Nacisti a Slovania

Príslušníci valónskej SS pomáhajú ruskému roľníkovi.

Tento článok pojednáva o postoji nemeckého národného socializmu a jeho predstaviteľov k slovanským národom.

Všeobecne

Je potrebné jednak odlišovať postoj rozličných predstaviteľov nemeckého národného socializmu, ktorý je často protichodný. Taktiež aj vyjadrenia jednej osoby v rozličných kontextoch a obdobiach môžu byť v rozpore (príkladom tohto je aj Adolf Hitler).

Hitler a Slovania

Pozrite tiež: Hitler o východoeurópskych národoch, Hitler o Slovákoch

Hitlerov vzťah k Slovanom sa javí ako nejasne vykryštalizovaný. Vcelku sa zdá, že západných Slovanov považoval na vyššej úrovni než východných a predpokladal, že majú viac germánskej krvi. Taktiež voči týmto oblastiam Európy nemal žiadne ambície na ich obsadenie, na rozdiel napr. od ruských stepí.

Neexistuje žiadny výrok, v ktorom by Hitler Slovanov označil za podľudí.

23. septembra 1941 sa Hitler pri večeri vo svojom hlavnom stane vyjadril:

„Hranica medzi Európou a Áziou nie je na Urale, ale tam, kde končí osídlenie ľudí pronemeckého zmýšľania a začína čisto slovanské osídlenie. Našou úlohou je posunúť túto hranicu čo najďalej na východ a v prípade nutnosti poriadne ďaleko za Ural. Večný zákon prírody dáva Nemecku čoby silnejšej mocnosti historické právo podrobiť si tieto národy menejcennej rasy, vládnuť im a prinútuť ich vykonávať užitočné práce.“

Po prehliadke dobytých území ZSSR (august 1941, Ukrajina) povedal Hitler o tam žijúcich ľuďoch:

„Videl som tam na tisíce žien, no žiadna z nich na sebe nemala ani tú najlacnejšiu ozdobu. V ich mizerných chatrčiach neboli ani príbory, ani iné potreby pre domácnosť. A táto bieda existovala v oblasti, ktorej pôda ponúkala tú najneuveriteľnejšiu úrodu. Až keď táto vydesená, vyplašená masa ľudí videla na vlastné oči, že [boľševickí] komisári boli naozaj zastrelení, postupne sa z nich zase stávali ľudské bytosti.“

Toto by nasvedčovalo skôr ponímaniu, že zaostalá bola predovšetkým kultúrna úroveň časti Slovanov.

V knihe Mein Kampf Hitler popisuje riziko „germanizácie“ Slovanov, teda ponemčenia navonok. Pričom ale podstata cudzej krvi by ostala zachovaná a tak by takáto „germanizácia podľa Jozefa II.“ bola ohrozením nemectva (pozrite tiež Mein Kampf – Antislovanstvo).

Ostvolk Medaille – nemecké vyznamenanie pre príslušníkov východných národov.

V 14. kapitole II. zväzku Mein Kampf Hitler píše: „[O]rganizácia ruského štátneho útva­ru nebola výsledkom štátno-politických schopností slovanstva v Rusku, ale skôr nád­herným príkladom štátotvorného pôsobenia germánskych prvkov v menejcennej ra­se.“

Aj počas vojny sa Hitler vyjadril, že slovanské národy nie sú určené k samostatnému vládnutiu. (Zaujímavosťou je, že skupina ruských filozofov známa ako slavianofili v 19. storočí mala nápadne podobný postoj: radila Slovanov medzi „apolitické národy“. Podľa slavianofilov akákoľvek štátna organizácia je svojou podstatou neslovanská, nezodpovedá vrodenému citu Slovanov pre slobodu, podľa ktorého nikto nesmie mať moc nad iným slobodným jednotlivcom.)

O rasovej politike boľševikov v ZSSR sa Hitler vyjadril: „Boľševici pripustili, aby žena mala deti s odlišnými mužmi; myslím, že chceli úmyselne vytvoriť z rôznych rás jednu jednoliatu rasu. Je pozoruhodné, čo priniesli prehliadky: ruské dievčatá do 25 rokov sú z 80 až 90 percent nepoškrvnené a všetky zdravé.“ Hitler sa tiež vyjadril, že pre Rusov je najvyšším kultúrnym výdobytkom vodka, nikdy nemali vlastné vynálezy. Štipku vynaliezavosti pripisuje „kvapke árijskej krvi“, ktorá sa v Rusoch nachádza.

Naopak Ukrajincov považoval za „z veľkej časti výborné etnikum“. Podľa jeho názoru tu ostali značné zvyšky krvi „starých Gótov“.

