Noc (kniha)

Z Metapedia
(Presmerované z Noc)
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Obálka českého vydania knihy Noc.

Noc je novela Elieho Wiesela. Pojednáva o jeho skúsenostiach z čias druhej svetovej vojny, najmä o pobyte v Osvienčime. Kniha sa teší obrovskej obľube a je považovaná za jedno z najvýznamnejších svedectiev o holokauste. Wieselov opis udalostí však čiastočne odporuje aj „oficiálnej“ verzii klasických historikov.

V roku 1956 vyšla Wieselovi v jazyku jidiš kniha pod názvom Un di velt hot geštigen (A svet mlčal). O dva roky neskôr ju autor preložil do francúzštiny, značne skrátil a vydal pod titulom La nuit (Noc). Tento článok vychádza z českého prekladu francúzskej verzie. [1]

Meno a členenie

Pomenovanie Noc sa zakladá na silnom zážitku, ktorý mal Wiesel z prvej noci v Osvienčime, kde ho viedli na zavraždenie – spálenie zaživa v otvorenej jame, no dva kroky pred jamou popravu odvolali.

Symbolika noci sa v knihe objavuje častejšie:

    „Posledná noc v Bune. Už zasa posledná noc. Posledná noc doma, posledná noc v gete, posledná noc vo vagóne a teraz posledná noc v Bune. Ako dlho sa ešte náš život bude ťahať od jednej „poslednej noci“ k druhej?“[2]

Kniha je pomerne krátka. Jej české vydanie sa člení na 9 kapitol a má 104 strán.

Zhrnutie deja

Kniha sa začína opisom každodenného života Židov v Sighete, kde býva aj Elie Wiesel s rodinou. (Sighet je mesto v dnešnom Rumunsku, ktoré v roku 1940 pripadlo Maďarsku, a tak Wiesel väčšinu vojny žil v Maďarsku.) Židia žili takmer bez obmedzení až do roku 1944, kedy Maďarsko obsadili Nemci. Wiesel opisuje, akí boli nemeckí vojaci milí aj k nim, Židom (str. 13). Postupne sa zriadilo židovské geto, ktoré však Wiesel opisuje tiež ako príjemné prostredie so širokou samosprávou (str. 15). Nakoniec sa rozhodlo o deportácii Židov z Maďarska, a to už Wiesel píše o nesmiernej krutosti Gestapa, SS a tiež maďarských žandárov, ktorí ich prišli deportovať (str. 22). Wiesel spolu s otcom, matkou a tromi sestrami, je poslaný do Osvienčimu. V tom čase nemá ani pätnásť rokov.

Krátko po vstupe do tábora je s otcom oddelený od matky a sestier, ktoré už nikdy v živote neuvidí. Hlavou mu prebleskuje len túžba neoddeliť sa od otca (str. 30). Následne prebehne „selekcia“ a Wiesel spolu s otcom sú Dr. Mengelem poslaní naľavo, teda do „krematórií“, ktoré Wiesel opisuje ako otvorené jamy, kde sa zaživa spaľujú ľudia (neskôr spomína aj kremačné pece). Wiesel s otcom kráčajú v dlhom rade do jamy, z ktorej šľahajú „gigantické plamene“, no len dva kroky pred ňou sú poslaní preč (str. 34). V tábore Wieselovi vytetujú číslo A-7713 (str. 41). Wiesel opisuje svoje dojmy z tábora, ťažké pracovné podmienky, početné selekcie (skúšky fyzickej zdatnosti), ktorými keď väzni neprejdú, sú vraždení (str. 65 – 67). Wiesel hovorí aj o prísnych hygenických opatreniach: dezinfekcii väzňov (str. 36) a o tom, ako sa pri každom príchode do tábora musel sprchovať (str. 40). Hoci Wiesel píše, že pracoval aj s robotníkmi v civile – teda nie väzňami (str. 47 – 48), neuvádza nič o tom, že by sa čo i len snažil kontaktovať s nimi a informovať ich o zločinoch nacistov.

