Eugenika

Z Metapedia
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Logo druhého eugenického kongresu. „Eugenika je ako strom, čerpá svoje látky z mnohých prameňov a organizuje ich do harmonickej entity.“

Eugenika (z gréčtiny: eu – dobrý; genos – narodený, rod, rasa) je náuka o zušľachťovaní ľudského genofondu alebo cielené postupy vedúce k tomuto skvalitňovaniu. Eugeniku tiež možno vnímať ako sociálnu filozofiu, ktorá má za cieľ skvalitniť dedičné kvality ľudstva. V širšom zmysle možno pod pojmom eugenika rozumieť skvalitňovanie ľudského genofondu ako takého.

Eugenika bola a svojimi zástancami aj dnes je ponímaná ako sociálna povinnosť, altruistický postoj k spoločnosti, ktorého cieľom je vytvorenie zdravšieho a inteligentnejšieho ľudstva, ušetrenie prostriedkov a zníženie ľudského utrpenia. Opakom eugeniky je dysgenika, teda zhoršovanie kvality ľudského genofondu. Podľa eugenikov takéto trendy v západnej spoločnosti prevládajú približne od 19. – 20. storočia.

Odporcovia eugeniky poavžujú eugeniku za neetickú, prípadne utopickú a čiastočne za vedecky neopodstatnenú. Taktiež poukazujú na riziko jej zneužitia.

Podstata a ciele eugeniky

Základné body eugeniky možno skrátene zhrnúť nasledovne:

  1. Niektoré ľudské vlastnosti sú hodnotné. Medzi najdôležitejšie patria inteligencia, zdravie a mravný charakter.
    • Je to z toho dôvodu, že tieto vlastnosti sú základom pre intelektuálny a kultúrny rast spoločnosti a kvalitu jej života.
  2. Tieto vlastnosti sú z veľkej miery podmienené geneticky.
  3. Tým pádom je ich možné geneticky zlepšovať.
  4. Eugenika slúži záujmom jednotlivca aj celku. Spoločnosti, ktoré budú eugeniku využívať, získajú veľkú výhodu nad tými, ktoré ju budú odmietať.

Petr Bakalář uvádza, že ak sa neuplatnia princípy pozitívnej eugeniky, „bude to ojedinelý prípad situácie, kedy ľudstvo malo možnosť vylepšiť svoj údel, no dobrovoľne sa jej vzdalo.“ [1]

Obdoby eugeniky

Eugenika má dve základné formy:

  • Klasická eugenika spočíva v aplikácii metód, ktoré už tisícročia používajú šľachtitelia rastlín a zvierat (s veľkými úspechmi).
    Klasická eugenika sa môže realizovať dvomi spôsobmi:
    • Pozitívna eugenika – jej cieľom je, aby ľudia, ktorí mali žiaduce vlastnosti (inteligenciu, zdravie, morálny charakter), mali čo najviac detí.
    • Negatívna eugenika – jej cieľom je, aby ľudia, ktorí majú nežiaduce vlastnosti (napr. mentálne retardovaní, psychopati, kriminálni delikventi) mali čo najmenej detí.
  • Nová eugenika k dosiahnutiu tých istých cieľov čo klasická eugenika používa biotechnológie: embryonálnu selekciu, umelé oplodnenie, prenatálnu analýzu genetických chorôb a porúch, oplodnenie in vitro a predimplantovanú diagnostiku, klonovanie a genetické inžinierstvo.

História: vzostup a pád eugeniky

Die Drohung des Untermenschen (Hrozba podľudí) – nemecký národnosocialistický plagát informujúci o tom, že kriminálnici a spodina spoločnosti majú omnoho viac detí ako inteligentní Nemci.

