Druhá svetová vojna

Z Metapedia

Prejsť na: navigácia, hľadanie
Pre súhrn článkov o tejto téme pozrite Portál:Druhá svetová vojna

Druhá svetová vojna je označenie pre sériu ozbrojených konfliktov v rokoch 1937/39 – 1945. Za jej vypuknutie sa najčastejšie považuje 1. september 1939, kedy nemecké jednotky zaútočili na Poľsko. Až do júna 1941 (napadnutia ZSSR Nemeckom) však boje mali podobu skôr lokalizovaných konfliktov ako globálnej vojny. Druhá svetová vojna si vyžiadala asi 50 – miliónov obetí (pozrite tiež Holokaust).

Obsah

Začiatok druhej svetovej vojny

Je vecou polemiky, odkedy možno datovať začiatok „druhej svetovej vojny“. Diskutuje sa najmä o tom, dokedy išlo o izolované konflikty a kedy prerástli do skutočnej „svetovej vojny“. Najdiskutovanejšie sú nasledovné možnosti:

  • 7. júl 1937, kedy Japonsko začalo inváziu do Číny.
  • 1. september 1939, kedy nemecké vojská napadli Poľsko (tento názor je v súčasnosti najrozšírenejší).
  • 3. september 1939, kedy Veľká Británia a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku.
  • 17. september 1939, kedy sa do vojny útokom na Poľsko zapojil ZSSR.
  • 22. jún 1941, kedy Nemecko vtrhlo do ZSSR.

Predohra

Versailleská zmluva

Nemecko prehralo prvú svetovú vojnu. Kapitulovalo a bolo nútené prijať Versailleskú mierovú zmluvu, ktorá ho oslabila vojensky, ekonomicky a mocensky. Mnohé historicky aj etnicky prevažne nemecké územia boli od Nemecka odtrhnuté. Krajina sa dostala do chaosu, v 20. rokoch prebehlo niekoľko komunistických aj pravicových revolúcií. V Nemecku vznikla tzv. Weimarská republika.

Následkom Versailleskej zmluvy bola vnútorná situácia nestabilná politicky, spoločensky a ekonomicky. Krajinu sužovala obrovská inflácia, najmä v rokoch 1923 a potom po hospodárskej kríze v roku 1929. Toto viedlo mnoho Nemcov k radikalizácii a zvyšovala sa podpora radikálnych hnutí, ktoré sľubovali obnoviť a nastoliť tvrdý poriadok.

V 20. rokoch sa v Nemecku okolo Adolfa Hitlera a NSDAP sformovalo národnosocialistické hnutie. Hlavnými cieľmi NSDAP boli pozdvihnutie nemeckej ekonomiky, zjednotenie národa, ochrana pred komunizmom a nastolenie vlády poriadku. Vzhľadom silné protižidovské nálady NSDAP pomohla aj antisemitská propaganda (pozrite aj Židia a komunizmus).

Hitlerovi sa v roku 1933 podarilo demokraticky dostať k moci a stal sa ríšskym kancelárom (týmto rokom sa hovorí o vzniku Tretej ríše). Po smrti prezidenta Hindenburga v roku 1934 bol post prezidenta zrušený a Hitler sa stal Vodcom (Führerom). Hitler začal ihneď politiku zjednocovania Nemcov a navrátenia nemeckých území Ríši:

  • V januári 1935 bolo k Nemecku na základe plebiscitu pripojené Sársko (90,3 % hlasujúcich sa vyjadrilo za spojenie s Nemeckom);
  • V marci 1938 Nemci bez odporu obsadili Rakúsko, aprílový plebiscit dodatočne schválil pripojenie Rakúska k Ríši (99 % Rakúšanov, sú však pochybnosti o objektivite);
  • V októbri 1938 boli na základe Mníchovskej dohody k Ríši pripojené prevažne nemecké územia československo-nemeckého pohraničia (Sudety);
  • 15. marca 1939 Nemci okupovali zvyšok českej časti Československa (pozri Protektorát Čechy a Morava; na Slovensku sa utvorila samostatná Slovenská republika);
  • 22. marca 1939 sa vláda Litvy podvolila nemeckému ultimátu a odovzdala Ríši väčšinovo nemecké mesto Memel a okolie.

V auguste 1939 Nemecko uzavrelo dohodu o neútočení so ZSSR (podľa zahraničných ministrov oboch štátov sa táto zmluva nazýva aj Pakt Molotov – Ribbentrop). Tak si zaistilo, že Rusko nebude v prípadnej vojne intervenovať v prospech Poľska. V tajnom dodatku si zúčastnené štáty vymedzili vzájomné sféry vplyvu.

Poľský koridor po prvej svetovej vojne roztrhol Nemecko na dve časti.

Kríza ohľadom poľského koridoru

Jedným zo štátov, ktorý následkom Versailleskej zmluvy získal obrovské územia obývané prevažne Nemcami, bolo Poľsko. Jeho sformovaním (pred prvou svetovou vojnou Poľsko neexistovalo ako samostatný štát; existovalo však pred rokom 1795) sa dokonca Východné Prusko, súčasť Nemecka, stalo exklávou, tj. nebolo územne spojené so zvyškom Ríše. Oddeľovala ich časť Poľska – tzv. poľský koridor. Nemci žiadali návrat Danzigu Ríši, extra-teritoriálnu diaľnicu a železničnú trať cez poľský koridor. Poľsko však túto požiadavku neprijalo.

Väčšina historikov (najmä politicky korektných – pozrite oficiálna história) sa zhoduje na tom, že na vine za rozpútanie vojny bola agresívna politika Nemecka, zatiaľ čo revizionisti poukazujú na to, že aj spojenecké štáty niesli istú vinu.

