Prvá Slovenská republika

Prvá Slovenská republika, oficiálne Slovenský štát a neskôr Slovenská republika, bol štátny útvar zahŕňajúci približne územie dnešného Slovenska (bez južného Slovenska, ktoré bolo zabraté Maďarskom) existujúci od 14. marca 1939 do 8. mája 1945.

Oficiálny názov štátu

14. marca 1939 bol vytvorený Slovenský štát a takéto bolo aj oficiálne pomenovanie štátu. Po prijatí ústavy 21. júla 1939 sa názov štátu zmenil na Slovenská republika a tento názov pretrval až do zániku štátu. Vo verejných prejavoch predstaviteľov aj bežnej reči sa však najviac vžilo označenie Slovenský štát.

Hospodárska situácia

Oproti iným krajinám bola hospodárska situácia na Slovensku priaznivá. Ba dokonca Slovensko malo v zahraničí v tejto otázke dobrú reputáciu: Nemci o Slovensku hovorili ako o „Schlaraffenlande“ – krajine blahobytu a hojnosti. Ríšsky vodca SS Heinrich Himmler pri jednej príležitosti odporúčal ministrovi zahraničia Ribbentropovi „aby cestoval raz do Bratislavy v civile, a nie ako oficiálny štátny hosť, a aby si pozrel životnú úroveň slovenského národa, kde majú všetkého nadostač, od dopravných strážnikov s bielymi rukavicami až po ulice plné mladých mužov a po plné ovocné trhy – ktoré sa vypredávajú, keď mestom vedú ruských zajatcov, pretože tí, ach takí dobrí slovenskí mešťania, musia kupovať ovocie svojim slovanským bratom – až po plné trhy so zeleninou, ktorá nepríde do Nemecka.“

Hospodárstvo bolo silne viazané na Nemecko a v zmysle medzinárodných zmlúv Slovensko muselo viesť svoje hospodárstvu v úzkej koordinácii s Nemeckou ríšou. Aj vďaka tomuto však mala výroba na Slovensku garantované odbytištia a rozvíjala sa.

Zahraničná politika

Vzťah s Nemeckom

Najtesnejšie vzťahy mal Slovenský štát, pochopiteľne, s Nemeckom. Nemecká ríša bola medzi prvými štátmi, ktorý uznal de facto et de iure Slovenský štát. Zároveň sa stavala do pozície ochrancu zvrchovanosti Slovenska.

18. marec 1939 bol predseda slovenskej vlády Jozef Tiso pozvaný do Viedne, kde mu nemecký kancelár Adolf Hitler predložil svoje požiadavky, ktorých splnením podmienil prevzatie ochrany Slovenska. Okrem iného považoval vlastne obsadenie značnej časti Slovenska a jeho prakticky úplné podriadenie záujmom Nemecka. Keď to Tiso počul, vstal od stola, zamietol Hitlerove požiadavky („Tohto sa ja nechytám, takúto prácu ja konať nebudem!“) a poberal sa na odchod. Bolo to už druhýkrát v priebehu jedného týždňa, kedy sa Tiso významne vzoprel Hitlerovi. Avšak predtým, ako Tiso stihol opustiť miestnosť, Hitler tiež vstal od stola a povedal, že sú to len požiadavky jeho generálov, o ktorých možno diskutovať. Následne vyhlásil: „Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska.“ Len po tom, ako si Tiso na mieste písomne zaznačil tieto slová, bol ochotný pokračovať v rokovaní.

Výsledkom jednaní bolo podpísanie „Smluvy o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“. V 1. článku vyhlasovala, že „Nemecká ríša preberá ochranu nad politickou nezávislosťou Slovenského štátu a nad integritou jeho územia.“ Druhý článok umožňoval Nemecku na úzkom páse územia západného Slovenska (ktoré bolo v prvotnej ponuke omnoho širšie) zriaďovať vojenské objekty a držať ich obsadené vojenskou silou, ktorú pokladá za potrebnú. V III. a IV. článku si Nemecko zaistilo, že Slovenský štát bude koordinovať svoju zahraničnú a vojnovú politiku viesť „v úzkej zhode s nemeckou brannou mocou“. Zmluva mala platiť 5 rokov.

