Sonderbehandlung

Z Metapedia
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Sonderbehandlung (nem. špeciálne zaobchádzanie), skrátene SB, je termín používaný v niektorých nemeckých dokumentoch z obdobia druhej svetovej vojny ohľadom nakladania so špecifickými osobami alebo skupinami osôb.

Interpretácia významu

Klasickí historici holokaustu tento pojem interpretujú ako „zavraždenie“. Poukazuje sa pritom na niekoľko nemeckých dokumentov, kde je jasné, že Sonderbehanlung sa vzťahuje na zabitie. Niektor0 dokumentz Gestapa opisujúce ako majú byť vykonané popravy väzňov používa pojem Sonderbehandlung v zmysle poprava. Na procese s Adolfom Eichmannom bol ako dôkazný materiál použitý dokument, kde sa poprava troch Židov označuje ako Sonderbehandlung.

Revizionisti uznávajú, že v určitých kontextoch termín znamenal popravu, ale poukazujú na množstvo iných prípadov, kedy tomu tak nebolo. „Špeciálne zaobchádzanie“ bol veľmi všeobecný pojem, ktorý zastrešoval širokú škálu významov: od spomínaného zabitia až po priznanie určitých výhod pre špecifické kategórie väzňov.

Arthur Butz vo svojej knihe Podvod 20. storočia reprodukuje na základe prepisov z Norimberských procesov časť výsluchu obžalovaného Ernsta Kaltenbrunnera, vysokého dôstojníka SS. Žalobca Amen sa pokúsil Kaltenbrunnera doviesť k tomu, aby priznal, že Sonderbehandlung v Himmlerových príkazoch znamenalo zabitie. Následne v pokuse zahrnúť Kaltenbrunnera osobne pri prevádzaní vrážd, Amen vystavil dokument, v ktorom Kaltenbrunner prikazoval Sonderbehandlung pre určitých ľudí. Amen chcel, aby sa Kaltenbrunner vyjadril k dokumentu bez jeho prečítania, Kaltenbrunner si však vymohol, aby bol dokument prečítaný. Text hovoril o tom, ako má byť prevedený Sonderbehandlung pre osoby umiestnené vo „Winzerstube“ a „Walzertraum“.

Kaltenbrunner rýchlo poukázal na to, že „Winzerstube“ a „Walzertraum“ boli luxusné hotely, kde boli internovaní prominentní väzni a že v ich prípadoch Sonderbehandlung znamenalo veci ako povolenie voľne posielať korešpondenciu, dostávať balíky, fľaša šampanského na deň, atď.[1]

Oficiálna verzia hovorí, že drvivá väčšina popráv Židov sa diala bez záznamov, teda takto sa snaží vysvetliť, prečo pre drvivú väčšinu údajných obetí holokaustu neexistujú ani len priame dokumenty o tom, že by sa na nich uplatnil Sonderbehandlung.

Pozrite tiež

Poznámkový aparát

  1. Výpoveď obžalovaného Ernsta Kaltenbrunnera, 12. apríla 1946. Prepisy Norimberských procesov, 11. zväzok, strany 336 – 340. Online prepis príslušnej časti 11. zväzku