Na prelome rokov 1944 a 1945 Nemci povolili Židom v tábore masové modlitby Roš hašana (str. 61 – 63). Wiesel hovorí o 10 000 modliacich sa, ktorým Nemci nerobili žiadne prekážky. V januári 1945 sa Wiesel dostal do táborovej nemocnice, pretože mu v dôsledku mrazu začala opúchať pravá noha. Wiesel opisuje, ako ho v nemocnici operovali a vybrali mu z opuchu hnis (str. 72). Podmienky v nemocnici vykresľuje ako dobré a nespomína vyvražďovanie jej pacientov (to však spomína vedľa neho ležiaci väzeň, maďarský Žid, ktorého paranoické výroky sa však ukážu ako nepravdivé, str. 75). Wiesel ostal v nemocnici dva týždne a žiadne vyvražďovanie pacientov neopisuje. V tom čase sa už Rusi nezadržateľne blížili k táboru. Nemci sa rozhodli, že tábor bude evakuovaný. Wiesel dostal na výber: buď môže ísť s nimi, alebo ostať čakať na osloboditeľov. Wiesel spolu s otcom sa rozhodli, že pôjdu s Nemcami (str. 75).

Podmienky evakuácie Wiesel popisuje ako veľmi drsné, mnoho väzňov neschopných držať tempo bol zastrelených SS. Pochod väzňov nekráčal, ale bežal. Keď boli esesáci unavení, vystriedali ich ďalší, väzňov však nemal kto vystriedať, píše Wiesel (str. 79). Neskôr sa dostali do vlaku, ktorý ich dopravil do Buchenwaldu. Wiesel píše, že z jeho vagónu, v ktorom sa viezlo sto ľudí, prežil len tucet, vrátane jeho a jeho otca (str. 93). V Buchenwalde sa už nepracovalo, ale bol obrovský nedostatok jedla a liekov. Wieselov otec dostal horúčku (zrejme týfus) a podľahol chorobe (str. 100). Nakoniec Wiesel opisuje, ako sa v posledných dňoch odbojová organizácia väzňov zmocnila tábora a potom príchod amerických vojsk do Buchenwaldu (str. 102). V Buchenwalde Wiesel ostal do 11. apríla 1945.

Počas celej knihy Wiesel opisuje svoje pochybnosti o Bohu, nakoniec však nestráca vieru.

Elie Wiesel, autor knihy Noc.

Výňatky

„Naše prvé dojmy z Nemcov však boli celkom priaznivé. Dôstojníci sa ubytovali v súkromí, dokonca aj u Židov. K domácim sa chovali zdržanlivo, ale zdvorilo. Nikdy nežiadali nemožné, nerobili nepríjemné poznámky a niekedy sa dokonca usmiali na pani domu. Jeden nemecký dôstojník býval oproti nám. Mal izbu u Kahnovcov. Hovorilo sa o ňom, že je to šarmantný muž: kľudný, sympatický a zdvorilý. Tri dni po tom, čo sa nasťahoval, doniesol pani Kahnovej tabuľku čokolády.“ [3]


O živote v židovskom gete v Sighete:
„Ostnaté drôty, ktoré nás obklopovali, nám nenaháňali skutočný strach. Dokonca sme sa cítili dobre: veď sme boli medzi svojimi. Taká miniatúrna židovská republika... Vznikla židovská rada, židovská polícia, kancelária sociálnej pomoci, pracovný výbor, odbor hygieny – úplný štátny aparát.“ [4]


O príchode vlakom do Osvienčimu:
„Naraz sa ozval prenikavý výkrik:
,Židia, nevidíte? Nevidíte oheň? Nevidíte tie plamene?‘
Potom vlak zastavil a my sme uvideli tie plamene, ktoré na čiernom nebi chrlil obrovský komín.“ [5]


„Začiatkom tretieho týždňa vymenili vedúceho bloku, pretože prejavoval prílišnú ľudskosť.“ [6]


„V sklade pracovali tiež Poliaci v civile a niekoľko francúzskych žien.“ [7]


„Rozhodli sme sa, že ak sa dožijeme slobody, neostaneme v Európe ani deň. Nastúpime na prvú loď do Haify.“ [8]