Jozef Tiso podpísal dohodu už 19. marca vo Viedni, nemecký minister zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop až 23. marca v Berlíne. V ten istý deň v Berlíne bol podpísaný aj Dôverný protokol o hospodárskej a finančnej spolupráci medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, ktorý Slovensku zabezpečil vlastnú menu, colnú suverenitu územia, presun finančných prostriedkov z Národnej banky v Prahe, pomoc Nemeckej ríšskej banky pri zriadení Slovenskej národnej banky ako aj uprednostnený odbyt slovenských výrobkov na nemeckom trhu. Zároveň však tiež Nemcom otvoril možnosť kontroly a využívania slovenského hospodárstva v prospech Nemeckej ríše.

Slovenský štát pristúpil aj k zmluvám, ktoré sa stali základom nemecko-taliansko-japonskej spolupráce. 24. novembra 1940 pristúpil k Paktu troch mocností. 25. novembra 1941 predseda slovenskej vlády Vojtech Tuka podpísal v Berlíne pristúpenie Slovenského štátu k paktu proti Komunistickej internacionále, ktorý uzavreli Nemecko, Taliansko a Japonsko presne pred 5 rokov predtým.

Nemecký vplyv na Slovensku bol pomerne veľký, čo sa prejavilo napr. pri salzburských rokovaniach, keď 28. júla 1940 Hitler pozval prezidenta Tisu do Salzburgu, kde mu nanútil zmenu na postoch ministra zahraničia a vnútra, kam boli dosadení prívrženci národného socializmu Vojtech Tuka (ministerstvo zahraničia) a Alexander Mach (ministerstvo vnútra). Mnohí predstavitelia Slovenského štátu, združení najmä okolo prezidenta Tisu, sa ale snažili v rámci svojich možností čo najviac odporovať nemeckému tlaku.

Nemecký generál F. Schlieper 31. marca 1942 hlásil svojim nemeckým nadriadeným, že prácu nemeckej vojenskej komisie mimoriadne sťažovalo, keď prezident Tiso odmietavo kritizoval činnosť nemeckých poradcov.

Koncom júna 1942 komunista Viliam Široký navrhoval „zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročovania slovenského života“.

V júli 1944 piate ilegálne vedenie KSS vypracovalo správu o vývoji na Slovensku po 6. októbri 1938, kde sa okrem iného uvádza:
„Fakt je, že tento štát má samostatnosť, a to takú, aká je možná vo vojne. Niet sporu o tom, že vznikla z milosti Hitlera, a že z tejto milosti ešte existuje. Už tisíckrát nastala panika, že Nemci obsadia Slovensko. Dodnes sa tak nestalo. Svoje vnútorné veci si vedie režim sám. Hospodárstvo si riadia domáci ľudia. Zákonodarstvo, školy a pod. sú vedené domácimi ľuďmi. Vplyv nemecký je veľký, ale pritom nie taký, aby samostatnosť bola hlúpou maskou. Napríklad Gestapo na Slovensku za celých 5 rokov nezatklo jediného slovenského občana.“

Vzťah so ZSSR

ZSSR diplomaticky uznal Slovenský štát a v Bratislave vybudoval svoje veľvyslanectvo, ktoré počtom zamestnancov prevyšovalo všetky ostatné veľvyslanectvá. Spočiatku boli medzi krajinami nadštandardné vzťahy, ako to vyjadril sám sovietsky veľvyslanec Grigorij Maximovič Puškin 2. februára 1940 v Bratislave pri stretnutí s prezidentom Tisom: „Odovzdávajúc Vám listiny, ktoré ma akreditujú u Vás ako mimoriadneho vyslanca a splnomocneného ministra, vymenovaného Predsedníctvom najvyššieho sovietu ZSSR, s radosťou Vám môžem oznámiť, že národy Sovietskeho zväzu vzali s hlbokým zadosťučinením na vedomie nadviazanie diplomatických stykov medzi Sovietskym zväzom a Slovenskou republikou. V dôsledku vojny v Európe nadviazanie týchto stykov prekračuje rámec obyčajných záujmov našich dvoch štátov.“

Ale keď sa Slovensko zúčastnilo na operácii Barbarossa, vojne proti Sovietskemu zväzu, 7. júla 1941 Stalin oznámil Benešovi, že sa rozhodol medzinárodne uznať jeho „exilovú vládu“.

