Polemika o holokauste

Polemika o holokauste je diskusia o udalostiach, ktoré poznačili osud Židov počas druhej svetovej vojny v tom zmysle, či prebiehala ich úmyselná likvidácia (holokaust) nacistickým Nemeckom.

V súčasnosti je vo väčšine západných štátov diskusia na túto tému potláčaná, v mnohých je verzia, ktorú prezentujú klasickí historici chránená zákonmi a jej verejné popieranie či spochybňovanie je trestné. V iných krajinách (napr. USA), aj keď vyjadrovanie revizionistických názorov nie je trestné podľa zákona, zo strany klasických historikov je diskusia obvykle odmietaná.

Masový hrob v nemeckom koncentračnom tábore Bergen-Belsen. Táto fotka, ktorá často reprezentuje holokaust, ironicky pochádza z tábora, ktorý ani podľa exterminacionistickej verzie neslúžil na vyhladzovanie.

Klasické stanovisko

Klasickí historici holokaustu (nazývaní tiež „exterminacionisti“) sú presvedčení, že európski Židia boli počas druhej svetovej vojny obeťou systematického vyvražďovania zo strany nacistov. Myslia si, že existoval plán na vyhladenie všetkých európskych Židov, že toto vyhladzovanie bolo implementované do praxe pomocou dômyselných prostriedkov ako plynové komory a že si vyžiadalo 5 – 6 miliónov židovských obetí. Toto vyvražďovanie malo byť oficiálne zahájené niekedy začiatkom roka 1942 (čo je prevažujúci názor u exterminacionistov, aj medzi nimi však existujú názorové rozpory, kedy sa vyvražďovanie začalo alebo o jeho začatí bolo rozhodnuté).

Revizionistické stanovisko

Revizionisti si myslia, že Židov nijaké systematické vyvražďovanie nepostihlo a že mnohí emigrovali (predovšetkým v prvých rokoch po vojne, ale aj pred a počas vojny). Revizionisti nepopierajú existenciu koncentračných táborov ani to, že Židia boli vystavení prenasledovaniu. Revizionisti nepochybujú o tom, že mnohí Židia umreli, či už z prirodzených príčin, chorôb, zlého zaobchádzania, vyhladovania alebo popravy. Popierajú však existenciu plánu na vyvraždenie všetkých európskych Židov, existenciu homicídnych plynových komôr a tvrdia, že počas druhej svetovej vojny zomrelo podstatne menej ako 5 miliónov Židov.

Sporné otázky

Písomná dokumentácia

Pozrite tiež: Dôkazy holokaustu

„Podľa mojich informácií, ako sa zdá, nič nenasvedčuje tomu, že by Nemci pripravovali nejaký plán totálnej likvidácie Židov. Podľa údajov, ktoré mám v súčasnej dobe k dispozícii, taký plán zrejme neexistuje, a preto nemôžem potvrdiť údaje, ktoré ste v tejto veci získali.“
– Edvard Beneš v odpovedi Svetovému židovskému kongresu (ktorý ho žiadal preveriť obvinenia z vyvražďovania Židov Nemcami), 11. novembra 1942

Revizionisti argumentujú, že ak by Nemci skutočne chceli splynovaním vyvraždiť milióny ľudí, museli by k tomu dať dokopy obrovskú mašinériu. Bol by potrebný všeobecný rozkaz, pokyny, plány a smernice. Museli by sa konať porady odborníkov za účasti chemikov, lekárov a expertov pre najrôznejšie technológie. Vytvorenie potrebných podmienok by si vyžiadalo peňažné fondy, čo by muselo v takom organizovanom byrokratickom štáte, akým bola Tretia ríša, určite zanechať stopy. Neexistuje však žiadna dokumentácia takéhoto rozsahu, ba dokonca žiadny dokument, ktorý by explicitne konkrétne hovoril o masovom pláne na vyhladenie Židov (alebo inej etnickej skupiny).

Exterminacionista Raul Hilberg uvádza: „Likvidácia Židov nebola riadená centrálne, nebol ustanovený žiadny úrad, ktorý by sa staral o židovské záležitosti a taktiež nebol založený ani žiadny fond pre vyhladzovacie procesy.“

Klasickí historici takéto tvrdenia zvyknú naopak udávať ako doklad toho, ako dôkladne boli plány holokaustu utajené. Ďalej tvrdia, že pre účely holokaustu existoval celý „kódovací jazyk“, napr. nehovorilo sa o „vyhladení európskych Židov“, ale o „konečnom riešení židovskej otázky v Európe“, nehovorilo sa o popravách, ale o „špeciálnom zaobchádzaní“ a podobne. Okrem toho, nacisti mnohé dokumenty zlikvidovali v snahe zahladiť svoje zločiny. Revizionisti však namietajú, že by nebolo mysliteľné zlikvidovať všetky zmienky o vyvraždení Židov, keďže existovalí desaťtisíce strán rôznych hlásení a státisíce ich kópií. Navyše, mnoho dokumentov hovorí o „riešení židovskej otázky“ či popravách Židov (partizánov, sovietskych komisárov, obetí nacistických represií), nikde sa však nenachádza spracovaný globálny plán vyhladenia Židov, odvolávka na takýto plán, ani zmienka o vraždiacej plynovej komore (pozrite však Vergassungkeller).