Pár mesiacov pre krízou ohľadom koridoru bolo Poľsko bolo ešte nedávno spojencom Nemecka v jeho stredoeurópskej politike: tieto štáty spolupracovali aj pri uzatváraní Mníchovskej dohody a Poliaci získali časti Československa. Už v októbri 1938 situácia vyzerala dosť vážne a hrozilo vypuknutie vojny, nakoniec sa však urovnala mierovo.

6. júla 1939 pricestoval Jerzy Potocki, poľský vyslanec v Spojených štátoch do Varšavy, kde podal hlásenie svojej vláde. Uviedol v ňom:[1]

    Na západe sú všetky možné skupiny tlačiace nás do vojny: Židia, veľkí kapitalisti a zbrojárske firmy. Cítia, že sa pre nich môže začať obdobie prosperity. Považujú nás a zaobchádzajú s nami ako s černochmi, ktorých jedinou povinnosťou je v pote tváre pracovať v záujme znásobovania ich kapitálu.

Keď sa nemecký generál Otto Ernst Remer v roku 1944 opýtal Hitlera, či Nemecko nemohlo byť v roku 1939 trpezlivejšie a predísť tak vojne, Hitler odpovedal:[2]

    „Mýlite sa. Už v marci 1939 som vedel, že Roosevelt sa rozhodol vyvolať svetovú vojnu a tiež som vedel, že sa na tom podieľajú aj Briti a že bol do toho zapletený aj Churchill. Boh vie, že som istotne nechcel svetovú vojnu. Preto som riešil poľský problém svojím vlastným spôsobom, akousi trestnou výpravou bez vyhlásenia vojny. Napokon, boli tisíce prípadov vrážd etnických Nemcov a 1,2 milióna utečencov. Čo som mal robiť? Musel som konať. A pre tento dôvod, štyri týždne po výprave som navrhol najštedrejší mier, aký kedy mohol víťaz vojny ponúknuť. Bohužiaľ, bol neúspešný.“

1. septembra 2007 poľskí historici oznámili, že našli dokument, v ktorom Hitler deklaroval svoje dôvody, prečo sa rozhodol ohľadom poľskej krízy pre riešenie silou. Hitler v ňom zdôvodňuje svoju voľbu takto: „Po vyčerpaní všetkých politických prostriedkov, aby sa pokojne vyriešila neznesiteľná situácia Nemecka na východnej hranici, rozhodol som sa pre vojenské riešenie.“ [3]

Sovietska Pravda 29. novembra 1939 uviedla, že to nebolo Nemecko, ktoré napadlo Francúzsko a Anglicko, ale, naopak, Francúzsko a Anglicko napadli Nemecko, a nesú teda zodpovednosť za súčasnú vojnu.

Vo svojom politickom testamente Hitler uvádza: „Nie je pravdou, že ja alebo ktokoľvek iný v Nemecku chcel v roku 1939 vojnu.“ [4]

Útok na Poľsko

1. septembra 1939 prekročili nemecké vojenské jednotky bez vyhlásenia vojny hranice Poľska. Oficiálnym zdôvodnením bola potreba ochrany nemeckej menšiny. K Nemcom sa pripojili aj slovenské jednotky. 3. septembra Veľká Británia, Francúzsko, Austrália a Nový Zéland v rámci svojich záruk Poľsku vyhlásili Nemecku vojnu. Ochrana Poľska zo strany Spojencov však bola zameraná najmä proti Nemecku. To sa prejavilo, keď 17. septembra na Poľsko z východu zaútočil aj Sovietsky zväz, na čo však Spojenci nereagovali ako v prípade Nemecka a nevyhlásili vojnu ZSSR. Spojenci sa pravdepodobne obávali mocnej nemecko-sovietskej koalície, ktorú by mohlo takéto vyhlásenie vojny podnietiť (pakt o neútočení bol stále v platnosti).

V polovici septembra mali nemecké vojská voľnú cestu smerom k Varšave. 16. septembra bolo Varšave predstavené ultimátum z nemeckej strany, nech sa vzdá do šiestich hodín, avšak Poliaci ho ani neprevzali a intenzívne sa sústredili na obranu hlavného mesta. Dúfali, že im západné mocnosti prídu na pomoc, tie však nič nepodnikli. Nemci sa ďalej pokúšali doviesť Varšavu ku kapitulácii bez krviprelievania. Luftwaffe zhodila do ulíc Varšavy niekoľko ton letákov, v ktorých bolo civilné obyvateľstvo vyzývané, aby opustilo mesto po vyznačených cestách. 17. septembra bolo odvysielané oznámenie s ponukou o vyjednávaní – Varšava mala do desiatej večer vyslať svojich dôstojníkov. Aj túto výzvu však Poliaci ignorovali.

Generál Blaskowitz si zapísal, aká bola Hitlerova reakcia, keď sa dopočul o pláne útoku na mesto, zahŕňajúcom ťažké delostrelecké bombardovanie:[5]

    „Führer má veľké obavy z toho, aké utrpenie to prinesie obyvateľom pevnosti [Varšavy], a preto potom, čo mu bol v hrubých rysoch predložený plán útoku, navrhuje, aby bol učinený ešte jeden posledný pokus presvedčiť vojenské velenie Varšavy, aby ustúpilo od svojho bláznivého počínania. Ponúka záruky, že dôstojníkom pevnosti sa dostane čestného zajatia, budú si môcť ponechať svoje dýky, ak sa bezodkladne vzdajú a nariaďuje, aby poddôstojníci a radoví vojaci boli uistení o tom, že po nutných formalitách budú čo najskôr prepustení.“

Toto Hitlerovo počínanie zároveň vypovedá o charaktere vojny v tom čase: išlo len o izolovaný konflikt ohľadom hraníc, ktorý sa až rozšírením bojov na západnom (a neskôr východnom) fronte o niekoľko rokov rozvinul do totálnej vojny. Hitler sa touto „miernosťou“ stále pokúšal uhrať situáciu a dúfal, že sa mu podarí do vojny nezapliesť iné štáty.