Vzťah s Maďarskom

Hoci Slovenský štát a Maďarské kráľovstvo vystupovali vlastne v jednom spojeneckom bloku, vzťahy medzi štátmi boli vypäté. Počnúc Viedenskou arbitrážou či malou vojnou, Slovensko a Maďarsko sa často dostávali do konfliktov. Napríklad keď predseda vlády Vojtech Tuka 24. novembra 1940 podpisoval pristúpenie k Paktu troch mocností, bol tam prítomný aj maďarský minister zahraničia. A Tuka vtedy nečakane vstal, s veľkou úctou obrátil sa na prítomných a vyhlásil: „Podpisujem akt, na ktorom bude podpis i Excelencie Bártošiho, maďarského kolegu. Chcem tu zdôrazniť a pripomenúť, i keď sme ako spojenci na jednej listine, to neznamená, že všetko je v poriadku. Odtrhnuté, neprávom odňaté kraje Slovenska vo Viedni 2. novembra 1938 pokladáme za svoje. Hlásime sa o ne a pri prvej príležitosti budeme žiadať ich návrat.“

Hitler sa snažil tieto spory odsúvať do obdobia po vojne, kedy sa malo všetko vyriešiť. V niektorých prípadoch ale dochádzalo aj k zhodám: napr. koncom roka 1941 sa Slovenský štát a Maďarské kráľovstvo dohodli na vrátení rukopisov zo Szechényiho knižnice v Budapešti Slovensku.

Vzťahy s inými štátmi

Vo všeobecnosti možno povedať, že Slovenský štát bol štandardným členom koalície vedenej nacistickým Nemeckom. S ostatnými štátmi v tejto aliancii mal viac-menej bezproblémové vzťahy, osobitným prípadom bolo už spomínané Maďarsko.

Západné mocnosti, ako Británia a Francúzsko uznali prvú Slovenskú republiku hneď po vzniku a vymenovali svojich veľvyslancov. USA sa k uznaniu postavili zdržanlivo. Veľká Británia uznala Slovenskú republiku 4. mája 1939 , aby neskôr v dôsledku vojny podporila Česko-Slovenskú emigrantskú vládu.

Slovensko sa politicky a aj hospodársky upriamovalo najviac na Nemecko, čo dosvedčuje aj opatrenie prijaté 12. septembra 1940, ktoré zakazovalo vývoz surovín, polotovarov a hotových výrobkov do štátov, vedúcich vojnu s Nemeckou ríšou.

Vojnové konflikty

Poľské ťaženie

Keď v septembri 1939 Nemecko vtrhlo na poľské územie, Slovensko sa k nemu pripojilo. Išlo o tri divízie: „Jánošík“ (vedená Antonom Pulanichom), „Rázus“ (vedená Augustínom Malárom) a „Škultéty“ (vedená Alexandrom Čunderlíkom). Tieto tvorili Poľnú armádu Bernolák, ktorej velil minister národnej obrany Ferdinand Čatloš.
O piatej hodine rannej 1. septembra 1939 slovenská pechota zahájila útok a bez odporu obsadila pôvodne slovenské obce Javorina a Podspády (na úpätí Vysokých Tatier). Tretia divízia Škultéty sa pripojila k nemeckému XVIII. horskému zboru.

Slovensko sa ako jediný štát (okrem Nemecka) zúčastnilo nacistického ťaženia proti Poľsku. Adolf Hitler krátko po začiatku manévrov poslal takýto telegram prezidentovi SR Jozefovi Tisovi:

Ďakujem Vašej excelencii za telegram, v ktorom mi oznamujete, že Slovensko sa rozhodlo zúčastniť sa po boku Nemecka osudového boja za budúcnosť Európy; a za Vaše uistenie o vernom spojenectve. Som neochvejne presvedčený o správnosti našej veci a o konečnom víťazstve našich zbraní. Adolf Hitler.

Pre poľské ťaženie bolo zmobilizovaných viac ako 50 000 vojakov, ale zďaleka nie všetci sa zúčastnili priamych bojov. Slovenské vojská boli z Poľska stiahnuté na konci septembra.