Bazén v Osvienčime. Podľa revizionistov slúžil na rekreáciu väzňov v nepracovných dňoch.

Juergen Graf píše:

„Moskovské špeciálne archívy obsahujú asi 90 000 stránok dokumentov z konštrukčnej správy Auschwitzu, ktorá bola údajne zodpovedná za postavenie (...) plynových komôr (...). Počas dvoch dlhších pobytov v Moskve sme [s talianskym výskumníkom Carlom Mattognom] (...) preskúmali všetkých 90 000 strán dokumentov. Ani jeden dokument neobsahuje dôkaz o masovom splynovaní ľudských bytostí. Toto nás nijak neprekvapilo, nakoľko, keby taký dokument existoval, už dlho by bol víťazne ukazovaný svetu. Dvaja poprední predstavitelia exterminacionistickej školy Jean-Claude Pressac a britský Žid Gerald Fleming boli v tomto archíve a preskúmali časť dokumentácie. (...) Ani Pressac ani Fleming nenašli dlho hľadaný dôkaz vražedných plynových komôr.
Námietka, že Nemci mohli včas vytriediť inkriminujúce dokumenty a zničiť ich, je mimoriadne naivná. Predstavte si túto situáciu: na jeseň 1994 [sic], kedy bolo rozhodnuté, že Auschwitz bude pred príchodom Červenej armády evakuovaný, veliteľ Richard Baer vydáva svojim podriadeným nasledujúci príkaz: ,Vyraďte všetky dokumenty, ktoré dokazujú splynovanie Židov a spáľte ich, ale všetky ostatné ponechajte pre Rusov.‘ (...) Za pár hodín mohli spáliť celý dokumentárny archív. Evidentným dôvodom, prečo Nemci zanechali po sebe všetky tieto dokumenty je, že sa im nikdy nezdalo, že by ich dokumenty nejak usvedčovali.
To isté platí pre tábor Majdanek, kde sú taktiež dostupné hory dokumentov.“

Centrum Simona Wiesenthala uvádza, že neexistuje žiadny Hitlerom podpísaný dokument, ktorý by prikazoval vyhladenie Židov (pozrite Hitler a holokaust).

Prepúšťanie väzňov

Revizionisti argumentujú množstvom dokumentov svedčiacich o tom, že mnohí väzni boli prepustení, a to aj v čase údajného najväčšieho vyhladzovania (leto 1944). Revizionista Juergen Graf túto skutočnosť okomentoval: „Ináč povedané, poľskí historici sa nám snažia nahovoriť, že tí istí Nemci, ktorí sa pokúšali vraždenie v plynových komorách zakryť tak dôkladne, že nikdy nevydali ani jeden písomný príkaz o splynovaní, boli tak hlúpi, že prepustili 20 000 očitých svedkov svojich zločinov, takže mohli celému svetu povedať, čo videli alebo počuli.“

Klasickí historici napríklad uvádzajú, že z Majdanku (čisto vyhladzovacieho tábora) bolo prepustených 20 000 väzňov. Ak by koncentračné tábory boli skutočne miestom konania super-tajného vyhladzovacieho programu, je veľmi nepravdepodobné, tvrdia revizionisti, že by z nich nacisti prepúšťali ľudí v čase najväčšej výšky týchto operácií. Klasickí historici oponujú tým, že zmienky o vyvražďovaní už tak či tak po Európe a po svete kolovali, a tak aj skutočné svedectvá týchto osôb boli vnímané ako klebety.

Exterminacionistický historik Jicchak Arad uvádza, že Odilo Globocnik, vedúci akcie Reinhard varoval návštevníkov tábora aj z radov SS, ktorí videli plynovanie, nech sa o tom nikomu nezmieňujú a že prezradenie tejto informácie by bolo potrestané smrťou: „Toto je jedna z našich najtajnejších záležitostí, vskutku tá najtajnejšia. Ktokoľvek by o tom hovoril, bude zastrelený. Len včera boli zastrelení dvaja príliš ukecaní.“ Revizionisti poukazujú na to, že by bolo absurdné, aby vysoko postaveným členom SS bolo hrozené smrťou, no na druhej strane by boli prepúšťané desaťtisíce väzňov.