Poliaci stále odmietali vzdať sa, hrajúc o čas a čakajúc na pomoc od západných mocností. Nakoniec Varšavu zvalcoval nemecký frontálny útok spojený podporovaný paľbou delostrelectva. Varšava kapitulovala 27. septembra. Posledné poľské vojská sa vzdali 6. októbra. Po porážke Poľska nariadil Adolf Hitler, aby pri hrobe Józefa Pilsudského vojaci Wehrmachtu držali čestnú stráž, ako vojakovi, ktorý sa zaslúžil o Poľsko.[6]

Spojenci Nemcov

Hlavný článok: Prvá Slovenská republika – poľské ťaženie

Do ťaženia proti Poľsku sa zapojili aj vojská Slovenskej republiky. Slovensko sa ako jediný štát (okrem Nemecka) zúčastnilo nacistického ťaženia proti Poľsku. Adolf Hitler za to poslal prezidentovi Tisovi ďakovný telegram. Slovenskí vojaci sa počas ťaženia zamieriavalia na obsadenie území, ktoré Poľsko získalo od Slovenska v rokoch 1918 – 1920 a 1938.

Pre poľské ťaženie bolo zmobilizovaných viac ako 50 000 slovenských vojakov (tri divízie), ale zďaleka nie všetci sa zúčastnili priamych bojov. Slovenské vojská boli z Poľska stiahnuté na konci septembra. Straty boli minimálne: 18 mŕtvych, 46 zranených a 11 nezvestných.

Vojna na západe

„Čudná vojna“

Anglicko a Francúzsko vyhlásili Nemecku vojnu, no ani jedna zo strán dlhý čas nepodnikala praktciky žiadne významnejšie bojové akcie. Preto sa obdobie od septembra 1939 do mája 1940 na západnom fronte zvykne nazývať „čudná vojna“ (nemecky Sitzkrieg, anglicky Phoney War, francúzsky Drôle de guerre). Toto slovné spojenie však možno tiež preložiť ako „sedavá vojna“ alebo „nepravá vojna“.

Obsadenie Dánska a Nórska

Spojenci sa pokúšali zorganizovať hospodársku blokádu proti Nemecku, aby mu znemožnili viesť vojnu a prinútili ho ku kapitulácii. Na úspešné vedenie vojny bolo Nemecko závislé na dovoze železnej rudy z Nórska. Spojenci prestali dodržiavať neutralitu nórskych vôd, čoho dôkazom bol aj incident zo 16. februára 1940, pri ktorom Briti oslobodili zajatých britských námorníkov z nemeckej lode Altmark (ktorá sa v tom čase nachádzala v nórskych vodách).

8. apríla 1940 začalo britské námorníctvo klásť míny na nemeckých zásobovacích trasách v nórskych výsostných vodách. 9. apríla sa nemeckým vojskám v priebehu jediného dňa podarilo obsadiť Dánsko a začali sa vyloďovať v južnom Nórsku, ktoré sa pod kontrolu Nemecka dostalo za pár dní. Nemcom silne pomohlo, že s inváznymi jednotkami spolupracoval minister obrany Vidkun Quisling, ktorého strana Nasjonal Samling (Národné zjednotenie) už pred vojnou sympatizovala s Hitlerom.

Útok na Francúzsko

Nakoľko taktická vojenská prevaha Nemecka bola len dočasná a západné mocnosti vytrvalo odmietali nemecké mierové návrhy, rozhodol sa Hitler nečakať a zničiť ich pred tým, než ho stihnú napadnúť. Obdobie „čudnej vojny“ sa teda skončilo, keď Nemecko 10. mája 1940 podniklo masívny úder proti Francúzsku, cestou okupujúc Holandsko a Belgicko. Toto ťaženie sa skončilo obrovským nemeckým víťazstvom, 14. júna 1940 nemecké vojská napochodovali do Paríža a obsadili ho. Francúzsko kapitulovalo 22. júna 1940, až do konca vojny tu však existovalo silné hnutie odporu.

Bitka o Britániu

V lete až jeseni 1940 prebiehala tzv. letecká bitka o Britániu. Obe krajiny sa intenzívne bombardovali a úspešnejšie si počínalo britské letectvo. Nemci podnikali nálety s menšou frekvenciou až do leta 1941, kedy bolo letectvo presunuté na východný front. Veľká Británia bola jediným štátom, ktorý sa doposiaľ dokázal Nemecku ubrániť.

Vojna na východe

Nemecké víťazstvo – európska sloboda! Propagačný plagát SS proti boľševizmu.

Pozri tiež: Židia a komunizmus, Hitler o boľševizme, Nacisti a Slovania

Hitler nadobudol v roku 1940 dojem, že Stalin plánuje napadnúť Európu a obsadiť ju, zatiaľ čo Nemecko bojuje na západe. Napokon sa rozhodol ZSSR napadnúť, čo vnímal ako preventívny úder a „ochranu Európy“.

