za koniec povstania.
Velitelia povstalcov vydali príkazy, aby armáda pokračovala v boji proti okupantom spolu s partizánmi a prešla na ich metódy boja. V stave chaosu a rozvratu sa však tieto príkazy k väčšine povstaleckých vojakov ani nedostali. Niektorí z nich však, spoločne s partizánmi, bojovali proti Nemcom až do konca vojny.
Za komunizmu sa preto hovorilo, že povstanie nebolo nikdy porazené, ale len „zatlačené do hôr“. Postkomunistickí historici sa však neprikláňajú k tejto interpretácii a hovoria a likvidácii povstania koncom októbra.
Vnímanie povstania
Pomenovanie Slovenské národné povstanie bolo používané komunistami a používa sa dodnes. Počas obdobia komunizmu bolo povstanie vykresľované ako takmer výlučne komunistická zásluha, odvolávajúc sa na tvrdenie, že najviac organizovaná politická sila za povstaním bola komunistická strana.
V súčasnosti sa povstanie považuje za jeden z najdôležitejších míľnikov slovenskej histórie. 29. august je štátny sviatok: deň Slovenského národného povstania. Mnoho ulíc, mostov a ďalších budov a miest je pomenovaných po povstaní (napr. Most SNP v Bratislave); tieto názvy obvykle pochádzajú ešte z čias komunizmu. Mnohí historici ho považujú ako veľký akt odporu proti Hitlerovi a fašizmu.
Predseda vlády SR Robert Fico 29. augusta 2007 vyhlásil, že je potrebná otvorená diskusia o historických udalostiach okrem SNP a vláda „tvrdo zakročí“ proti akýmkoľvek „prejavom proti SNP“.[1] Kritika povstania však nie je trestná podľa zákona, na rozdiel napríklad od holokaustu (pozrite Osvienčimská lož).
Nacionalisti však majú na povstanie skôr skeptický pohľad: tvrdia, že Dr. Tiso a Slovenská republika mali skutočnú podporu slovenského národa, že povstanie viedlo k nezmyselnému krviprelievaniu a Slovensko mohlo byť jednoducho ušetrené tragédií vojny. Taktiež tvrdia, že povstanie zohralo významnú úlohu pri nástupe komunistov k moci, keďže v ňom zohrali značnú rolu. Niekedy býva oficiálna skratka na označenie povstania – SNP – karikovaná ako „Slovenská národná pohroma“.
Pozrite tiež
Externé odkazy
- Slovenské národné povstanie? Podrobné zhodnotenie súvislostí tejto dejinnej udalosti – Beo.sk
- Slovenskí dobrovoľníci v špeciálnych jednotkách Otta Skorzenyho
Zdroje
- Ďurica, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. ISBN 80-7114-386-3
- Jablonický, Jozef: Z ilegality do povstania. Kapitoly z občianskeho odboja. Bratislava: Epocha, 1969.
- Kol. autorov: Zborník: Slovenská republika 1939-1945 Očami mladých historikov/III. Povstanie roku 1944. Trnava: Katedra histórie FF UCM, 2004. ISBN 80-89034-75-6 (Text publikácie prístupný online.)
- Kropilák, Miroslav a kol.: Dejiny Slovenska, V. zväzok. Bratislava: Veda, 1985.
- Lipták, Ľubomír: Slovensko v 20. storočí. Bratislava: Kalligram, 1998. ISBN 80-7149-225-6
- Vnuk, František: Mať svoj štát znamená život: Politická biografia Alexandra Macha. Bratislava: Odkaz, 1991. ISBN 80-85193-11-6
