John Demjanjuk

Z Metapedia
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Ivan Demjanjuk.

John (Ivan) Demjanjuk (* 3. apríl 1920, Ukrajina, vtedy ZSSR) je bývalý automechanik (v súčasnosti na dôchodku), ktorý čelí viacerým obvineniam zo spáchania zločinov počas druhej svetovej vojny (ako strážnik v koncentračnom tábore). V roku 1988 Demjanjuka izraelský súd odsúdil na trest smrti za činy, ktoré mal spáchať ako strážnik v koncentračnom tábore Treblinka. Rozsudok však nebol vykonaný a najvyšší izraelský súd ho neskôr zrušil. V súčasnosti je Demjanjuk podozrievaný zo spoluúčasti na vražde 29 000 väzňov v Sobibore.

Demjanjuk bol počas druhej svetovej vojny povolaný do Červenej armády v roku 1942 bol zajatý Nemcami. Najprv opravoval železničné trate a na začiatku roku 1944 sa dostal do koncentračného tábora Chelmno. Aby unikol ťažkým podmienkam v tábore, ponúkol sa do služieb Nemcom. Bol priradený k ukrajinskej jednotke generála Šandrukova, ktorá spoločne s Wehrmachtom bojovala proti Sovietom. Po vojne niekoľko rokov žil v Nemecku, kde si zobral za manželku Ukrajinku. V roku 1952 emigroval do USA, kde v roku 1958 získal občianstvo. Žil v meste Cleveland, Ohio.

Proces s Ivanom Demjanjukom

Podozrenia a deportácia

V USA sa Demjanjuk angažoval na národnom živote ukrajinskej komunity, čo sa mu stalo osudným. Michael Hanusiak, novinár pracujúci pre komunistické Ukrainian News („Ukrajinské noviny“), označil viacerých antikomunistických Ukrajincov podporujúcich nezávisloť ukrajiny od ZSSR za „nacistických kolaborantov“ a ich počet v Clevelande určil na 70. V roku 1975 sa do jeho pozornosti dostal Demjanjuk. Hanusiak sa odvolával na svedectvo istého Danilčenka, ktoré malo byť uložené v sovietskych archívoch. Danilčenko mal tvrdiť, že v marci 1943 stretol v Sobibore istého Ivana Demjanjuka, ktorý tam mal pomáhať Nemcom pri prevádzkovaní plynovej komory. V lete toho istého roku mal byť poslaný, spolu s Danilčenkom, do koncentračného tábora Flossenbürg, kde mal zase byť strážnikom.

V roku 1976 clevelandské noviny Plain Dealer označili Demjanjuka za „Ivana Hrozného“ a v tom istom roku sa o jeho osobu začali zaujímať americké úrady. Kontaktovali Svetový židovský kongres, či vie zabezpečiť svedkov zo Sobiboru, ktorí by Demjanjuka dokázali identifikovať. Evidentne sa žiadni takí nenašli a ani citovaný Danilčenko. Americká vyšetrovacia skupina pri zháňaní svedkov vycestovala do Izraela, kde Demjanjuka siedmi Židia identifikovali na základe fotografie, avšak ako strážnika z Treblinky, nie Sobiboru či Flossenbürgu.

V roku 1977 boli zahájené denaturalizačné procesy proti Demjanjukovi s cieľom zbaviť ho občianstva USA, aby mohol byť deportovaný do Izraela. V roku 1981 bolo Demjanjukovi konečne odňaté občianstvo USA a v roku 1986 bol deportovaný do Izraelu na súd.

Proces a dokazovanie

Pojednávanie sa malo pôvodne konať na futbalovom štadióne, no nakoniec sa miesto konania presunulo na kinosálu.[1] Proces bol ostro sledovaný médiami.

Počas procesu päť svedkov identifikovalo Ivana Demjanjuka ako „Ivana Hrozného“ z Treblinky:

  • Pinhas Epstein;
  • Elijahu (Eliyahu) Rosenberg;
  • Josef Czarny;[2]
  • Abraham Goldfarb;
  • Eugen Turowski.

Svedok Pinhas Epstein vyhlásil, že Demjanjuk naozaj bol „Ivan Hrozný“ z Treblinky, ktorý bil a vraždil väzňov, ženy bodal, vydlabával im oči a odrezával prsníky.[3] Jednému väzňovi vraj dokonca prikázal mať pohlavný styk s mladým dievčaťom, ktoré prežilo pobyt v plynovej komore. Keď Epstein počas procesu prstom ukázal na Demjanjuka so slovami: „To je on.“, desiatky prítomných divákov tlieskali.[4]

Ďalší svedok, Elijahu Rosenberg vypovedal: „Tento muž je Ivan, bez tieňa pochybnosti – Ivan z Treblinky, od plynovej komory – muž, na ktorého sa práve pozerám.“ Rosenberg ďalej Demjanjuka nazval vrahom a povedal, že raz ho zbičoval 30 ranami a donútil, aby mu poďakoval.[5]

Okrem svedectiev poskytla obžaloba aj preukaz strážnika SS menom Ivan Demjanjuk z tábora Trawniki. Tento preukaz však nič nehovoril o Treblinke. Jeho autenticita je dodnes sporná. Nizkor project uvádza, že autenticita preukazu bola dokázaná „s pomocou miestnych a medzinárodných odborníkov preskúmaním každého prvku na preukaze, ktorý bol overiteľný“.[6] Revizionisti sa ale odvolávajú na analýzu McCrone Institute, ktorá prišla k záveru, že súčasťou fotografického papiera bol oxid titaničitý – chemikália, ktorá sa v čiernobielej fotografii používa od 60-tych rokov.[7] Taktiež poukazujú na to, že na preukaze sa neuvádza dátum vydania ani platnosti.[8]

18. apríla 1988 bol Demjanjuk odsúdený na smrť obesením.