22. júna 1941 o 3:30 ráno prekročili bez formálneho vyhlásenia vojny jednotky Nemeckej ríše a jej spojencov hranice ZSSR. Týmto Nemci získali obrovskú taktickú výhodu: Sovieti útok vôbec nepredpokladali. Keď Hitler neskôr zamyslene sedel vo svojej pracovni a pozeral na mapu Európy, naraz sa striasol: „Keby som bol vtedy čakal ešte rok, Európa by dnes bola stratená.“

Hitler vo svojom prejave 22. júna 1941 vyhlásil:

    „Národní socialisti! V tomto čase asi všetci cítite, že tento krok bol pre mňa veľmi trpký a ťažký. Nemecký národ nikdy neprechovával nepriateľské pocity voči ruskému ľudu. Už viac ako dve desaťročia sa však židoboľševickí vládcovia v Moskve snažili dostať do plameňov nielen Nemecko, ale celú Európu. Nemecko sa nikdy nesnažilo exportovať svoj národnosocialistický náhľad do Ruska, naproti tomu, židoboľševickí vládcovia v Moskve sa neochvejne pokúšali uvaliť svoju dominanciu nad nami a ostatnými európskymi národmi nielen ideologickými prostriedkami, ale predovšetkým vojenskou silou. Dôsledky aktivít tohto režimu boli len chaos, bieda a hladovanie vo všetkých jemu podriadených krajinách. (...)
    V tejto chvíli prebieha nasadenie vojsk takého rozsahu a významu, aké svet doposiaľ nevidel. Zjednotení so svojimi fínskymi spolubojovníkmi stoja víťazi bitky o Narvik v severnom arktiku. Nemecké divízie vedené dobyvateľom Nórska [generálom Dietlom] spolu s hrdinami boja za fínsku slobodu pod velením ich maršala [Mannerheima] ochraňujú fínsku pôdu. Formácie nemeckého východného frontu siahajú od východného Pruska po Karpaty. Nemeckí a rumunskí vojaci sú zjednotení pod hlavou štátu Antonescom od brehov rieky Prut popri dolnom toku Dunaja až k Čiernemu moru.
    Úlohou tohto frontu nie je len ochrana jednotlivých krajín, ale bezpečnosť Európy, a teda záchrana všetkých jej národov.
    Nech nám Pán Boh pomáha v tomto ťažkom boji!“ [7]

Hitler sa vyjadril v zmysle, že hlavným cieľom tejto výpravy bolo zlikvidovať hrozbu boľševizmu pre Európu. Plánoval zničenie Stalinovej moci a vytlačenie boľševikov minimálne za Ural: „Ural bude hranicou, kde si Stalin a jemu podobní budú môcť stvárať, čo chcú,“ uvažoval Hitler, „Ale občasnými vojenskými výpravami sa zasadím o to, aby nemali pokoj ani tam.“

Hitler považoval vojnu proti ZSSR za najťažšiu zo všetkých vojen. Raz sa zveril maršalovi Göringovi: „Táto vojna bude doposiaľ najťažší zápas – zo všetkých najťažší. Pretože tentoraz bojujeme s ideologickým nepriateľom, a to ideologickým nepriateľom fanatickej vytrvalosti.“ [8]

Ukrajinci hitlerovským pozdravom vítajú vo svojej krajine vojská Tretej ríše, leto 1941. Nemcov spočiatku vnímali ako spásu pred židoboľševizmom.

Spojenci Nemcov

Hoci početne aj organizačne mali v ťažení proti Rusku prevahu Nemci, aj mnohé ďalšie národy sa pridali k tejto výprave. Preto bola často v propagande vykresľovaná ako „križiacka výprava proti boľševizmu“.

Aj Slovenská republika ako spojenec Nemecka sa zúčastnila na operácii Barbarossa. Na boji proti boľševizmu sa zúsastnilo vyše 50 000 slovenských vojakov. Slováci sa v ZSSR ukázali ako schopní bojovníci, čo ocenil aj sám Hitler. V lete 1942 sa niektorí z nich prebojovali až na svahy Kaukazu. V priebehu roka 1943 bola väčšina z nich postupne presunutá do severného Talianska.

Najmä na začiatku ťaženia našli nemecké jednotky veľkých spojencov aj v národoch, ktoré boli predtým pod vládou ZSSR (nešlo len o pobaltské národy, Ukrajincov či iných východných Slovanov, ale aj Gruzíncov, Arméncov a ďalšie národnosti).

Reakcie obyvateľstva

Pozrite tiež: Nacisti a Slovania

Nemecké vojská boli spočiatku obyvateľmi ZSSR vítané ako osloboditelia spod tyranie boľševizmu. Ľudia vykopávali zo zeme pravoslávne ikony, ktoré boli nútení ukryť počas náboženského prenasledovnia a húfne prúdili do kostolov, ktoré dal predtým Stalin pozatvárať. Ukrajinci vrelo vítali Hitlerove invázne jednotky, ako napísal generál Guderian v súkromnom liste z 29. júna: „Dnes sa v miestnych ortodoxných chrámoch slúži ďakovná omša, pretože nás tu považujú za osloboditeľov. Dúfam, že sa v nás nesklamú.“ O dva dni neskôr dodal: „Prvé ruské dediny – doteraz sme totiž boli v Poľsku – pôsobia veľmi deprimujúcim dojmom. Ich obyvatelia, Bielorusi, sú celkom priateľskí a vôbec im neprekáža, ak Sovieti padnú.“

V meste Lokoť v Bielorusku bola založená národnosocialistická republika Lokoť, v ktorej samosprávne vládli čisto Rusi a v čase najväčšieho rozmachu ovládala územie s 1,7 miliónom obyvateľov. Republika mala vlastnú samosprávu, školstvo, súdy, tlač, atď. Pridŕžala sa národnosocialistickej línie a zdôrazňovalo sa bratstvo Rusov a Nemcov. Išlo o prvé územie pod ruskou nekomunistickou vládou od pádu Vladivostoku (kde sa biele protikomunistické vojská držali najdlhšie) 20 rokov dozadu.

