| Metapedia Fundraiser 2018: The Internet is the foremost field in the metapolitical battle of our time. Help us hold down the front. | |||
| |||
Rasová hygiena
Rasová hygiena (nemecky Rassenhygiene) je označenie pre eugenický program v národnosocialistickom Nemecku. V širšom zmysle však tento pojem môže zahŕňať eugenické opatrenia ako také, nielen tie v Tretej ríši.
Obsah
Počiatky
Hitler bol už od dvadsiatych rokov zástancom sociálneho darwinizmu a rasovej obrody nemeckého národa. Pod zámienkou, že asi 20% Nemcov trpí takou alebo onakou vrodenou genetickou vadou sa s programom rasovej hygieny začalo krátko po nástupe nacistov k moci. Opatrenia sa postupne pritvrdzovali. Veľkým zástancom rasovej hygieny bol aj Hitlerov minister vnútra Wilhelm Frick. Norimberské zákony z roku 1933 zakázali rasové miešanie. V tom istom roku bol prijatý aj Zákon na predchádzanie dedične poškodenému potomstvu, podľa ktorého mohli byť sterilizovaní ľudia s vážnymi genetickými poruchami. Zároveň sa povinnosťou lekárov stalo nahlasovať pacientov s dedičnými chorobami, aby mohli byť sterilizovaní.
V mnohých štátoch v tom čase (napr. USA) platili zákony o nútenej sterilizácii. Nemecký bol však „dokonalejší“ v tom, že mohol byť sterilizovaný ktorýkoľvek obyvateľ Nemecka, zatiaľ čo v Amerike boli sterilizácie rezervované len pre pacientov v mentálnych ústavoch.
V priebehu nasledujúcich 10 rokov (od roku) 1933 museli vyšší zdravotní úradníci absolvovať špeciálne kurzy rasovej hygieny, kde im bolo vysvetľované, akú ekonomickú a spoločenskú záťaž znamenajú takéto osoby pre Nemecko. Obzvlášť odpudivé prípady nevyliečiteľne duševne chorých a telesne postihnutých jedincov boli používané ako odstrašujúce ukážky v rôznych propagandistických filmoch.
Program eutanázie
V roku 1935 sa Hitler neverejne vyjadril, že keby vypukla vojna, pustil by sa do vyriešenia problému eutanázie. Prvé konkrétne rozhodnutia sa ale realizovali až koncom roku 1938. Hitlerovi prichádzalo veľké množstvo žiadostí od nevyliečiteľne chorých pacientov trpiacich veľkými bolesťami alebo ich lekárov, aby z titulu hlavy štátu uplatnil výsadu udeľovať milosť a dovolil lekárom, aby ukončili život pacientov bez toho, aby boli vystavení riziku trestného stíhania.
Keď Hitler obdržal podobnú žiadosť od rodičov znetvoreného, slepého a imbecilného chlapca narodeného v Lipsku, poslal začiatkom roku 1939 svojho osobného lekára Dr. Brandta, aby dieťa vyšetril. Brandt dostal splnomocnenie, aby v potrebnom prípade vykonal eutanáziu. Knauerovci, rodičia ťažko postihnutého chlapca sa o Brandtovej návšteve vyjadrili: „Dr. Brandt bol milý, ľudský a inteligentný človek. Pripadal nám ako spasiteľ.“ Brandt nakoniec eutanáziu na ich dieťati vykonal.
V septembri 1939 si Hitler k sebe povolal svojich ústavných aj lekárskych poradcov, aby s nimi prediskutoval program eutanázie. Dr. Leonardovi Contimu (hlavnému ríšskemu úradnému lekárovi) dal inštrukcie, že vzhľadom na blížiacu sa vojnu je potrebné zahájiť program „bezbolestného zabíjania nevyliečiteľne chorých choromyseľných pacientov“, ako Hitler tento projekt nazval. Následne sa rozvinula diskusia o samotnej povahe tohto mechanizmu. Boli navrhnuté narkotiká, avšak neskôr Hitler usúdil, že barbituráty sú príliš pomalé na to, aby sa ich použitie dalo nazvať „humánnym“. Hitler preto požiadal Brandta, aby preveril, aký je najrýchlejší spôsob usmrtenia spojený s čo najmenšou bolesťou.
Naplno sa program eutanázie realizoval počas vojny predovšetkým z dvoch dôvodov. Po prvé, vojnová psychológia znížila citlivosť spoločnosti na takéto opatrenia („keď zomierajú zdraví nemeckí chlapci, čo tam po nejakých nevyliečiteľne chorých mentálne postihnutých?“). Po druhé, na ošetrovanie ranených z vojny bolo treba nemocničné lôžka, ktoré zaberali nevyliečiteľne chorí mentálni pacienti. Z celkového počtu 700 000 – 800 000 obetí duševných porúch v Nemecku asi 10 % bolo odkázaných na permanentnú ústavnú starostlivosť. Podľa Hitlera zbytočne zaberali lôžka a pozornosť skúseného zdravotníckeho personálu: oboje Hitler potreboval pre zranených blížiacich sa z vojenských ťažení. Program eutanázie sa nazýval „Akcia T4“ (nem. Aktion T4) – podľa sídla jeho ústredia v skonfiškovanej židovskej vile na Tiergartenstrasse 4 v Berlíne.[1] Zabíjanie pacientov prebiehalo od roku 1940 v šiestich zariadeniach: v Brandenburgu a Grafenecku (od januára), Hartheime (od mája), Sonnensteine (od júna), v Bernburgu a Hadamare (na konci roka nahradili strediská v Brandenburgu a Grafenecku).[2]
Nemecký občan, to sú aj tvoje peniaze!“
Plagát úradu rasovej politiky NSDAP propagujúci eugenické opatrenia.
Eutanázia bola za celý čas trvania programu vykonaná približne na 70 000 nevyliečiteľne chorých dospelých a 5 000 deťoch po súhlase rodičov a na ich žiadosť (každý prípad bol osobitne preverený). Po odpore verejnosti bol program eutanázie zastavený. Niektoré zdroje ale udávajú, že sa v zabíjaní pokračovalo aj po zastavení programu a celkové číslo obetí mohlo byť až 275 000 (toto číslo bolo prijaté na Norimberských procesoch). V roku 1942, krátko po tom, čo bol program T4 oficiálne zastavený, vyšiel v americkom odbornom časopise Journal of the American Psychiatric Association článok, v ktorom autor podporoval zabíjanie retardovaných detí, ktoré boli nazývané „omyly prírody“.[3]
Rasová hygiena a genocída
Častým tvrdením býva, že nacistická eugenika zlikvidovala niekoľko miliónov ľudí (pozrite Holokaust). Nacistická politika voči Židom však nebola motivovaná eugenicky. Hitler ani nacisti netvrdili, že Židia by boli intelektuálne či telesne podradní (skôr morálne) voči Árijcom. Konečné riešenie židovskej otázky bolo snahou o etnické vyčistenie krajiny a vyvrcholením mocenského súperenia medzi nacistami a Židmi.
Pozrite tiež
Poznámkový aparát
Zdroje
- Irving, David: Hitlerova válka a válečná stezka let 1933 – 1945. Brno: JOTA, 2005. ISBN 80-7217-308-1. 874 strán (+ 60 strán obrazovej prílohy).
- Patterson, Charles: Věčná Treblinka. Praha: Práh, 2003. ISBN 80-7252-084-9
- Proctor, Robert Neel: Racial Hygiene: Medicine Under the Nazis. Cambridge: Harvard University Press, 1988. ISBN 0-674-74578-7.