Celkové straty slovenskej armády počas poľského ťaženia boli: 18 mŕtvych, 46 zranených a 11 nezvestných. Adolf Hitler dekoroval železným krížom generála Čatloša a ďalších dvoch slovenských dôstojníkov a poslal ďakovný telegram prezidentovi Tisovi. K Slovensku boli navrátené územia, ktoré Poľsko zabralo v rokoch 1918 – 1920 a 1938. Hitler dokonca Tisovi ponúkol aj Zakopané s okolím na „zaokrúhlenie“ slovenských hraníc; ten to však odmietol s odôvodnením, že na tom mieste nebývali Slováci a nikdy nepatrilo Slovensku. Vojtech Tuka neskôr Tisu za tento krok kritizoval.

Operácia Barbarossa

Vojak Slovenskej armády ukrytý v poli na Ukrajine, leto 1941.

Aj Slovenská republika ako spojenec Nemecka sa zúčastnila na operácii Barbarossa. Predseda vlády Vojtech Tuka takto motivoval slovenských vojakov (v prejave zo 6. júla 1941):

Som hrdý na to, že po boku najmocnejšej armády sveta pomáhate vytvárať novú Európu. Oči celej planéty sa upierajú na vás: ste súčasťou širokej medzinárodnej koalície, ktorá bráni hodnoty západnej civilizácie pred východným terorom.

V októbri 1941 aj samotný Adolf Hitler vyhlásil spokojnosť s výkonmi slovenských vojakov: „V Slovákoch sme sa nesklamali. Naopak, každý deň od všetkých veliteľstiev dostávame len samé chvály o nich.“

Radikálny časopis Náš boj sa v roku 1942 vyjadril:

Slovenský národ bude šťastný a hrdý na to, keď svojou účasťou na boji proti boľševizmu podá svetu dôkaz, že nie slaviansky kmeň je boľševický, ale že židovský sadizmus osedlal si ruský národ, aby zneužitím veľkej sily tohto kmeňa išiel na výboj proti kresťanstvu v Európe.

Na boji proti boľševizmu sa zúsastnilo vyše 50 000 slovenských vojakov. V lete 1942 sa niektorí z nich prebojovali až na svahy Kaukazu. V priebehu roka 1943 bola väčšina z nich postupne presunutá do severného Talianska.

Povstanie v roku 1944

Hlavný článok: Povstanie v roku 1944

Od leta 1944 zhadzovali Sovieti na slovenské územie čoraz viac partizánskych skupín. Nezávisle od toho existoval na Slovensku odboj proti nacizmu. Partizáni páchali rôzne diverzné aktivity, ako aj násilné činy najmä proti nemeckému obyvateľstvu. Z tohto dôvodu narastalo napätie, až v koncom augusta 1944 situácia eskalovala a proti partizánom prišla zasiahnuť nemecká vojenská moc. Povstalci sa proti Nemcom bránili, a tak sa na Slovensku rozpútali boje trvajúce až do konca októbra 1944. Nakoniec boli povstalci porazení, no časť z nich bojovala partizánskou formou boja až do konca vojny.

Zánik

Začiatkom roku 1945 začali sovietske boľševické vojská postupne prenikať na slovenské územie v čoraz väčších počtoch. K obyvateľstvu sa chovali často hrubo (známe sú krádeže hodiniek, znásilnenia žien...). 20. januára obsadili Košice (od novembra 1938 okupované Maďarskom), v marci prekonávajúc nemecký odpor postupne dobyli Banskú Štiavnicu, Zvolen, Banskú Bystricu (25. marec), Komárno a Nové Zámky. 4. apríla už dosiahli Bratislavu. Územia obsadené Červenou armádou sa automaticky stávali súčasťou obnoveného Československého štátu. 3. mája Sovietska armáda zničila posledné nemecké jednotky na území Slovenska (v Bielych Karpatoch a Javorníkoch).

Slovenské úrady sa s obyvateľstvom rozlúčili tak, že mu už začiatkom roka 1945 zo skladov rozdelili prídely múky, cukru a iných potravín určené na celý rok.