Vyjadrenia nacistov

Existuje niekoľko vyjadrení nacistov, ktoré sú klasickými historikmi interpretované ako zmieňujúce sa o vyhladzovaní Židov. Tieto možno rozdeliť do dvoch skupín: povojnové svedectvá (obvykle výpovede na súdoch) a vyjadrenie z času vojny.

Revizionisti oponujú, že ak by skutočne prebiehalo masové vyhladzovanie Židov, vyjadrenia by boli omnoho početnejšie (sú pomerne zriedkavé) a explicitnejšie, že mnohé sú citované spod nevhodného kontextu, a taktiež spochybňujú autenticitu niektorých výrokov. Okrem toho argumentujú, že aj keby aj tieto vyhlásenia padli, neznamená to automaticky, že skutočne zodpovedajú realite. Za omnoho relevantnejšie ako politicky motivované vyjadrenia považujú dokumenty, ktoré údajne vôbec nesvedčia o vyhladzovacej verzii a taktiež predkladajú vyhlásenia nacistov, ktoré vyhladzovacej verzii odporujú (pozrite napr. Hitler a holokaust).

Je zachovaných niekoľko Hitlerových vyjadrení, ktoré sa dajú vykladať dvojzmyselne. (Viac informácií v článku: Hitler a holokaust)

Existujú tiež záznamy prejavov (vrátane fonografickej nahrávky), ktoré údajne predniesol Heinrich Himmler pred niekoľkými vysokými dôstojníkmi SS v októbri 1943 v Poznani. V nich sa Himmler zmieňuje o tom, že „odstraňujeme Židov, eliminujeme ich, ha, to je nič!“ („Ausschaltung der Juden, Ausrottung machen wir.“). O autenticite záznamu sa vedú spory.

V denníku Josepha Göbbelsa sa zo dňa 27. marca 1942 nachádza nasledovný zápis:

„Počnúc Lublinom, Židia z Generálneho gubernátu [obsadeného Poľska] sú teraz deportovaní na východ. Tam sú podrobení značne barbarskej procedúre, ktorú je tu nemožné podrobnejšie opísať. Zo Židov toho veľa neostane. Celkovo možno povedať, že asi 60 % ich je likvidovaných, zatiaľ čo len asi 40 % je použiteľných na prácu.“

V prípade Himmlerovho poznaňského prejavu, ako aj tohto zápisu v Goebbelsovom denníku sa taktiež tvrdí, že sa vzťahovali na strieľanie Židov na východnom fronte (považovné za súčasť holokaustu, ale prebiehalo aj podľa revizionistov) a nie na koncentračné tábory. (V ani jednom z týchto dokumentov nie je zmienky o vyhladzovacích táboroch či plynových komorách.) Goebbelsove denníky niektorí revizionisti považujú za úplne alebo aspoň čiastočne sfalšované (Stäglich), iní sú presvedčení o ich autenticite (Faurisson).

Adolf Eichmann vypovedal počas svojho procesu (súdený bol v 60. rokoch v Izraeli), že plán konečného riešenia židovskej otázky, dohodnutý na konferencii vo Wannsee, mal znamenať vyhladenie. Týmto sa klasickí historici pokúšajú vysvetľovať skutočnosť, že na zápisoch z konferencie vo Wannsee sa nikde nenachádza ani zmienka o vyhladzovaní Židov, hovorí sa len o deportácii. (Naopak, sú menované viaceré skupiny Židov, ktoré nemuseli byť deportované na východ a mohli ostať v Ríši.)

Revizionisti namietajú, že Eichmann mohol byť mučený alebo inak nútený vypovedať, čo jeho väznitelia chceli. Okrem toho, mnohé vyjadrenia Eichmanna sú nepravdivé, čoho si Eichmann musel byť vedomý (tvrdil napríklad, že do plynovej komory mal byť umiestnený motor zo zajatej ruskej ponorky, pričom však Nemci počas celej druhej svetovej vojny nezajali ani jednu takúto ponorku). Preto niektorí revizionisti zastávajú názor, že Eichmann úmyselne diskreditoval svoje svedectvo takýmito nezmyselnými tvrdeniami a skryto tým celému svetu odkázal, o akú absurditu ide.

Existuje mnoho výpovedí SS-mannov a správcov táborov, kde sa priznávajú k svojim zločinom. Revizionisti poukazujú na nezrovnalosti v týchto výpovediach (pozrite napr. Kurt Gerstein), ako aj na to, že mnohé si odporujú nazvájom. Taktiež sa poukazuje na pravdepodobnosť, že boli učinené pod nátlakom a opäť na to, že svedectvo nemusí nič znamenať.