SS-Standartenführer Léon Degrelle opísal reakcie domáceho ruského obyvateľstva v dedinách pri Done:

    Miestne obyvateľstvo nás vítalo so zrejmou radosťou. Často sme boli prvé vojenské oddiely, ktoré sa sem dostali. Tí dobrí ľudia sa hneď odobrali do kôlní, zo starých skrýší vytiali svoje ikony a znovu ich so slzami v očiach zavesili na steny z mazaniny. Najväčšiu radosť im človek urobil, keď im venoval portrét Hitlera. Často ho pripevnili hneď vedľa ikon. (...)
    Boli vydané veľmi prísne rozkazy, že sa vojaci musia k obyvateľstvu správať ústretovo. V roku 1941 považovali Nemci všetkých Rusov za boľševikov. Skutočnosť však ukázala, že Sovieti dedinčanov vydrancovali a okradli, ale nenakazili ich. (...) Hore nakoniec začali rozlišovať medzi týmito masami obyčajných, prostých roľníkov v európskom Rusku a boľševickou a policajnou mafiou v Moskve. (...)
    Dedinčania, ohromení ako našou chuťou k jedlu, tak naším priateľským chovaním, nás odprevádzali až na kraj dediny. (...) Pozývali nás do rodín. Tí dobrí ľudia nám často aj žehnali, nevediac, ako sa s nami rozlúčiť. [9]

Slovenský pilot Ján Režňák, ktorý sa na strane Nemcov zúčastnil boja proti boľševizmu, si takto spomínal na reakcie ruského obyvateľstva:

    Brali nás dobre. Oni nenávideli svoju vlastnú armádu. Boli veriaci a komunizmus im to všetko zobral. My sme tam mali svojich kňazov a Rusi chodili na naše omše. [10]

Ťažké boje najmä v oblastiach partizánskych nepokojov a v rámci nich kruté protiopatrenia Nemcov (niektoré dediny v Bielorusku boli vypálené až 5-krát) však v priebehu vojny odcudzili veľkú časť obyvateľov, ktorí boli pôvodne pozitívne naklonení k Nemcom. Aj kruté zachádzanie s ruskými zajatcami (v niektorých prípadoch boli ihneď po tom, ako sa vzdali, zastrelení alebo umučení) hnalo ďalších Rusov do radov partizánov. Aj slovenskí vojaci sa stali svedkami takýchto incidentov. Jedno hlásenie hovorí o tom, ako nemeckí vojaci, bojujúci po boku Slovákov, nemilosrdne zachádzajú s ruskými zajatcami a zväčša ich priamo na mieste strieľajú. Je tak tomu odvtedy, čo boľševici umučili 24 slovenských vojakov.

Vidiac zaostalú kultúrnu úroveň sovietskych roľníkov, niektorí nemeckí vojaci sa správali nadradene vočim domácemu obyvateľstvu. Potraviny vypestované ukrajinskými roľníkmi sa počas vojny používali prednostne na zásobovanie pre nemeckú armádu. V zime 1941 bol na Ukrajine nedostatok potravín a na niektorých miestach vypukol hladomor. Tieto skutočnosti zase znepriatelili miestne obyvateľstvo voči Nemcom.

Protižidovské pogromy

Po páde sovietskeho režimu, ktorý prísne trestal akékoľvek prejavy antisemitizmu, sa začal na dobytých územiach prejavovať ľudový odpor voči Židom. Občania ZSSR videli v Židoch škodcov a nositeľov boľševizmu. Tieto akcie sa diali spontánne z iniciatívy ľudu bez toho, že by ich podnecovali Nemci. Boli taktiež poháňané túžbou zmocniť sa židovského majetku (Židia boli disproporčne bohatší ako ostatné národy ZSSR).

Už pred príchodom Einsatzgruppen organizovali na Pobaltí a Ukrajine tisíce príslušníkov pomocných služieb, polície a dobrovoľníckych oddielov pogromy proti Židom (v ktorých pokračovali neskôr v nemeckých uniformách).

Generál Otto Ernst Remer, ktorý velil na východnom fronte, opísal, ako sa stal svedkom jedného z takýchto prípadov pri Zločove na západnej Ukrajine:

    ...v tomto mestečku som videl malé deti, ktoré boli vyhodené z okna a ženy ležiace na zemi, ktoré boli ubité na smrť palicami a kyjakmi. Boli to Židia.
    Zavolal som miestnu ženu a ona prišla za mnou. A povedala mi: „Ukážem vám, prečo sme to urobili.“
    Odviezli sme sa do miestnej väznice. Bolo tam oplotené územie pre väzňov, kde sa mohli prechádzať. A v tomto území sa do výšky kopili mŕtvoly. Stále z nich tiekla krv. Sovieti len dve hodiny pred nami, keď opúšťali mesto, za pomoci guľometov vyvraždili všetkých miestnych ukrajinských nacionalistov, ktorí tam boli držaní vo väzení.
    Aj v tomto prípade to boli židovskí komisári, kto bol za vraždenie zodpovedný. A toto je dôvodom, prečo miestni Ukrajinci páchali pogromy proti Židom. Takže, kedykoľvek Ukrajinec uvidel Žida, ihneď ho zabil.
    (...)
    To bolo skutočne niečo. Pobúrenie ľudí na východe proti Židom, ktorí sa vždy vykresľovali ako slušní ľudia a dobrí obchodníci, je nepopísateľné. [11]

Einsatzgruppe C koncom septembra 1941 hlásila zo severnej Ukrajiny, že Židia sú považovaní za príťaž, pretože konzumujú časť potravín. Židovských utečencov Ukrajinci odmietali prijímať a dávať im jedlo. Nielen Ukrajinci, ktorí sa dali do služieb Nemcov (či už v SS, armáde alebo pomocných zložkách), ale aj bežné obyvateľstvo, pomáhalo Nemcom pri zatýkaní a vyhľadávaní Židov. [12]

Rozbahnené ruské cesty spôsobovali Nemcom obrovské ťažkosti (fotka z jesene 1941).