Dávna eugenika

Mnohým ľuďom v minulosti bolo zrejmé, že deti sú podobné svojim rodičom, a preto je pre spoločnosť dôležité, aby ľudia s pozitívnymi vlastnosťami mali viac detí než ľudia s vlastnosťami negatívnymi.
Niektoré príklady foriem riadenej reprodukcie v histórii sú:

  • V Sparte boli všetky novonarodené deti skúmané radou starších a ťažko deformované alebo mentálne postihnuté boli úmyselne nechané zomrieť. Spartské zákony postihovali slobodných dospelých a dávali daňové úľavy rodinám, ktoré mali aspoň 4 deti (čo sa týkalo len pôvodných Sparťanov a nie napr. otrokov). Kráľ Leonidas pred odchodom do Termopýl povedal svojej žene, keď sa spýtala, čo má bez neho robiť: „Vezmi si dobrého muža a maj s ním dobré deti.“
  • Slávny grécky filozof Platón napísal „Najlepší muži by mali obcovať s najlepšími ženami čo najčastejšie, najhorší muži však s najhoršími ženami tak zriedka, ako je to len možné. Deti prvých sa majú vychovávať, deti druhých nie.“[2] Ako najvyššiu povinnosť vládcov štátu Platón uvádza zachovať čistotu krvi.
  • Cisár Augustus okolo prelomu storočí sa v Ríme pokúsil obnoviť klesajúcu pôrodnosť pôvodných bielych Rimanov. Bezdetné páry boli finančne postihované, naproti tomu tie s aspoň tromi deťmi mali daňové úľavy. Ak mali ženy dosť detí, mohli získať zvýhodnené právne postavenie (zlepšená právna subjektivita, atď.). A. Bröstl si taktiež všimol postupný početný úpadok Rimano v rámci ríše. Uvádza, že vývoj rímskeho práva od sklonku republiky „[o]dzrkadľuje totiž vývoj Ríma od konca republiky. Rím je ešte vždy stredom sveta, ale Rimanov už skoro niet.“[3]
  • Rimania ťažko deformované deti nepovažovali za ľudí a usmrcovali ich hneď po narodení. „Nie sú však deťmi tí, ktorí sa proti zákonu prírody narodia v rozpore s podobou ľudského rodu.“ uvádza rímsky právnik Paulus.[4]
  • Starí Slovania (rovnako iné árijské kmene, napr. Germáni) mali spoločenské usporiadanie rozdelené na tri vrstvy:
    • otroci (zriedkaví) – nemohli mať žiadne deti, resp. ich potomkovia ostávali otrokmi (ak sa však osvedčili, mohli sa zaradiť do spoločnosti);
    • stredná vrstva (väčšina spoločnosti) – žila v monogamných rodinách;
    • vládcovia – mali viacero žien (polygamia).
  • Háremy sa vyskytovali nielen v arabskom svete (aj keď tam pretrvali najdlhšie). Slúžili najmä na rozmnoženie génov najschopnejších jedincov v spoločnosti, nie na „užívanie si“. (Do východných háremov sa často dostávali aj slovanské a iné európske otrokyne, dovezené na Blízky východ prevažne židovskými otrokármi.)
  • Model Tommasa Campanellu v diele Slnečný štát.

Zmena v modernej spoločnosti

V západnej spoločnosti približne do 19. storočia udržoval prirodzený výber relatívne zdravú populáciu. Tí, ktorí sa narodili s určitou genetickou poruchou, zväčša čoskoro zomreli a nešírili svoje chybné gény ďalej. Od 19. storočia sa však značne znížil tlak prirodzeného výberu, a to najmä následkom:

  • pokroku medicíny;
  • vzniku sociálneho štátu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti prežijú a reprodukujú sa aj tí, ktorí sú nositeľmi nekvalitných génov, a to dokonca často aj vo väčšej miere než ostatní. Z tohto dôvodu dochádza v západných spoločnostiach k tzv. dysgenickému procesu (postupné znižovanie genetickej kvality populácie).

Prirodzený výber sa dá prirovnať k záhradníkovi, ktorý prechádza záhradou a vytrháva burinu, a sem tam zasadí novú kvalitnú rastlinu. Takýto záhradník prestal behom 20. storočia v západnej civilizácii pracovať.
Eugenika sa snaží korigovať túto situáciu a prevziať úlohu záhradníka.

Génius a polyhistor Francis Galton, zakladateľ modernej eugeniky. Bol polovičným bratrancom Charlesa Darwina. Výška jeho IQ sa odhaduje na cca 200.