Dôveryhodnosť svedectiev

Pozrite tiež: Ivan Demjanjuk, Noc

Revizionisti exterminacionistom vyčítajú, že kladú svedectvá na príliš veľkú váhu. Tí sa bránia tým, že ide o informácie z prvej ruky a tiež tým, že také veľké množstvo svedkov by sa predsa nemohlo dohodnúť na rovnakej verzii. Naproti tomu revizionisti ukazujú, ako sa svedectvá – najmä v prvých rokoch po vojne – dramaticky odlišovali, ba až si protirečili. Existujú aj svedectvá a spomienky väzňov Osvienčimu, ktorí vyhlásili, že v tábore žiadne vyhladzovacie procesy nebadali (Marika Frank, Maria Vanherwaarden). Taktiež existujú početné svedectvá o tom, že aj v táboroch v Nemecku boli plynové komory, hoci túto skutočnosť už neuznávajú ani exterminacionisti.

Napríklad vo Francúzsku narodený Žid Moshe Peer spomínal na zázračný únik pred smrťou, ktorý sa mu podaril v tábore Bergen-Belsen ako jedenásťročnému. V roku 1993 v rozhovore s kanadskými novinami The Gazette povedal, že bol „poslaný do plynovej komory tábora [Belsen] najmenej šesť krát.“ Noviny ďalej písali, že: „Zakaždým prežil, sledujúc hrôzu ako sa ženy a deti zrútili na zem a zomreli. Dodnes Peer nevie, ako je možné, že prežil.“ V pokuse vysvetliť tento zázrak Peer uvažoval: „Možno deti odolávali lepšie, neviem.“ V skutočnosti však v Bergen-Belsene žiadna homicídna plynová komora nebola, čo priznávajú už aj klasickí historici.

Aj židovský historik Samuel Gringauz sa o pamätiach „preživších holokaustu“ vyjadril: „Väčšina ich pamätí a správ je plná grotesknej kvetnatosti, absurdného zveličovania, dramatizujúcich prvkov, prehnanej pompéznosti, diletantského filozofovania, rádoby lyricizmu, neoverených klebiet, zauatosti, partizánskych útokov a obvinení.“

Revizionisti ďalej obviňujú klasických historikov zo zlej práce so svedectvami. Táto sa má prejavovať napríklad v tom, že z celkovo zamietnutých svedectiev údajne vyberajú časti, ktoré vyzerajú rozumne a tieto používajú. Ako príklad sa uvádzajú spomienky Alexandra Pečerského, sovietskeho Žida, ktorý naplánoval útek zo Sobiboru. Obsahujú zmienky o plynových komorách s otvárateľnými podlahami, odkiaľ obete rovno napadali do vozňov pripravených dole na ich zvážanie. Takáto koncepcia je však dávno zamietnutá aj oficiálnymi historikmi, napriek tomu však Raul Hilberg aj Jicchak Arad, renomovaní historici holokaustu, používajú iné časti Pečerského spomienok ako relevantné zdroje (Jicchak Arad ho vo svojej knihe Belzec, Sobibor, Treblinka cituje 38-krát, ale iba z tých častí, ktoré sú v súlade s jeho verziou).

Ďalším príkladom je Kurt Gerstein, dôstojník SS, ktorý napísal správu o priebehu vyvražďovania v Treblinke. Hoci obsahuje mnohé absurdity (napr. tvrdenie o 20 miliónoch mŕtvych, a to len v Treblinke, Sobibore a Belzecu), iné časti jeho spomienok sú citované ako relevantný zdroj a Gersteinova správa (ktorú napísal vo väzení) sa považuje za kľúčový dokument, ktorý usvedčil nacistov.

Klasickí historici sa bránia tým, že nezrovnalosti v niektorých svedectvách neznamenajú automaticky, že hlavné udalosti, ktoré opisujú, sa nestali a neznamená to ani to, že všetci svedkovia klamú.

Politická zaujatosť

Exterminacionisti tvrdia, že revizionisti sú politicky zaujatí, sympatizujú s nacizmom či fašizmom, a tak nie sú objektívni pri svojich výskumoch. Je taktiež nesporné, že značná časť sympatizantov nacizmu je názorovo bližšia revizionistom.

Revizionisti často poukazujú na príklad zakladateľa revizionizmu Paula Rassiniera, ktorý bol bojovníkom francúzskeho hnutia odporu a sám bol väznený v koncentračných táboroch. Ako odporca Hitlera a národného socializmu rozhodne nebol motivovaný snahou očistiť túto ideológiu. Taktiež existujú židovskí revizionisti, napríklad Joseph Gideon Burg či David Cole (ktorý sa ale už od revizionizmu dištancuje). Graf a Consoli však napríkald nepopierajú skutočnosť, že „samozrejme, väčšina revizionistov patrí k politickej pravici a niektorí z nich sú vyhlásení národní socialisti“.