Vývoj bojov

Vojna v ZSSR

Protiboľševické vojská spočiatku postupovali veľmi rýchlo. Prekvapení Sovieti útok vôbec nečakali, takže Nemcom sa v prvých dňoch podarilo zajať státisíce vojakov a skonfiškovať obrovské množstvo bojovej techniky. Zdalo sa, že do 6 týždňov Sovietsky zväz padne. Nemci boli veľmi optimistickí. Zdalo sa, že sa naplní Hitlerova predpoveď, ktorým prirovnal Sovietsky zväz k prehnitému domu: „Stačí, keď poriadne kopnete do dverí a celý zvyšok stavby sa zosype.“ Na druhej strane, niečo Hitlerovi hovorilo, že to nemusí skončiť tak dobre. V Rusku videl niečo tajomné, záhadné, čo mu pripomínalo loď z Wagnerovej opery Bludný Holanďan: „O Rusku vôbec nič nevieme. Možno to bude len jedna veľká mydlová bublina, ale je dosť možné, že to dopadne úplne ináč.“

Nakoniec sa však ukázalo, že hoci v Sovietskom zväze práve prebiehalo prezbrojovanie, predsa mal obrovské rezervy výzbroje a vojakov. Generál Alfred Jodl povedal na Norimberských procesoch:

    Nepopierateľne to bola čisto preventívna vojna. Aj neskôr sme s istotou zistili prítomnosť rozsiahlych ruských vojenských príprav na našej hranici. Zľavím z detailného vysvetľovania a poviem len toľko, že hoci moment prekvapenia nám priniesol krátkodobý taktický úspech, nešlo o žiadny strategický prevrat. Rusko bolo plne pripravené na vojnu.[13]

3. júla v rozhlasovom prejave sovietsky vodca Josif Stalin vyhlásil veľkú vlasteneckú vojnu (takto býva niekedy označovaná vojna na východe z pohľadu Sovietov). Ukázalo sa, že informácie, ktoré mali Nemci o bojaschopnosti Ruska, boli nepresné a podceňovali jeho vojenský potenciál. Už 27. júna Hitler povedal: „Keby som bol vôbec tušil, aké obrovské je nahromadenie síl Červenej armády, nikdy by som sa nerozhodol zaútočiť.“ [14] Nemcov šokovalo obrovské vyzbrojenie ZSSR ťažkými tankami. 4. júla bolo zničených už 4 600 ruských tankov (Nemci si mysleli, že ide o veľkú väčšinu), do polovice júla 8 000 a do začiatku augusta bolo zničených alebo zajatých 12 000 sovietskych tankov a stále sa objavovali nové. Spočiatku sa predpokladalo, že ZSSR má k dispozícii do 200 divízií. Len do 4. augusta ich Nemci identifikovali už 360.

Obrovské problémy boli spôsobované počasím, spočiatku jesennými dažďami v roku 1941. Niektoré skupiny sa prebojovali tak ďaleko, že boli odrezaní od zadných línií a mali preto ťažkosti so zásobovaním. Nemecká armáda bola plne motorizovaná, čo jej dovtedy poskytovalo veľké výhody. Rusko však nemalo vybudované prakticky žiadne asfaltové alebo betónové cesty, a tak keď sa začali husté lejaky, nemecké vozidlá až po nápravy zapadali do bahna a nemohli sa hýbať. 31. októbra písal generál Guderian v súkromnom liste: „Možno povedať, že už nebojujeme s Rusmi, ale s počasím a nekonečnou barbarskou krajinou; a je to vskutku veľmi namáhavý boj, ktorý nás stojí mnoho vojakov a času.“

Zima v roku 1941 prišla veľmi skoro, sneh napadol už v októbri. Domáci hovorili, že zima takto skoro neprišla za posledných 30 rokov. [15] Nemecké vojská sa dostali do veľkých problémov: nemali dostatok zimného vybavenia, vojaci mrzli v štyridsaťstupňových mrazoch niekedy len v letných uniformách. V Ríši sa organizovali zbierky zimného šatstva, ktoré bolo odosielané na front. „Počasie všetko zastavilo...“ konštatoval poľný maršal von Runstedt v liste svojej rodine zo 14. októbra.

Zimu 1941 sa Nemcom podarilo, hoci s veľkými problémami, ustáť. Na jar 1942 sa opäť obnovil rýchly postup. Niekedy bol postup taký rýchly, že vojaci každý deň potrebovali nové mapy. Tieto mapy sa tlačili v špeciálne vybavených nákladných vozoch. [16] Zimná protiofenzíva Sovietov neuspela. V decembri 1941 do vojny vstúpili Spojené štáty americké, ale spočiatku mali samé neúspechy. Briti sa museli stiahnuť z Hongkongu a Singapúru. V lete 1942 sa protiboľševické vojská (vrátane slovenských jednotiek) prebojovali až ku Kaukazu a zmocnili sa tamojších ropných rezerv. Opäť sa zdalo, že komunizmus bude čoskoro zmetený. „Na Vianoce budeme v Tbilisi a na jar v Babylone. Na posvätných brehoch Eufratu a Tigrisu sa spojíme s víťaznými silami maršala Rommela a vojna skončí v kolíske sveta,“ hovorilo sa optimisticky medzi vojakmi. Obratovým bodom vojny sa stala bitka o Stalingrad, kde sa po obrovských stratách vzdala armáda maršala Paulusa. Následne boli už protikomunistické vojská Sovietmi neustále zatláčané smerom na západ, až, ako to vyjadril Léon Degrelle „na ruinách Reichstagu bude jedného dňa možné stretnúť bok po boku černochov z Harlemu a divokých Kirgizov z ázijských púští“.