Moderní eugenici

Eugenika ako samostatné vedné odvetvie sa sformovala v druhej polocivi 19. storočia. Keď Charles Darwin opísal princíp prirodzeného výberu, niektorí myslitelia začali analogicky tieto princípy uplatňovať aj na ľudskú spoločnosť (pozri Sociálny darwinizmus). Sám Darwin tieto snahy podporil, keď vyhlásil, že ak nebude rozvoj medicíny korigovaný reguláciou pôrodnosti, prírodný výber bude narušený a neschopní jedinci budú môcť mať rovnako alebo viac detí ako tí kvalitní. Darwin tiež povedal, že „obe pohlavia by sa mali zdržať manželstva, ak sú defektné telesne či duševne“.

Priekopníkom eugeniky, ktorý položil jej základy ako systematickej vednej disciplíny bol sir Francis Galton. Bol polovičným bratrancom Charlesa Darwina (mali spoločného starého otca, Erasma Darwina). Galton tiež zaviedol pojem „eugenika“; prvýkrát ho použil v roku 1883 ako označenie vedy, ktorej cieľom je pomocou genetiky zlepšiť kvalitu rasy. Galton zdôrazňoval humanitárny aspekt eugeniky: snahu nahradiť prirodzený výber „inými procesmi, ktoré sú miernejšie a nie menej efektívne“. Charles Darwin mu po prečítaní jeho diela napísal, že úplne podporuje jeho názory.

Veľmi veľa osobností z konca 19. a začiatku 20. storočia malo k eugenike pozitívny postoj, na každej časti politického spektra (od socialistov po pravicových diktátorov). K zástancom eugeniky patrili napríklad známy spisovateľ H. G. Wells, americkí prezidenti Theodore Roosevelt a Warren H. Garding, antropológ Madison Grant, spisovateľ Goerge Bernard Shaw, aktivistka za práva žien Margaret Sangerová, spisovateľ Charles Dickens, minister zahraničných vecí Británie lord Arthur Balfour, popredný ekonóm John Maynard Keynes, spisovateľ Emile Zola, politológ a historik Lothrop Stoddard, zakladateľ štatistiky Karl Pearson, géniálni vynálezcovia Alexander Bell a Nikola Tesla, Julian Huxley (prvý riaditeľ UNESCO), Leonard Darwin (syn Charlesa Darwina) a mnohí ďalší. Eugeniku podporovali a financovali aj významné súkromné organizácie ako Carnegieho inštitút a pod. Rockefellerova nadácia od dvadsiatych rokov 20. storočia založila a financovala výskum Psychiatrického ústavu cisára Viliama, Ústav cisára Viliama pre antropológiu, eugeniku a ľudskú dedičnosť a iné dôležité vedecké ústavy v Nemecku.[5] Eugenika sa stala akademickou disciplínou na mnohých univerzitách.

Nikola Tesla napríklad napísal:

    „Nový ľudský pocit súcitu sa dostal do sporu s nemilosrdnými zákonmi prírody. Jedinou metódou zlučiteľnou s naším ponímaním civilizácie a rasy je zabrániť plodeniu nevyhovujúcich sterilizáciou a úmyselným usmerňovaním rozmnožovania. (...) Názorový trend medzi eugenikmi je, že musíme spraviť manželstvo ťažšie dosiahnuteľným. Ten, kto nie je vhodný rodič, by rozhodne nemal mať dovolené plodiť potomstvo. O storočie neskôr odo dneška sa už normálnej osobe nestane, že by sa zosobášila s osobou eugenicky nežiaducou či recidivistom.“

J. M. Keynes sa vyjadril: „Galtonov excentrický, skeptický, všímavý, bystrý, jazdecko-vodcovský spôsob myslenia ho viedol k tomu, že sa stal zakladateľom jedného z najdôležitejších, najvýznamnejších a dodal by som skutočného odvetvia sociológie, menovite eugeniky.“

„Nie sme sami“
Nemecký nacistický plagát zobrazujúci vlajky krajín, ktoré v rámci eugenických opatrení uplatňovali nútenú sterilizáciu.