Plynové komory v Nemecku vs. plynové komory v Poľsku

Pôvodne sa tvrdilo (hoci západní historici boli k týmto tvrdeniam od začiatku skeptickí), že aj na území Nemecka existovali vyhladzovacie tábory s plynovými komorami. Dnes však exterminacionisti tvrdia, že politika úmyselného vyvražďovania sa odohrávala iba v šiestich táboroch na území Poľska – Osvienčim, Treblinka, Majdanek, Chelmno, Sobibor, Belzec. Revizionisti však tvrdia, že neexistuje kvalitatívny rozdiel medzi dôkazmi o vyvražďovaní v táboroch na území Poľska a tých v Nemecku. Taktiež totiž existujú početné svedectvá tých, ktorí potvrdili existenciu plynových komôr v táboroch Nemecku. Klasickí historici sa však bránia, že takéto tvrdenia boli úmyselne alebo neúmyselne preháňané: čo však neznamená, že holokaust sa nestal.

Veliteľ koncentračného tábora Mathausen Franz Ziereis vo svojom „priznaní“ uviedol, že v Hartheime (satelitný tábor Mathausenu) boli oxidom uhoľnatým splynované 4 milióny ľudí. Taktiež uviedol, že Nemci zabili ďalších 10 miliónov ľudí v Poľsku, Lotyšsku a Litve. Tieto skutočnosti uviedol Simon Wiesenthal vo svojej publikáci KZ Mathausen.

Chemický výskum

Klasickí historici sa odvolávajú na výsledky chemickej analýzy z roku 1994, ktorá pre údajné plynové komory zistila vysokú koncentráciu zvyškov Zyklonu B. Toto je nezlúčiteľné s tvrdením, že miestnosť mala predstavovať márnicu (čo tvrdia revizionisti), ale sedí to s verziou vyvražďovania. Revizionisti spochybňujú jednak hodnovernosť výskumu (múzeom holokaustu iniciovaný a podporovaný výskum by len ťažko dospel k iným záverom ako múzeum), ale tiež tvrdia, že je podozrivé, že prebehol až v roku 1994, teda takmer 50 rokov po holokauste (hoci podobný výskum vykonali aj komunistické úrady v roku 1945).

Výskum z roku 1994 bol vykonaný až po tom, čo boli zverejnené správy z dvoch výskumov (Leuchterova a Rudolfova), ktoré prišli k záveru, že verzia masového vyvražďovania je absolútne nemožná.

Leuchterova správa bola vyhotovená v rámci procesu s Ernstom Zündelom, ktorý bol súdený v Kanade za šírenie politicky nekorektných informácií. Leuchter sa podieľal na konštrukcii plynových komôr v USA (ktoré boli používané ako metóda popravy), avšak klasickí historici spochybňujú jeho odbornosť a poukazujú na to, že nie je riadnym inžinierom. Leuchter mal spočiatku podľa svojich slov „štandardné“ názory na holokaust, počas svojho výskumu však došiel k záveru, že zabíjanie v údajných plynových komorách opísaným spôsobom je nemožné. Kritici Leuchterovej správy spochybňujú najmä hodnovernosť výskumu (od Zündela mal zaň dostať 35 000 dolárov) a poukazujú ma mnohé údajné chyby a nepresnosti.

V roku 1990 údajne Inštitút forenzného výskumu v Krakowe vykonal ďalší výskum na preverenie Leuchterových tvrdení a došiel k rovnakým výsledkom ako Leuchter.

Germar Rudolf, mladý chemik na Inštitúte Maxa Plancka, ktorý si práve dokončil postgraduálne štúdium na titul PhD, preveril v roku 1993 Leuchterove výskumy a došiel k totožným záverom. Rudolf bol neskôr odsúdený a zavretý do väzenia za popieranie holokaustu. Leuchterova aj Rudolfova správa sú však pre mnohé nepresnosti kritizované aj revizionistami. Rudolfovi sa napr. vyčíta aj to, že osobne nenavštívil Majdanek, o ktorého údajných plynových komorách ale píše, Leuchterovi zase veľké množstvo povrchných a nepresných tvrdení.

Po publikácii Leuchterovej a Rudolfovej správy múzeum vykonalo vlastné výskumy s cieľom vyvrátenia predošlých dvoch, odmieta však pripustiť nezávislých či ku klasickej verzii skeptických vedcov. V júni 2006 napríklad tímu iránskych bádateľov nebolo umožnené robiť výskum v Osvienčime. Minister zahraničných vecí Stefan Meller vyhlásil, že jeho krajina by mala zabrániť Iránu, aby vyšetroval holokaust..

V múzeu v Osvienčime je vystavené údajne autentické plátno vyrobené z ľudských vlasov, ktoré bolo pozitívne testované na prítomnosť zvyškov Zyklonu B, čo naznačuje, že išlo o vlasy splynovanej obete použité na priemyselné účely. Revizionisti jednak spochybňujú hodnovernosť výskumu, na druhej strane však poukazujú na rozpor s oficiálnou verziou: podľa svedectiev boli obete ostrihané pred vstupom do plynových komôr, nie po smrti.