Wiesel opisuje popravu dvoch dospelých väzňov a jedného dieťaťa v Osvienčime obesením:
„Na znamenie táborového šéfa boli tri stoličky odtiahnuté. (...)
Potom prišla prehliadka. Obaja dospelí boli mŕtvi. Z úst im viseli zmodralé jazyky. Tretí povraz sa však hýbal: dieťa bolo príliš ľahké, ešte žilo...
Chlapec bojoval v agónii o život ešte pol hodiny, priamo pred našimi očami. A my sme sa na neho museli pozerať. Keď som okolo neho prechádzal, bol ešte nažive. Mal červený jazyk, oči mu doposiaľ nevyhasli...
Započul som muža za sebou, ako opakuje:
,Kde ostal Boh?‘“ [9]


Wiesel v zúfalstve narieka:
„Ako krásne by bolo na mieste umrieť!“ [10]


„Úbohý Akiva Drumer: keby bol schopný zachovať si vieru v Boha a videl vo svojej kalvárii Bohom zoslanú skúšku, selekcia by ho nezničila. Lenže od tej doby, kedy ucítil vo svojej viere prvé trhliny, stratil dôvod bojovať a ocitol sa v agónii.“ [11]


„V nemocnici to vôbec nebolo zlé: dostávali sme dobrý chlieb a hustú polievku.“ [12]


„Rozhodnutie bolo na nás. Konečne sme o svojom osude rozhodovali sami. Buď sme mohli ostať v nemocnici, kam by som pomocou známeho doktora dostal otca ako chorého alebo ošetrovateľa, alebo odísť s ostatnými.“ [13]


Záver knihy:
„Tri dni po oslobodení Buchenwaldu som ťažko ochorel: otrava potravinami. Odviezli ma do nemocnice, kde som strávil dva týždne medzi životom a smrťou.
Jedného dňa som pozbieral sily a vstal. Chcel som sa pozrieť do zrkadla, ktoré viselo na náprotivnej stene. Od odchodu z ghetta [teda takmer rok] som sa nevidel.
Zo zrkadla ma mňa hľadela tvár mŕtvoly.
Jej pohľadu vo svojich očiach som sa nezbavil dodnes.“ [14]

Historická presnosť

Viaceré tvrdenia v knihe odporujú aj v súčasnosti uznávanej oficiálnej verzii holokaustu (napríklad spaľovanie väzňov zaživa v otvorených jamách nespomína žiadny z vedúcich historikov holokaustu). Kniha je subjektívnym výkladom spomienok, navyše v podobe novely. Židovský politológ Norman Finkelstein (nie revizionista, ale zástanca ortodoxnej verzie) obvinil Wiesela zo sfalšovania svojich spomienok.[15] Elie Wiesel je považovaný za jednu z najväčších autorít o holokauste a nikdy sa nevyjadril k nepresnostiam vo svojej knihe.

Neexistuje žiadny dokumentárny dôkaz, že Elie Wiesel by niekedy bol v Osvienčime (zoznam mien väzňov je však nekompletný).

Opis vyvražďovacieho procesu podľa Wiesela

Wiesel vôbec nespomína, že by v Osvienčime boli plynové komory. Opis vyvražďovania nie je presný, detailnejšie sa opisuje len pri jednej príležitosti. Po celej knihe sa však spomína ako „poslanie do krematórií“ a podobne. Podľa Wiesela sa medzi väzňami s rôznou frekvenciou robili tzv. „selekcie“ a tí, ktorí nimi neprešli, boli zavraždení. Selekcie spočívali v tom, že väzni boli nútení bežať alebo robiť inú fyzicky náročnú činnosť, zväčša nahí. Pri tom ich sledovali členovia SS a čísla tých, s ktorých výkonom neboli spokojní, si zapisovali (v tejto úlohe je viackrát spomínaný Dr. Mengele). Následne ich „poslali do krematórií“.