Následkom podpory vedeckej obce sa eugenika uplatnila v desiatkach štátov, medzi nimi USA, Kanada (sterilizácie sa vykonávali až do 70. rokov), Dánsko, Švédsko, Fínsko, Nórsko, Island, Estónsko, Švajčiarsko, Austrália, Francúzsko, Nemecko a Japonsko (zákony povoľujúce sterilizáciu tu platili až do roku 1996). Od týchto opatrení bolo postupne v druhej polovici 20. storočia upustené a vývoj vo vyspelých štátoch sa opäť posunul smerom k dysgenickému (nadpriemerne inteligentní ľudia majú menej detí – v každej generácii ich počet významne klesá – ako osoby priemerne alebo menej inteligentné).

V prvej tretine 20. storočia sa v Británii a USA konali tri eugenické kongresy za širokej účasti vedcov a politikov z celého sveta. (Pozrite Prvý eugenický kongres, Druhý eugenický kongres a Tretí eugenický kongres)

Eugenika dnes

V západnej civilizácii podpora eugeniky po druhej svetovej vojne rapídne poklesla a táto metóda bola ideologicky zdiskreditovaná. V niektorých štátoch (napr. Kanada, USA) sa ešte do 60. – 70. rokov vykonávali sterilizácie mentálne retardovaných. V tomto období sa však definitívne prevalila nová vlna politickej korektnosti, ktorá sprofanovala eugeniku ako „nehumánnu“ metódu. Americký odborný magazín Eugenics Quarterly („Štvrtročník eugeniky“) sa v roku 1969 premenoval na Social Biology („Sociálna biológia“). American Eugenics Society („Americká eugenická spoločnosť“) sa v roku 1972 premenovala na The Society for the Study of Social Biology („Spoločnosť na štúdium sociálnej biológie“). Dnes žiadny západný štát nepodniká cielené eugenické kroky.

Súčasná nepopularita eugeniky v západnom svete je z veľkej časti dôsledkom činnosti židovských ľavicových intelektuálov ako F. Boas, S. J. Gould, L. Kamin, R. Lewontin, S. Rose a ďalší. (Títo však zďaleka tak nekritizujú prísne imigračné zákony Izraela.)

Aj v druhej polovici 20. storočia sa však našli vedci, ktorí sa pozitívne vyjadrili o eugenike alebo aspoň o určitých eugenických praktikách.

William Shockley, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, sa taktiež zaujímal o rasu, inteligenciu a eugeniku. Navrhoval napríklad, aby osobám s IQ nižším ako 100 bolo možné dobrovoľne za finančnú kompenzáciu podstúpiť sterilizáciu. Eugeniku označil za nesmierne významnú pre budúcnosť ľudstva. Povedal, že ideálom by bolo, ak by sa presadila „aplikácia vedeckej dômyselnosti na riešenie ľudských problémov“.

Francis Crick, nositeľ Nobelovej ceny za objavenie DNA v roku 1965 povedal, že dlhodobo sa s problémom dysgenického vývoja niečo robiť musí a ak sú rodičia z genetického hľadiska nevhodní, mali by mať len jedno dieťa, v zvláštnych prípadoch dve. „Bol by som prekvapený ak by v najbližších 100 alebo 200 rokoch spoločnosť neprišla k názoru, že sa musí snažiť do určitej miery zlepšiť nasledujúcu generáciu,“ povedal Crick pri inej príležitosti.

James Watson, blízky Crickov spolupracovník (Nobelovu cenu dostal spolu s Crickom) taktiež opatrne vyjadril podporu eugenickým opatreniam, keď povedal: „Ľudia hovoria, že by bolo strašné, ak by sme spravili všetky dievčatá peknými. Ja si myslím, že by to bolo skvelé.“ Taktiež vyhlásil, že ak bude objavený gén zapričíňujúci homosexualitu, žene by malo byť umožnené vybrať si, aby nemala homosexuálne dieťa. Watson sa vyjadril aj, že ľudské rasy sa líšia v inteligencii, pričom čierni Afričania sú menej inteligentní ako belosi.

David Duke, americký biely nacionalista a politický aktivista, keď pôsobil vo funkcii poslancu Snemovne reprezentantov, navrhol zákon, podľa ktorého by osoby odkázané na sociálnu podporu mohli, ak by chceli, dať si za finančnú kompenzáciu implantovať trvalú antikoncepciu (tento zákon neprešiel).

Eugenika je stále populárna medzi prívržencami názorov blízkych národnému socializmu, či iných podobných ideológií.