Karikatúra poukazujúca na neustále a prehnané zdôrazňovanie holokaustu. „Nikdy nezabudni! Šesť miliónov zomrelo! Zavraždení neľudskými árijskými beštiami – ako ty!“ (pozrite Biela vina)

Odmietanie diskusie

Revizionisti sa pýtajú, prečo by mala byť diskusia o holokauste zakázaná, ak je pravda taká jasná. Dokonca, prečo by malo byť kladenie otázok trestateľné väzením. Bruno Gollnisch, poslanec Európskeho parlamentu za francúzsky Národný front, bol napríklad v januári 2007 odsúdený na tri mesiace väzenia podmienečne a 55 000 eur pokuty za to, že vyhlásil:

„Nespochybňujem existenciu koncentračných táborov, ale historici by mali mať šancu diskutovať o počte mŕtvych. K existencii plynových komôr, je vec historikov, aby voľne diskutovali.“

Revizionisti viackrát klasickým historikom adresovali výzvy na otvorenú verejnú diskusiu, nedočkali sa však odpovede. Tlmenie diskusie je prejavom hrubej neprofesionality, tvrdia revizionisti. Ak niekto odmieta diskutovať a konfrontovať svoje teórie inými, takéto počínanie nemožno nazvať vedeckým postupom (Pozrite: Auschwitz komplex). Ak Židia hovoria pravdu o oficiálnej verzii, prečo by sa báli ďalšieho výskumu, pýtajú sa. Používajú pritom analógiu: ak vám niekto ukradne auto, prekážalo by vám vyšetrovanie tohto zločinu?

„Hlavná vec, ktorú chcem v knihe [Židovský supremacizmus] dosiahnuť, je dať nad to celé veľký otáznik a doviesť ľudí k tomu, aby si uvedomili, že je mnoho otázok o holokauste, na ktoré je potrebné odpovedať, ktoré je potrebné preskúmať a je nutné ich nasledovať, ak chceme zistiť pravdu,“ napísal David Duke.

Klasickí historici odpovedajú tým, že pre preživších je nesmierne traumatické vracať sa k prežitým hrôzam a ich spochybňovanie je cynické a slúži na ospravedlňovanie režimov fašizmu a nacizmu. Veď väčšina ľudí s takýmito náhľadmi tiež spochybňuje holokaust. Ďalej sa tvrdí, že ak by klasickí historici boli ochotní s revizionistami diskutovať, dodávali by im tým váhu a mohli by byť podporené rôzne nacistické skupiny, odvolávajúce sa na tieto názory.

Klasickí historici ďalej považujú ďalšiu diskusiu o tom, či sa holokaust odohral, za neúčelnú, pretože podľa nich táto skutočnosť bola v priebehu rokov mnohokrát dostatočne dokázaná. Takisto ako nemá zmysel investovať energiu do diskusií o plochosti Zeme, takisto nemá zmysel baviť sa o tom, či bol alebo nebol holokaust, tvrdia exterminacionisti. Revizionisti sa však pýtajú, kto by sa však bál diskutovať so zástancom teórie plochej Zeme alebo by ho posielal do väzenia za svoje názory a hovoria, že ak sa prejavia dôvodné pochybnosti o akejkoľvek skutočnosti, západné kritické myslenie automaticky žiada preveriť ich a diskutovať o nich slobodne a verejne.

Zdravotná starostlivosť o Židov

Revizionisti poukazujú na fakt, že správa táborov sa snažila ochraňovať životy väzňov. Táto skutočnosť zapadá do verzie, že väzni boli využívaní na prácu, pretože v tom prípade by sa ich nacisti snažili udržiavať telesne schopných. Napríklad vedúci úradu táborovej správy SS zaslal 28. decembra 1942 direktívu do Osvienčimu a ďalších koncentračných táborov, v ktorej ostro kritizoval vysokú mieru úmrtí väzňov na choroby a nariadil, že:

„Táboroví lekári musia použiť všetky prostriedky, ktoré majú k dispozícii, aby výrazne zredukovali mieru úmrtnosti v rôznych táboroch. (...) Táboroví lekári musia častejšie než v minulosti dohliadať na výživu väzňov a, v spolupráci s administratívou táborov, navrhnúť zlepšovacie odporúčania pre veliteľov táborov. (...) Táboroví lekári musia dozrieť na to, aby boli pracovné podmienky v rôznych pracovných táboroch čo najviac zlepšené.“

Nakoniec direktíva zdôrazňovala, že „Reichsführer SS (Heinrich Himmler) nariadil, že úmrtnosť musí byť absolútne znížená.“ Ak by väzni boli používaní len na otrockú prácu, upracovaní k smrti a následne nahradení ďalšími, nedáva zmysel, aby sa SS takto snažila chrániť ich životy a liečiť práceneschopných, keď noví otrockí pracovníci mohli jednoducho byť doplnení z ďalšieho transportu.