V marci 1943 arcibiskup z Canterbury oznámil, že najbližšie nedele majú sa vo všetkých anglikánskych kostoloch modliť za Sovietov. „Celá Európa s vďačným obdivom pozerá na sovietsku armádu,“ vyhlásil.

Obsadenie Iránu Spojencami

Ohľadom vojny v ZSSR tvoril Irán veľmi strategickú krajinu najmä pre svoje bohaté ropné polia. Transiránska železnica vybudovaná v 30. rokoch by tvorila výbornú zásobovaciu líniu z juhu pre ZSSR. Šach Rezá Pahlaví bol ale orientovaný viac pronemecky a odmietol so Spojencami spolupracovať. Spojenci sa pokúšali na Irán vyvíjať nátlak, ale to viedlo iba k väčším rozporom a pronemeckým zhromaždeniam v Teheráne. Nakoniec Briti a Sovieti zahájili 25. augusta 1941 spoločnú inváziu do Iránu. Sovietske vojská útočili zo severu, britské z juhu a krajina bola čoskoro porazená. Teherán padol 17. septembra, na druhý deň bol šach zosadený a nútený odísť do exilu. Na tróne ho nahradil jeho syn Mohamed Rezá Pahlaví, ktorý pristúpil na spoluprácu so Spojencami, čím sa zaistila kvalitná zásobovacia cesta do ZSSR.

Ústup a porážka štátov Osi

Posledné boje na Pobaltí

Vo februári až júli prebiehali ťažké boje pri estónskom meste Narva. Táto séria bojov sa nazýva aj bitka európskej SS, pretože sa jej zúčastnil veľký počet európskych dobrovoľníkov z Lotyšska, Estónska, Dánska, Nórska, Holandska, Belgicka a iných štátov. Sovietom sa nakoniec podarilo front prelomiť, bitka však bola pre Nemcov čiastočným úspechom v tom, že dokázala odolávať boľševikom takmer pol roka.

Lotyšskí a estónski dobrovoľníci vo Waffen-SS, tzv. baltické légie, patrili k najkvalitnejším jednotkám SS. Koncom februára 1944 obe divízie lotyšskej Waffen-SS zaujali defenzívne pozície na riekach Velikaya a Sorota. Na dva mesiace sa im podarilo front stabilizovať a zastaviť postup Sovietov ďalej do Európy. Ťažká bitka sa odohrala medzi 16. a 18. marcom 1944 na oboch brehoch rieky Velikaya. Ráno 16. marca začal sovietsky útok na významnú strategickú vyvýšeninu a obrancovia boli nútení stiahnuť sa. Následný protiútok lotyšských SS-manov vedených plukovníkom Arturom Silgailisom však pahorok znovu obsadil s minimálnymi stratami. Sovieti sa už nepokúsili o ďalší útok na tomto mieste. Táto bitka bola prvou, v ktorej spoločne bojovali obe divízie lotyšskej SS a zároveň išlo o jedinú bitku druhej svetovej vojny, ktorú viedli len lotyšskí velitelia. Preto bol 16. marec v Lotyšsku zvolený za pamätný deň, avšak medzinárodný tlak prinútil odvolať toto výročie z oficiálneho zoznamu pamätných dní.

V pobaltských štátoch boli Nemci vo všeobecnosti vítaní, pretože len v roku 1940 tieto krajiny okupoval a anektoval Sovietsky zväz.

    Desaťtisíce Litovcov, Lotyšov a Estóncov vstúpili do radov nemeckej armády, najprv ako civilisti, neskôr ako pomocné sily a nakoniec ako uniformovaní príslušníci... [17]

Keď boli Nemci nútení ustúpiť z Estónska, krajina sa ponorila do smútku – nie ani tak z dôvodu odchodu Nemcov, ako očakávaného návratu komunizmu. Generál Schörner začal 18. septembra 1944 s desaťdennou evakuáciou. Nemecké vojnové námorníctvo odviezlo na palube sedemdesiatich lodí posledných Nemcov z baltských prístavov a evakuovalo aj sto tisíc estónskych utečencov, ktorí sa snažili uniknúť pred boľševizmom. Miestne obyvateľstvo nechcelo veriť tomu, že Nemci dovolia Sovietom návrat a mnohí Estónci vyhlasovali, že radšej utečú do lesov a budú tam čakať, kým sa vrátia Nemci, pretože to sa predsa raz musí stať. Poslední odplávajúci Nemci videli, ako z veže starobylých teutonských hradov vejú obrovské estónske vlajky a vedľa nich nemecké prápory – bol to znak toho, že ešte ostali Estónci odhodlaní bojovať s boľševikmi. V tejto oblasti viedli malé skupinky ozbrojený odpor proti Sovietom až do 50. rokov.

Výbuch po dopade atómovej bomby v Nagasaki, 9. augusta 1945.

Atómové bombardovanie Japonska

6. a 9. augusta americké bombardéry zvrhli dve atómové bomby na mestá Hirošima (bomba Little Boy – „Malý chlapec“) a Nagasaki (bomba Fat Man – „Tučný chlapík“). V Hirošime ihneď zahynulo okolo 70 000 ľudí a v Nagasaki okolo 50 000. Najbližšia budova, ktorá ostala po dopade bomby v Hirošime stáť, bola budova prefektúry (len 150 m od epicentra výbuchu), ktorej autorom bol český architekt Jan Letzel. V súčasnosti sú pozostatky budovy pamiatkou UNESCO pod názvom Hirošimský pamätník mieru.