„Tento dedične chorý človek stojí ľudové spoločenstvo za svoj život 60 000 mariek.
Nemecký občan, to sú aj tvoje peniaze!“
Plagát úradu rasovej politiky NSDAP propagujúci eugenické opatrenia.

Eugenické postupy

Eugeniku možno realizovať širokým spektrom spôsobov, od pozitívnej propagácie po fyzické odstraňovanie skupín obyvateľstva. Zásluhou propagandy, ktorá po druhej svetovej vojne vyvstala proti Tretej ríší býva eugenika spájaná najmä s extrémnymi prístupmi, ktoré však v histórii boli zriedkavé. Týmto sa zároveň u mnohých ľudí vytvára spojitosť, ako keby takéto prístupy k realizácii eugeniky boli jediné možné (pozri Auschwitz komplex), čo je zjavná nepravda.

Táto časť obsahuje rozsiahly výpis eugenických metód, z ktorých mnohé sú už zastarané a vecou minulosti. V prípade, že by bola eugenika v západných štátoch obnovená, z mnohých z týchto metód by bolo upustené.

Vo všeobecnosti možno rozoznávať dve základné skupiny metód realizácie eugeniky: klasickú eugeniku a novú eugeniku.

Klasická eugenika

Klasická eugenika sa snaží usmerňovať reprodukciu ľudí s cieľom dosiahnuť čo najkvalitnejšie genetické zloženie obyvateľstva. Pritom nezasahuje priamo do procesu rozmnožovania ani genetického zloženia ľudí.

Pozitívna eugenika

Podstatou pozitívnej eugeniky je snaha, aby jedinci so žiaducimi vlastnosťami mali čo najviac detí.

Medzi hlavné prístupy pozitívnej eugeniky patrí:

  • priama finančná podpora pre ľudí so žiadanými vlastnosťami, ak majú deti
  • zavedenie viacerých stupňov detských prídavkov
  • finančné postihy za bezdetnosť, „progresívna daň“ za bezdetnosť
  • plat za materskú dovolenku, ktorý by bol rovnaký ako príjem matky pred jej odchodom na materskú dovolenku (teda čím vyšši príjem, tým viac by sa jej oplatilo mať deti)
  • mravný apel na ľudí so žiaducimi vlastnosťami, aby mali deti; vytváranie spoločenského vedomia o potrebe eugeniky (napr. verejné prednášky, kurzy eugeniky na vysokých školách); podporovanie názoru, že pre inteligentní a mravne kvalitní ľudia majú morálnu zodpovednosť mať deti, tých, ktorí by deti nemali, by postihla morálna a sociálna stigmatizácia

Negatívna eugenika

Podstatou pozitívnej eugeniky je snaha, aby jedinci s nežiaducimi vlastnosťami mali čo najmenej detí, najlepšie žiadne.

Redukcia neplánovaných počatí a pôrodov

  • sexuálne vzdelávanie v školách (sporný efekt)
  • používanie dlhodobo fungujúcej antikoncepcie, ktorá by bola pre určité skupiny obyvateľstva (napr. nezamestnaní, osoby s nízkym sociálnym statusom) dostupná za symbolickú cenu alebo bezplatne
  • zníženie výhod, ktoré sú poskytované slobodným matkám (aby bola táto životná stratégia nevýhodná)
  • legalizácia potratov (v určitých prípadoch: napr. pre geneticky poškodené deti)

Sterilizácia vybraných skupín obyvateľstva

  • ponúknuť určitým skupinám finančnú kompenzáciu za to, že nebudú mať deti
  • podmienenie poberania štátnej podpory riadnym používaním antikoncepcie, resp. priamo sterilizáciou
  • povinná sterilizácia mentálne retardovaných, psychopatov a kriminálnych recidivistov

Nová eugenika

Nová eugenika na cieľ zlepšiť genetickú kvalitu ľudstva využíva moderné biotechnológie: umelé oplodnenie darcom; darovanie vajíčka; prenatálna diagnostika a ukončenie tehotenstva v prípade, že sa zistia závažné genetické poruchy; selekcia embryí (zistenie genetických vlastností embryí in vitro a výber tých, ktoré majú žiaduce vlastnosti); klonovanie; genetické inžinierstvo.