Oficiálne nemecké táborové regulácie približujú nemecké opatrenia na zabránenie šíreniu chorôb a zabezpečenie práceschopnosti väzňov:

„Novopríchodzí do tábora sa musia podrobiť dôkladnej lekárskej prehliadke, a ak existuje nejaká pochybnosť (o ich zdraví), musia byť umiestnení do karantény na pozorovanie. (...) Väzni, ktorí oznámia svoju chorobu, musia byť prehliadnutí v ten istý deň táborovým lekárom. Ak je to potrebné, lekár musí preložiť väzňov do nemocnice na profesionálne ošetrenie. Táborový doktor musí pravidelne prezerať kuchyňu ohľadom prípravy jedla a kvality dodávok jedla. Každý nedostatok musí oznámiť veliteľovi tábora. Ošetreniu nehôd sa musí venovať špeciálna pozornosť, aby nebola poškodená plná produktivita väzňov. Väzni, ktorí majú byť prepustení alebo preložení, musia byť najprv predvedení pred táborového lekára kvôli prehliadke.“

Ak by boli väzni používaní na prácu, bolo by v záujme Nemecka aby boli v dobrom telesnom stave. Elie Wiesel taktiež potvrdzuje prísne hygienické opatrenia v tábore Osvienčim: o dezinfekcii väzňov či o tom, ako sa musel po každom príchode do tábora sprchovať.

Viacerí bývalí väzni (inak sa držiaci klasickej verzie) dosvedčili, že im v nemocniciach koncentračných táborov bola poskytnutá zdravotná starostlivosť:

• Primo Levi (v Osvienčime)
• Elie Wiesel (v Osvienčime – pozrite Noc)
• Simon Wiesenthal
• Yankel Wiernik (v Treblinke)

Simon Wiesenthal sa podľa svojej vlastnej autobiografie pokúsil 15. júna 1944 spáchať samovraždu podrezaním si žíl. Nemci ho však zachránili, vzali do nemocnice a uzdravili. Aj historik Jicchak Arad uvádza, že dozorcovia v koncentračných táboroch sa snažili predchádzať samovraždám. Jeho vysvetlenie je nasledovné: „Skutočnosť, že Židia sami mohli vládnuť nad svojimi životmi a rozhodovať o okamihu svojej smrti, sa Nemcom ani trochu nepáčila; túto právomoc mali vo svojich rukách zvierať jedine oni.“

Taktiež existujú záznamy o zdravotnom ošetrení viac ako 3 000 maďarských Židov z leta 1944 (tento údaj sa nachádza v nemeckom hlásení z 28. júna 1944) v Osvienčime (Wiesel bol tiež jedným z maďarských Židov, no ošetrený bol podľa svojich spomienok až v januári 1945). Podľa klasickej verzie v tomto čase prebiehalo vyvraždenie takmer všetkých maďarských Židov, čo bolo v podstate vyvrcholenie holokaustu.

Keď Červená armáda dobyla Berlín, našli jej vojaci v troskách nemocnice 800 Židov, údajne chránených Adolfom Eichmannom a inými najvyšším predstaviteľmi nacistov. Podľa Sarah Helmovej bolo len otázkou času, kedy by aj títo Židia boli zabití.

Väzni v Osvienčime krátko po oslobodení tábora Soviemi, január 1945.

Evakuácia väzňov

Revizionisti tiež poukazujú na skutočnosť, že väzni táborov boli pred postupujúcou Červenou armádou evakuovaní na západ, pričom si mohli vybrať, či odídu s Nemcami alebo ostanú čakať na osloboditeľov (toto vo svojich pamätiach uvádza aj Elie Wiesel, ktorý je exterminacionista; Wiesel si podľa svojich pamätí zvolil ísť s Nemcami). Revizionisti tvrdia, že ak by existoval plán na vyhladenie Židov, Nemci by ich dávno vyvraždili a nenechali by napr. v Osvienčime čakať 7 000 očitých svedkov, ktorí mohli všetko o vyhladzovaní vyrozprávať Sovietom.

Zábery, ktoré natočili Sovieti po oslobodení Osvienčimu, ukazuje medzi väzňami v tábore množstvo detí, starých, chorých a slabých – teda práceneschopné osoby, ktoré boli podľa exterminacionistickej verzie „splynovaní ihneď po príchode“. Zábery však ukazujú, že boli dobre oblečení a vôbec nepripomínali vychudnuté mŕtvoly z táborov v Nemecku. Tento materiál natočili Sovieti, je teda vylúčené, že by išlo o podvod snažiaci sa zahladiť vyhladzovanie. Okrem toho, tábory v Nemecku aj podľa exterminacionistov neslúžili na vyhladzovanie, prečo by teda Nemci ľudí určených na vyhladenie evakuovali do nevyhladzovacích táborov, čo bola komplikovaná logistická záležitosť (míňali na transport väzňov energiu, potraviny, palivo a iné prostriedky, ktoré by mohli použiť radšej na záchranu Nemcov) a nezabili ich rovno namieste, pýtajú sa revizionisti. Exterminacionisti odpovedajú, že „evakuácia“ na západ bola v skutočnosti len ďalšou fázou vyvražďovania, že išlo o tzv. pochody smrti, kde úmrtnosť bola veľmi vysoká a išlo často len o sadistický akt utýrania väzňov.