K samotnému priebehu vyvražďovania, Wiesel ho opisuje ako spaľovanie zaživa v otvorených jamách:

    „Priblížil sa k nám ďalší väzeň:
    „Spokojní?“
    „Áno,“ odpovedal niekto.
    „Nešťastníci, veď idete do krematória!“
    Zdalo sa, že má pravdu. Kúsok od nás stúpali plamene z nejakej jamy, gigantické plamene. Niečo sa tam pálilo. K diere prišlo nákladné auto a vyklopilo svoj obsah: boli to malé deti. Nemluvňatá! Áno, ja som ich videl, videl som ich na vlastné oči... Deti v plameňoch. (Je snáď niečo zvláštne na tom, že ma od tej doby opustil spánok?)
    Tak teda sem nás poslali. O kus ďalej bola ďalšia jama, väčšia, pre dospelých.
    (...)
    Pochodovali sme ďalej. Pomaly sme sa blížili k jame, odkiaľ sa širila pekelná horúčava. Ešte dvadsať krokov. Keby som sa naozaj chcel zabiť, bol by to najpríhodnejší okamih. [Wiesel niekoľko momentov predtým uvažoval, že sa radšej hodí na elektrické drôty, aby sa vyhol krutej smrti v plameňoch.] Hrýzol som sa do pier, aby otec nepočul, ako mi drkocú zuby. Desať krokov. Osem. Sedem. Postupovali sme pomaly, ako za pohrebným vozom, na vlastný pohreb. Už len štyri kroky. Tri. A potom sa tá horúca tlama roztvorila priamo pred nami. Zbieral som všetku silu, ktorá mi ešte ostala, aby som vyskočil z rady a vrhol sa k drôtom. V hĺbke srdca som sa lúčil s otcom a celým svetom, ale navzdory všetkému sa mi vybavovali slová a drali sa mi z pier: Jisgadal vejiskadaš šme rabo... Nech je Jeho Meno povýšené a posvätené... Srdce akoby mi chcelo vyskočiť z hrude. Áno. Ocitol som sa tvárou v tvár Anjelovi smrti...
    Dva kroky pred jamou nám prikázali odbočiť doľava a viedli nás do jedného z barakov.“ [16]

Pozri aj

Zdroje

  • Wiesel, Elie: Noc. Praha: Sefer, nakladateľstvo Federácie židovských obcí v Českej republike, 1999. ISBN 80 85924-20-X. 104 strán

Poznámkový aparát

  1. Wiesel, Elie: Noc. Praha: Sefer, nakladateľstvo Federácie židovských obcí v Českej republike, 1999. ISBN 80 85924-20-X. 104 strán
  2. Tamtiež. str. 76
  3. Tamtiež. str. 13
  4. Tamtiež. str. 15
  5. Tamtiež. str. 29
  6. Tamtiež. str. 43
  7. Tamtiež. str. 48
  8. Tamtiež. str. 48
  9. Tamtiež. str. 60 – 61
  10. Tamtiež. str. 69
  11. Tamtiež. str. 70 – 71
  12. Tamtiež. str. 72
  13. Tamtiež. str. 75
  14. Tamtiež. str. 102
  15. Finkelstein, Norman Gary: Dershowitz Exposed Yet Again: The Critique of Pure Cant. December 2003. (v angličtine)
    tiež Goldberg, David: British Rabbi Ponders Elie Wiesel. 31. august 2008 (v angličtine); oba odkazy k 3.9.2007
  16. Noc, str. 32 – 34
Holokaust
Zdroje a diskusia
Holokaust, Odvolané tvrdenia o holokauste, Hitler a holokaust, Konferencia vo Wannsee, Polemika o holokauste, Dôkazy holokaustu
Koncentračné tábory
Osvienčim
Treblinka
Majdanek
Bádatelia – exterminacionisti
Raul Hilberg, Jicchak Arad, Leon Poljakov, Norman Finkelstein, Jean-Claude Pressac
Bádatelia – revizionisti
David Irving, Richard Butz, François Duprat, Mark Weber, Jürgen Graf, Ernst Zündel, Paul Rassinier, Carlo Mattogno, David Cole, Joseph Ginsberg
Známi bývalí väzni
Elie Wiesel, Yankel Wiernik, Simon Wiesentahl, Fedor Gál, Paul Rassinier
Perzekúcia opačných názorov a zaujatosť
Osvienčimská lož, Popieranie holokaustu, Auschwitz komplex, Ivan Demjanjuk
Zoznam všetkých článkov