Všetky tieto metódy by mohli mať veľký potenciálny eugenický dopad. Európsky parlament však prijal vyhlásenie, podľa ktorého sa biotechnológie nesmú používať na nijaké „pozitívne zlepšovanie“ ľudského genofondu.

Kritika eugeniky

V súčasnosti je eugenika silne diskreditovaná. Veľká časť ľudí o nej nemá takmer žiadne vedomosti, alebo sa im pri zmienke o eugenike vybaví program masového vyhladzovania „nevhodných ľudí“ (pozri Auschwitz komplex).

Obvinenia z nemorálnosti

Odporcovia eugeniky namietajú, že je neetická. Tvrdia napríklad, že nemožno posúdiť „kvalitu“ človeka: ľudský život je absolútna a primárna hodnota. Zástancovia eugeniky odpovedajú, že eugenici (a pravdepodobne väčšina rozumne uvažujúcich ľudí) si myslí, že je lepšie byť inteligentný, než inteligentný nebyť, že je lepšie byť zdravý ako chorý, atď. Práve tieto charakteristiky umožnili prudký rozvoj ľudskej civilizácie na poli techniky, kultúry či kvality života. Keďže zlepšenie inteligencie a osobnostných charakteristík je všeobecne žiaducim a spoločensky akceptovaným cieľom, nie je nič eticky chybné na tom, ak sa eugenika zaoberá metódami zlepšenia týchto vlastností.

Odporcovia tvrdia, že je neľudské niekomu brániť (priamo či nepriamo) v tom, aby mal potomstvo. Eugenici tvrdia, že to je poukazovanie na lokálne, krátkodobé a dočasné nevýhody, pričom sa neprihliada na skutočnosť, aký obrovský osoh tieto opatrenia prinesú budúcim generáciám: svet zbavený dedičných nedostatkov, zvýšené zdravie (ušetria sa aj náklady na zdravotnú starostlivosť), vyššiu inteligenciu (tým aj zlepšenú kultúrnosť, technické výdobytky, kvalitu života...), atď. Ide podľa nich o úzkoprsé, neidealistické a egoistické zmýšľanie zo strany odporcov. Navyše, pri zavádzaní nových metód často existuje prechodné štádium, ktoré je krátkodobo negatívne (aj moderná demokracia a ľudské práva sa zrodili z krvi francúzskej revolúcie a pod.). Čo je však našou povinnosťou, ak nie zabezpečiť čo najlepšiu životnú úroveň pre našich potomkov?, pýtajú sa eugenici. Okrem toho, mierne formy eugeniky nespočívajú v bránení plodenia potomstva, ale len v podpore niektorých skupín (čo sa deje aj dnes: osoby v sociálnej núdzi, nezamestnaní...)

Eugenické aktivity môžu financovať aj súkromné spoločnosti. Napr. v roku 1939 americká nadácia Pioneer's Fund ponúkla dôstojníkom letectva peniaze, aby ich podporila v úmysle mať deti. Iniciátori tohto projektu verili, že cieľová skupina je tvorená osobami s vysokou inteligenciou a silným mravným charakterom. Podľa eugenikov je obtiažne proti takýmto aktivitám vznášať etické námietky.[6]

Obvinenia z nevedeckosti

Nízka dedičnosť znakov
Výhradou voči eugenike je aj to, že je vedecky neopodstatnená: znaky, ktoré sa snaží vylepšovať, nie sú vo významnej miere dedičné, a značne viac sú ovplyvnené pôsobením prostredia. Eugenici však namietajú, že ak by tomu skutočne bolo tak, nefungovalo by ani selektívne šľachtenie rastlín a zvierat: čo ale s veľkými úspechmi existuje už od staroveku. Ďalej odmietajú toto tvrdenie poukázaním na rozsiahle súbory experimentov, ktoré dokazujú opak. Uvádzajú sa tiež prípady jednovaječných dvojčiat. Tieto, aj ak vyrastajú oddelene, majú v dospelosti veľmi veľa spoločného: vkus, záujmy, vystupovanie... Ich IQ silne koreluje a blíži sa viac IQ biologických rodičov než adoptívnych rodičov (Pozrite Dedičnosť inteligencie).