Odvolanie

Obhajoba sa proti rozsudku ihneď odvolala, poukazujúc na údajné protiprávne postupy v procese. Počas odvolacieho procesu jeden zo sudcov dostal infarkt, a tak bol prípad odročený.

Napokon izraelský najvyšší súd Demjanjuka oslobodil s tým, že neexistujú relevantné dôkazy o tom, že by bol „Ivan Hrozný“ alebo že by niekedy slúžil v Treblinke. Súd však poukázal na to, že pravdepodobne slúžil v iných koncentračných táboroch, napr. Sobibore. Po Demjanjukovom oslobodení sa ho izraelský prokurátor rozhodol prepustiť a nie ho ďalej stíhať za jeho predpokladané pôsobenie v Sobibore. Proti tomuto rozhodnutiu bolo vznesených 10 podaní, o ktorých rozhodoval izraelský najvyšší súd. 18. augusta 1993 ich zamietol a udal štyri dôvody:

  • hrozilo by porušenie zásady ne bis in idem, podľa ktorej nemožno súdiť dva alebo viac razy za ten istý čin;
  • nové obvinenia by boli neprimerané vzhľadom na tie, ktoré už boli voči Demjanjukovi vznesené;
  • odsúdenie za tieto nové obvinenia by bolo nepravdepodobné;
  • Demjanjuk bol deportovaný do Izraela špecificky na to, aby bol súdený za činy Ivana Hrozného a nie pre iné obvinenia.

22. septembra 1993 bol Ivan Demjanjuk prepustený a mohol sa vrátiť do USA, po siedmich rokoch strávených v izraelských väzniciach.

V súčasnosti sa chystá proces proti Demjanjukovi v Nemecku za zločiny, ktoré mal spáchať v Sobibore. Je obviňovaný zo spoluúčasti na vražde 29 000 väzňov v Sobibore.

Vnímanie

Pozrite tiež: Ivan Hrozný (z Treblinky)

Revizionisti často poukazujú na prípad Ivana Demjanjuka ako príklad, kedy sú svedectvá preživších holokaustu nehodnoverné.

Mattogno a Graf uvádzajú:[9]

    „Proces s Demjanjukom, v ktorom sa všetci piati židovskí ,očití svedkovia‘ ukázali ako klamári, zasadil hrozivú ranu dôveryhodnosti takýchto svedkov. V skutočnosti sa od toho času žiadni ,svedkovia plynových komôr‘ neodvážili ukázať sa pred súdom.“

Pozrite tiež

Holokaust
Zdroje a diskusia
Holokaust, Odvolané tvrdenia o holokauste, Hitler a holokaust, Konferencia vo Wannsee, Polemika o holokauste, Dôkazy holokaustu
Koncentračné tábory
Osvienčim
Treblinka
Majdanek
Bádatelia – exterminacionisti
Raul Hilberg, Jicchak Arad, Leon Poljakov, Norman Finkelstein, Jean-Claude Pressac
Bádatelia – revizionisti
David Irving, Richard Butz, François Duprat, Mark Weber, Jürgen Graf, Ernst Zündel, Paul Rassinier, Carlo Mattogno, David Cole, Joseph Ginsberg
Známi bývalí väzni
Elie Wiesel, Yankel Wiernik, Simon Wiesentahl, Fedor Gál, Paul Rassinier
Perzekúcia opačných názorov a zaujatosť
Osvienčimská lož, Popieranie holokaustu, Auschwitz komplex, Ivan Demjanjuk
Zoznam všetkých článkov


Poznámkový aparát

  1. Graf, Jürgen – Mattogno, Carlo: Treblinka : Extermination Camp or Transit Camp? Chicago, Ill : Theses & Dissertations Press, 2004, str. 171.
  2. BBC News: 29. July 1993: Israeli court sets Demjanjuk free (v angličtine)
  3. You're Ivan the Terrible, says camp survivor. The Argus, 25. február 1987 (podľa: Reuters, 25. február 1987).
  4. Gas Chamber Worker Tells of Horrors. The Citizen, 24. február 1987 (podľa: Reuters, 23. február 1987).
  5. ‘This Man is a killer’. The Argus, 26. február 1987 (podľa: Reuters, 25. február 1987).
  6. The Demjanjuk Case> The Trial> 1986 - 1988. Nizkor Project, text dostupný online.
  7. Graf, Jürgen – Mattogno, Carlo: Treblinka : Extermination Camp or Transit Camp? Chicago, Ill : Theses & Dissertations Press, 2004, str. 173.
  8. Graf, Jürgen – Mattogno, Carlo: Treblinka : Extermination Camp or Transit Camp? Chicago, Ill : Theses & Dissertations Press, 2004, str. 171.
  9. Graf, Jürgen – Mattogno, Carlo: Treblinka : Extermination Camp or Transit Camp? Chicago, Ill : Theses & Dissertations Press, 2004, str. 175.