Čo sa stalo so Židmi?

Častou otázkou kladenou revizionistom je, čo sa stalo s európskymi Židmi, ak neboli vyvraždení. Revizionisti odpovedajú tým, že určitá časť Židov nepochybne zomrela, či už následkom prirodzených príčin, chorôb, vyhladovania, zlého zaobchádzania alebo aj popráv. Tí, ktorí prežili, z väčšej časti emigrovali a rozpŕchli sa po celom svete: do USA, Kanady, Izraela, ZSSR atď. V Izraeli žijú milióny európskych Židov, nie tisíce: ak by holokaust prebehol, boli by ich tisíce, nie milióny, tvrdia revizionisti. Prožidovsky a proizraelsky orientovaný časopis .týždeň uviedol, že keby sa medzi Poliakov započítavali aj v Poľsku narodení Židia, mohli by sa „mohli hlásiť asi k polovici zakladateľov štátu Izrael“.

Vo filme One Third of the Holocaust sa uvádza nasledujúci príklad: v knihe o Treblinke od Alexandra Donata je na konci zoznam okolo 60 Židov, ktorí prežili Treblinku. Pred vojnou žila v Poľsku väčšina z nich; niekoľko rokov po vojne ostal v Poľsku iba jeden (Berek Rojzman). Zvyšní emigrovali najmä počas prvých rokov po vojne. (Sám Donat sa narodil vo Varšave a po vojne žil v USA.) Ak by títo Židia predstavovali náhodnú vzorku európskej židovskej populácie, javí sa emigrácia ako racionálna alternatíva oproti vyhladeniu.

Revizionisti tvrdia, že pri stanovovaní počtu židovských obetí počas druhej svetovej vojny sa nevychádza z exaktných demografických údajov. Podľa revizionistov je ale problém určiť presný počet Židov, nakoľko pred vojnou a po vojne sa mnohí z nich nemuseli priznať k svojmu židovstvu. Tesne pred, počas a po vojne sa konali rozsiahle presuny obyvateľstva, a tak i zachytiť presne počet Židov nebolo možné. Samotní revizionisti však uvádzajú, že celá táto otázka nie je definitívne doriešená.

Pozrite tiež

• One Third of the Holocaust
• Neviditeľný slon
• Hitler a holokaust
• Osvienčimská lož
• Dôkazy holokaustu

Zdroje

• Arad, Jicchak: Belzec, Sobibor, Treblinka – vyhlazovací tábory akce Reinhard. Praha: BB/art, 2006.
• Graf, Jürgen – Mattogno, Carlo: Concentration Camp Majdanek : A Historical and Technical Study. Chicago, Ill : Theses & Dissertations Press, 2003.
• Graf, Jürgen – Montoriol, Bruno: Holocaust Revisionism – the Arguments. Sussex, England: Historical Review Press, 2007. ISBN 0-906879-47-7
• Hilberg, Raul: Páchatelé, oběti, diváci: židovská katastrofa 1933 – 1945. Praha: Argo, 2002. ISBN 80-7203-472-3
• Smoleń, Kazimierz: Státní Muzeum v Osvětimi – Průvodce. Nakladatelství Státního Muzea v Osvětimi: Osvienčim, 2002

Poznámkový aparát

Holokaust
Zdroje a diskusia
Holokaust, Odvolané tvrdenia o holokauste, Hitler a holokaust, Konferencia vo Wannsee, Polemika o holokauste, Dôkazy holokaustu
Koncentračné tábory
Osvienčim
Treblinka
Majdanek
Bádatelia – exterminacionisti
Raul Hilberg, Jicchak Arad, Leon Poljakov, Norman Finkelstein, Jean-Claude Pressac
Bádatelia – revizionisti
David Irving, Richard Butz, François Duprat, Mark Weber, Jürgen Graf, Ernst Zündel, Paul Rassinier, Carlo Mattogno, David Cole, Joseph Ginsberg
Známi bývalí väzni
Elie Wiesel, Yankel Wiernik, Simon Wiesentahl, Fedor Gál, Paul Rassinier
Perzekúcia opačných názorov a zaujatosť
Osvienčimská lož, Popieranie holokaustu, Auschwitz komplex, Ivan Demjanjuk
Zoznam všetkých článkov