„Zlé“ gény neexistujú
Odporcovia eugeniky poukazujú na to, že nie je možné presne určiť, ktoré gény sú „zlé“: všetko závisí od podmienok. Vyraďovanie určitých „zlých“ génov ochudobňuje ľudský genofond. Eugenici na to odpovedajú tým, že to platí len pre veľmi málo génov (napr. gény pre polmesiačikovitú anémiu sú výhodné v prostredí, kde sa šíri malária a nie inde; v inom prostredí svojmu nositeľovi môžu škodiť a strata nie je kompenzovaná ziskom). U drvivej väčšiny znakov je možné určiť, či sú vhodné alebo nie (či prinášajú svojmu nositeľovi a spoločnosti ako celku prospech). Ťažko si možno predstaviť prostredie, kde by bolo vhodné mať cystickú fibrózu alebo byť mentálne retardovaný.

Problémy vysokointeligentnej spoločnosti

Kritici eugeniky poukazujú na to, že keby boli všetci členovia spoločnosti inteligentní, obnášalo by to viacero nevýhod, napríklad by sa nikomu nechcelo vykonávať nezaujímavé manuálne práce. Zástancovia eugeniky argumentujú tým, že stav kedy by „všetci boli inteligentní“ by sa nedosiahol zlomovo zo dňa na deň, ale by išlo o dlhodobejší proces. V súčasnej spoločnosti je skôr problém s nadbytkom nekvalifikovanej pracovnej sily: pre takýchto ľudí nie je dostatok práce. S nárastom inteligencie by sa postupne mnohé manuálne práce nahradzovali automatizáciou (čo sa deje vo veľkej miere už od priemyselnej revolúcie). Prípadné diskrepancie by sa prirodzene vyriešili princípom ponuky a dopytu: práca, ktorú by nikto nechcel vykonávať, by bola dobre platená.

Riziko zneužitia

Ďalšou námietkou je napríklad tzv. „argument šikmej plochy“ – tvrdenie, že niektoré eugenické opatrenia by síce boli užitočné a etické, ale mohli by sa zvrhnúť a viesť k neetickému koncu. Najčastejšie sa používa príklad nacistov. Eugenici oponujú, že ide o zavádzajúce tvrdenie. Eugenika má mnohé podoby a nevyžaduje zabíjanie nikoho. Je však pochopiteľné, že eugeniku možno zneužiť; to však platí o čomkoľvek. Aj na výkon práva sa používali nemorálne metódy: napríklad v stredoveku bolo mučenie legálne a kacíri a čarodejnice boli upaľovaní v súlade so zákonom. Tvrdiť, že eugenika vedie ku genocíde je rovnako nezmyselné ako tvrdiť, že právo vedie k mučeniu a upaľovaniu čarodejníc.

V prvej polovici 20. storočia boli eugenické programy používané v 29 krajinách. Iba v jednej z nich viedli k zabíjaniu (pozrite rasová hygiena) – v nacistickom Nemecku. Jeden prípad z 29 vytvára veľmi nedostatočný vzťah medzi používaním eugeniky a neľudskosťou/zločinom, tvrdia eugenici. Veci je totiž potrebné všímať v širších súvislostiach. Takisto motorové vozidlá si vyžiadajú desaťtisíce nevinných obetí ročne a nikto z tohto dôvodu nenavrhuje zakázať ich používanie, pretože ich výhody mnohonásobne prevyšujú nevýhody. Tak je to aj s eugenikou, tvrdia jej zástancovia.

Pozrite tiež

Externé odkazy

Zdroje

Poznámkový aparát

  1. Bakalář, Petr: Tabu v sociálních vědách. Praha: Votobia, 2003. str. 314.
  2. Platón: Štát, 459 D – E. Podľa: Platon: Dialógy II. Bratislava: Tatran, 1990. ISBN 80-222-0126-X (zv. II) str. 171
  3. Bröstl, Alexander: Dejiny politického a právneho myslenia. Bratislava: IURA EDITION, 1999, str. 61. ISBN 80-88715-39-3.
  4. Digesta 1, 5, 14.
  5. Patterson, Charles: Věčná Treblinka. Praha: Práh, 2003, str. 90.
  6. Bakalář, Petr: Tabu v sociálních vědách. Praha: Votobia, 2003, str. 293.