V priebehu roka 1945 za pomoci jednotiek NKVD odvliekli boľševici desaťtisíce slovenských občanov a umiestnili ich do trestaneckých alebo pracovných táborov. Slovenská vláda ešte pred pádom Bratislavy odišla do exilu. V rakúskom kláštore Kremsmünster 8. mája podpísala dokument, ktorým sa bezvýhradne podrobila veliteľovi XX. Korpusu III. Americkej armády, generálovi Waltonovi Walkerovi. Tento dokument je považovaný za formálny zánik Slovenského štátu z hľadiska medzinárodného práva.

Odkaz

Súčasná Slovenská republika nehlási kontinuitu s prvou SR, naopak, predstavitelia rôznych vlád sa k nej opakovane vyjadrili kriticky, čo súvisí aj s tým, že povstanie roku 1944 sa oslavuje ako štátny sviatok. Niektoré nacionalistické subjekty sa však k prvej SR hlásia a otvorene ju pokladajú za lepší štát ako súčasnú SR.

Za čias socializmu bola prvá SR jednohlasne považovaná za „klérofašistický štát“ a odbobný názor majú i v súčasnosti viacerí historici patriaci k tejto generácií (Dušan Kováč, Ivan Kamenec). Niektorí historici z mladšej generácie, napr. Martin Lacko, však pripúšťajú, že prvá SR mala aj výhody a nevnímajú ju až tak čiernobielo.

Eugen Löbl (1907 – 1987), slovenský komunistický politik židovského pôvodu, zhodnotil vznik Slovenského štátu nasledovne:

„Musíme otvorene povedať, že Slovenský štát zachránil slovenský národ pred rozdelením a maďarskou okupáciou. Slovenský národ a jeho zodpovední politici priviedli slovenský štát k obdivuhodným úspechom. Bol to šikovný spôsob, ako vedel využiť situáciu pre seba... Bolo malým zázrakom, čo vedeli Slováci v tomto mocenskom Hitlerovom ohrození vyťažiť pre seba. Dokázali tým svoju vyspelosť. To treba uznať a nemožno paušálne zatracovať všetko, čo sa za vojny v Slovenskej republike robilo. Bolo by to preberanie komunistických a čechoslováckych kritérií a popieranie objektívneho zhodnotenia doby.”

Pozrite tiež

• Schlaraffenland
• Druhá Slovenská republika
• Štefan Polakovič
• Protektorát Čechy a Morava
• Povstanie v roku 1944

Zdroje

• Bobák, J.: Slovenská republika (1939 – 1945). Bratislava: Matica slovenská, 2000.
• Čaplovič D. – Čičaj V. – Kováč D. – Lipták Ľ. – Lukačka J.: Dejiny Slovenska. Bratislava: Academic Electronic Press, 2000. ISBN 80-88880-39-4.
• Ďurica, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. ISBN 80-7114-386-3.
• Ďurica, Milan Stanislav: Slovenská republika, 1939-1945. Bratislava: Lúč, 1999. ISBN 80-7114-262-X.
• Kováč, Dušan: Dejiny Slovenska. Praha: Nakladatelství lidové noviny, 1998. ISBN 80-7160-268-5.
• Lipták Ľ. a kol.: Krátke dejiny Slovenska. Bratislava: Academic Electronic Press, 2003. ISBN 80-8880-53-X.
• Mrva, Ivan: Slovensko – Dejiny v kocke. Bratislava: Perfekt, 2003.
• Petrík, J.: Spišská tragédia. Martin: Matica slovenská, 1999. str. 52.
• Špiesz, Anton: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava: Perfekt, 2002. ISBN 80-8046-190-2.
• Sivák, Florián a kol.: Slovenské a české dejiny štátu a práva v rokoch 1918-1945. Bratislava: Vydavateľstvo UK, 1999.

Externé odkazy

• Slovenský štát 1939 – 1945 – súhrnné spracovanie tohto obdobia na Beo.sk

Poznámkový aparát

Národný socializmus
Základné pojmy
Árijci, Biela rasa, Eugenika
Filozofia
Národný socializmus, Mein Kampf, Národnosocialistické ponímanie Boha, Výroky Adolfa Hitlera
Predstavitelia
Adolf Hitler (tvorca), Heinrich Himmler, David Lane, Vojtech Tuka
Organizácie
NSDAP, SA, SS, The Order
Národnosocialistické štáty
Tretia ríša, Protektorát Čechy a Morava, Slovenská republika, Nezávislý štát Chorvátsko