Útoky si však vyžiadali omnoho viac obetí následkom radiácie, ktorá spôsobila dlhodobé následky obyvateľom miest a ich potomkom: rakovina, genetické postihnutia, ožiarenie. Dôsledky tohto charakteru pretrvávajú až dodnes. Išlo o prvé a zatiaľ jediné použitie atómových zbraní proti civilnému obyvateľstvu. USA boli kritizované za to, že im išlo len o otestovanie si novej zbrane. Americkí predstavitelia sa obhajovali tvrdením, že atómové bombardovanie urýchlilo príchod konca vojny.

Koniec vojny

Tretia ríša kapitulovala 8. mája 1945, čím sa skončila vojna v Európe. V súčasnosti je v mnohých európskych krajinách (aj Slovenskej republike) tento deň štátnym sviatkom (resp. deň pracovného pokoja): „Deň víťazstva nad fašizmom“.

Druhá svetová vojna sa však definitívne skončila až 2. septembra 1945 kapituláciou Japonska.

Propaganda

Počas druhej svetovej vojny bojujúce strany používali radikálnu propagandu na diskreditáciu svojich nepriateľov. Nacisti označovali sovietskych boľševikov za „podľudí“. Sovietsky minister zahraničných vecí Iľja Ehrenburg (ktorý bol židovského pôvodu) spolu so sovietskym spisovateľom Konstantinom Simonovom sa výrazne podieľali na „nenávistnej kampani“ proti Nemcom. V článku „Zabíjaj!“ z roku 1942 Ehrenburg napísal:[18]

    „Nemci nie sú ľudské bytosti. Preto pre nás slovo ‚Nemec‘ znamená najstrašnejšiu nadávku. (...) Viac nebudeme hovoriť. Viac sa nebudeme vzrušovať. Budeme zabíjať. Ak si nezabil aspoň jedného Nemca za deň, premárnil si deň. (...) Ak nezabiješ Nemca ty, zabije on teba. (...) Ak zabiješ jedného Nemca, zabi ďalšieho – pre nás nie je nič zábavnejšie než hŕba nemeckých mŕtvol. (...) Nepočítaj dni, nepočítaj míle. Počítaj len Nemcov, ktorých zabiješ. (...) Zabíjaj!“

Americká tlač po vypuknutí vojny s Japonskom uviedla svedectvo jedného amerického vojaka:[19]

    „V Európe máme pocit, že naši nepriatelia, nech sú akokoľvek strašní a nebezpeční, sú to stále ľudia. Čoskoro po príchode sem som však pochopil, že Japonci sú považovaní za niečo nižšie, než ľudia, za akési odporné tvory. Taký pocit majú niekorí ľudia pri pohľade na šváby alebo myši.“

Yank, týždenník armády USA Japoncov označil za „hlúpe otrocké zvieratá“.[20] Pre Britov zas predstavovali „opičí národ“ a karikatúra z magazínu Punch doprevádza vyobrazenie Japoncov ako opíc s helmami v džungli citáciou z Kiplingovej Knihy džunglí.

Pozrite tiež

Externé odkazy

Zdroje

Poznámkový aparát

  1. Druhá svetová vojna: Kto zapríčinil čo I.: Analýza diplomatického frontuBeo.sk (odkaz k 11.4.2009)
  2. An Interview with General Otto Ernst Remer. The Journal of Historical Review, vol. 10, no. 1 (jar 1990), str. 108 – 117.
  3. SME, 1.9.2007 (odkaz k 8.11.2007)
  4. Adolf Hitler: My Political Testament. Adolf Hitler Historical Museum. (odkaz k 8.11.2008)
  5. Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 267.
  6. Jurašek, Jozef: Retrospektíva Slovákov v Poiana Micului 1842 – 1947. Nadlak: vydavateľstvo Ivan Krasko, 2005. ISBN 973-8324-84-X. str. 187.
  7. Hitlerov prejav k operácii Barbarossa (v angličtine)
  8. Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 425.
  9. Degrelle, Léon: Tažení v Rusku 1941 – 1945 s SS divizí Wallonie na východní frontě. Praha: Elka Press, 1996. str. 88 – 89
  10. Ako pilot bojoval na strane Nemcov, no neľutuje to aero.sme.sk, 11.7.2005
  11. An Interview with General Otto Ernst Remer. The Journal of Historical Review, vol. 10, no. 1 (jar 1990), str. 108 – 117.
  12. Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti, IV-A-1, operačná a situačná správa č. 49, 25. september 1941, Norimberské dokumenty, NO-3146. Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti, IV-A-1, operačná a situačná správa č. 191, 10. apríl 1942, Norimberské dokumenty, NO-3256. Citované podľa: Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002. ISBN 80-7203-472-3 str. 181.
  13. Výpoveď obžaloveného Alfreda Jodla, 5. júna 1946. Prepisy Norimberských procesov, 15. zväzok, strany 394 – 395. Online prepis príslušnej časti 15. zväzku
  14. Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 425.
  15. Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. str. 477.
  16. Degrelle, Léon: Tažení v Rusku 1941 – 1945 s SS divizí Wallonie na východní frontě. Praha: Elka Press, 1996. str. 90.
  17. Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002. ISBN 80-7203-472-3 str. 179
  18. Pôvodný ruský text (odkaz k 24. júnu 2009)
  19. Patterson, Charles: Věčná Treblinka. Praha: Práh, 2003, str. 49.
  20. Patterson, Charles: Věčná Treblinka. Praha: Práh, 2003, str. 50.
V iných jazykoch