Po vojne sa v Hitlerovej hudobnej zbierke sa po vojne našli aj Čajkovského platne. Podľa Hitlera najlepšie tvorivé hudobné diela vznikali tam, kde sa miešala germánska krv so slovanskou.

Podľa dostupných vyjadrení mal Hitler kladný postoj k Slovákom (pozrite Hitlerov vzťah k Slovensku a Slovákom) a dbal na dodržiavanie samostatnosti Slovenska. V tomto mohol úlohu zohrať aj jeho osobný vzťah s Jozefom Tisom.

Postoj ostatných nacistov

Niektorí Nemci prejavovali nadradeneckú mentalitu nad podrobenými Slovanmi; toto opatrenie sa nakoniec obrátilo proti nim samotným, keď stratili podporu obyvateľstva. Léon Degrelle vo svojich pamätiach z vojny píše o reakciách ľudí na Ukrajine koncom roku 1943: „Naši dedinčania boli priateľskí, ako takmer všade na ukrajinskom vidieku. Preklínali komunizmus, ktorý ich porobil, zruinoval a zavrel im kostoly. Nemeckí správcovia však s nimi niekedy jednali neobratne. V mnohých rodinách potom syn či otec odišli do brlohov v blízkych lesoch.“

Pronacistický pochod Ukrajincov, 1941.

David Irving sumarizuje pôsobenie gauleitera Ericha Kocha, ríšskeho komisára pre Ukrajinu: „Erich Koch dosiahol zdanlivo nemožné: dokázal zmeniť štyridsať miliónov Ukrajincov, ktorí spočiatku vítali nemeckých agresorov ako osloboditeľov, na zatrpknutý a vzpurný národ zahnaný medzi partizánov do lesov a bažín na severe Ukrajiny.“ Napriek odporu mnohých ďalších gauleiteorov sa však Kochovi podarilo ostať vo funkcii až do roku 1944, kedy Ukrajinu dobyli Sovieti. Gauleiter Alfred Frauenfeld, správca Krymu, odsudzoval Kochove činy aj preto, že „ani propaganda cieľavedome pripravená a financovná nepriateľom nemohla urobiť väčšie škody“. Podľa Frauenfelda Hitler mal v sebe nájsť morálnu silu na to, aby odvolal Kocha a nahradil ho niekým iným. Hitler sa však zaoberal záležitosťami väčšieho významu a utláčanie Ukrajincov zrejme pre neho nemalo až takú prioritu. Frauenfeld jednoznačne konštatoval: „Ak nám niekedy v budúcnosti táto vojna a jej víťazný koniec doprajú návrat na tieto územia [Ukrajina], musí prísť k veľmi radikálnej zmene nášho postoja a správania k miestnemu obyvateľstvu.“

Irving tiež uvádza, ako na jar 1942 prebiehali rozhovory o politike voči Ukrajincom medzi vrcholnými nacistickými predstaviteľmi:

„Mnohí Nemci ľutovali, že sa nevyužila jedna veľká príležitosť a tou bolo získanie aspoň tradične antisovietskych Ukrajincov na svoju stranu. Toto bola posledná Reichenaouva správa, ktorú poslal Hitlerovi pred svojou smrťou v januári 1942. Rovnaký názor mali aj Goebbels a Rosenberg. Obzvlášť Rosenberg Hitlerovi 8. mája vyčítal, že pri väčšej slušnosti by bolo možné zaistiť si podporu ruských roľníkov aj dobrovoľne. To, že sa k nim Sauckel – Hitlerov diktátor zodpovedný za pracovnú silu – správal ako k otrokom, viedlo k tomu, že pred ním celé zástupy Rusov utekali do lesov, čím len rozširovali rady partizánskych oddielov. Gauleiter Erik Koch, ríšsky komisár pre Ukrajinu, sa správal ešte horšie než Sauckel a úplne sa vymkol Rosenbergovej kontrole. ,Ja viem, že sme vždy hovorili, že Slovania majú radi poriadny výprask,‘ povedal Rosenberg a pokračoval v sťažnostiach na niektorých Nemcov na Ukrajine za to, že to berú doslovne a chodia panovačne s bičom v ruke.“

Kochov prístup bol však medzi nacistami skôr výnimkou. Nemecký generál Otto Ernst Remer, ktorý strávil viac ako dva roky na východnom fronte, v rozhovore robenom po vojne takto reagoval na priamu otázku, či Nemci považovali Rusov za podradných:

„Nezmysel! Rusi sú ľudské bytosti rovnako ako všetci ostatní.
Vaša otázka, či sme Rusov nazývali „podľuďmi“, je nezmyselná. Mali sme prvotriedny vzťah s ruským ľudom. Rozdielny bol problém, ktorý sme riešili – sovietski komisári, čo boli takmer vždy Židia. Títo ľudia stáli za bojovými líniami s guľometmi, a tlačili ruských vojakov dopredu bez akýchkoľvek ohľadov. Každopádne, spravili sme s nimi krátky proces. To bolo podľa práva. Bola to vojna o základnú existenciu, ideologická vojna, kedy sa takéto opatrenia považujú za nutné.
Niekedy sa hovorilo o tzv. ázijských hordách a bežní vojaci niekedy spomínali „podľudí“, ale taký jazyk nebol nikdy používaný v oficiálnych kruhoch.“

Joseph Goebbels si 5.2.1944 poznamenal do svojho denníka: „Keby sme sa na východe správali rozumnejšie a keby sme tamojším obyvateľom dali jasne najavo, že neprichádzame ako dobyvatelia, ale ako osloboditelia od boľševizmu, stretol by sa rozhodujúci úder proti Sovietskemu zväzu s úspechom.“

Podľa rozkazu generála Fredericiho mali byť Ukrajinci považovaní za skutočných Árijcov, avšak v súčasnosti na kultúrne zaostalejšej úrovni.

Memorandum 2. Armee obsahuje takúto zmienku o budúcnosti Rusov: „Rusi musia vedieť, aké miesto budú zastávať v budúcej Európe. S radosťou tak urobia pod nemeckým vedením, ale nie ako otroci.“ V memorande sa navrhuje zvýšiť miera autonómie republiky Lokoť.

Heinrich Himmler otvorene hovoril o budúcom zjednotení bielej rasy, do ktorej zahrnul aj Slovanov (pozrite Paneurópsky charakter SS). Za vedúcu silu tohto procesu považoval Waffen-SS, do ktorej boli prijaté desaťtisíce príslušníkov slovanských národov.

Alfred Rosenberg, hlavný ideológ NSDAP, mal vcelku protichodné názory na Slovanov (pozrite Alfred Rosenberg).

Léon Degrelle, veliteľ valónskej légie SS a jeden z najväčších obľúbencov Hitlera po vojne napísal:

„Osobne som sa vždy silne zastával Rusov a nakoniec som uspel a presvedčil Hitlera, že Nemci musia s Rusmi žiť ako partneri a nie ako dobyvatelia. Pred dosiahnutím partnerstva tu však najprv bola potreba vymetenia komunizmu.“

O Slovákoch

Koncom januára 1941 nemecký vyslanec na Slovensku Hans Elard Ludin absolvoval rozhovor s prezidentom Tisom. Vo svojom hlásení o tomto stretnutí opísal plánovanú budúcu nemeckú politiku voči slovanským štátom:

„Slovenská otázka v rámci širšej nemeckej politiky – až dobre rozumiem želaniam Führera a ministra zahraničia – má pre nás dôležitú propagačnú hodnotu. Tu máme prvú príležitosť ukázať svetu príklad štátu pod nemeckou ochranou, ktorého vnútorný vývoj za nemeckej pomoci sa nesie smerom stáleho pokroku a úspešného napredovania. (...) Propagačne sa nám tu naskytuje možnosť predostrieť Európe a hlavne východoeurópskym štátom dôkaz, že malý štát a národ pod silnou a lojálnou ochranom Veľkonemeckej ríše sa môže aj uprostred vojny venovať pokojnej výstavbe vlastného života.“

Hans Ludin v máji 1943 vyhlásil:

„Tým, že sa vedúci slovenskí štátnici z vlastného rozhodnutia priznali k novému, okolo nich sa tvoriacemu svetu, súčasne zaistili svojmu národu budúcnosť a slobodu... Slovenskí vodcovia, ktorí osud svojho národa spojili s osudom Ríše, dokázali vo veľkej miere dôveru voči Ríši a pocit zodpovednosti voči vlastnému národu.“

3. septembra v Nitre na večierku usporiadanom Slovensko-nemeckou spoločnosťou SS-Hauptsturmführer George Jentsch vystúpil s veľmi proslovenským prejavom. Rečník niekoľkokrát zopakoval, že nemecké oddiely neprišli Slovensko obsadiť alebo siahnuť na jeho politickú a náboženskú slobodu. Ďalej zhodnotil historický význam Nitry pre Slovákov a veľmi pochvalne sa vyjadril o disciplinovanosti slovenských vojakov. Svoj prejav zakončil slovami, že „to, čo videl na Slovensku, vzbudilo v ňom mocnú vieru v život zdravého slovenského národa a v skoré zlikvidovanie chaotických pomerov v obsadených krajoch“.

Popredný nacistický pohlavár Odilo Globocnik bol sčasti slovinského pôvodu.

Pozrite tiež

• Biely nacionalizmus
• David Lane