Židia a komunizmus

Z Metapedia
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sovietska pohľadnica zobrazujúca hlavných vodcov boľševickej revolúcie. Piati zo šiestich majú židovský pôvod.
Židia
Zidovska-hviezda.png

JudaizmusSekulárny judaizmusKryptojudaizmus


Židovský supremacizmusŽidovský etnocentrizmusŽidovské antikresťanstvo


Židovská skupinová stratégiaSionizmusIzrael


AntisemitizmusHolokaust


Židia a komunizmusŽidia a multikulturalizmus


História Židov na Slovensku


Citáty o Židoch


Židia boli silne disproporčne zastúpení v komunistických hnutiach po celom svete, najmä počas raných fáz šírenia komunizmu. Tvorcom komunizmu bol potomok starej rabínskej rodiny Karl Marx. Marx sám za svojho predchodcu, ktorý ho naučil mnoho o socializme, označil Žida Mosesa Hessa. Židovská úloha v komunizme je mimoriadne vypuklá pri boľševickej revolúcii z roku 1918 a ranom sovietskom režime. Túto skutočnosť zaznamenali agenti amerických spravodajských služieb, dobová denná tlač, písali o nej aj Winston Churchill či časopis National Geographic. Aj Encyclopedia Judaica priznáva vedúcu úlohu Židov v komunistickej revolúcii. Jednotliví Židia zohrali významnú úlohu aj pri komunistických hnutiach v Maďarsku a Nemecku, často stáli na čele týchto hnutí.

Zakladateľ komunizmu

Zakladateľom komunizmu je Karl Marx, ktorý bol židovského pôvodu. Sám Marx označil za svojho predchodcu, ktorý ho naučil mnoho o socializme, Mosesa Hessa. Je zaujímavé, že Moses Hess je tiež považovaný za predchodcu sionizmu.

Komunizmus v Rusku

Revolúcia z roku 1918

V boľševickej revolúcii v Rusku je úloha Židov mimoriadne vypuklá. Nielen väčšinu vedúcich revolucionárov, ale aj sovietskych komisárov a ranej boľševickej vlády tvorili Židia. Väčšina z týchto Židov prišla do Ruska zo Spojených štátov amerických po páde cárskeho režimu.

Významnými židovskými vodcami boľševickej revolúcie v Rusku boli napríklad:

  • Lev Trocký (rodený Bronstein) – popredný teoretik boľševického hnutia;
  • Lev Kamenev (rodený Rosenfeld) – raný vodca boľševikov, ktorý sa neskôr stal jedným z vedúcich členov politbyra;
  • Grigorij Zinoviev (rodený Apfelbaum) – hlava petrohradského sovietu („diktátor červenej citadely“, ako napísal W. Churchill);
  • Karl Radek;
  • Lazar Kaganovič;
  • Moses Uritský – hlava Čeky (sovietskej tajnej polície);

Budúci britský premiér Winston Churchill, v tom čase mladý novinár napísal článok pojednávajúci o výraznej úlohe Židov v boľševickej revolúcii v Rusku. Okrem iného píše, že banda židovských uzurpátorov „schmatla ruský ľud za vlasy“ stala sa „prakticky neobmedzenou vládkyňou tej ohromnej ríše“.

Churchill píše:

    „Toto hnutie medzi Židmi [komunizmus] nie je novinkou. Od čias Spartaca Weishaupta po Karla Marxa a Trockého (Rusko), Bélu Kúna (Maďarsko), Rosy Luxemburgovej (Nemecko) a Emmy Goldmanovej (USA) nepretržite narastalo toto svetové sprisahanie s cieľom zvrhnúť civilizáciu a znovuzaviesť zriadenie spoločnosti na základe zastavenia pokroku, závistlivej škodoradosti a neuskutočniteľnej rovnosti.
    (...)
    Nie je potrebné preháňať úlohu zohranú pri vzniku boľševizmu a v priebehu ruskej revolúcie týmito medzinárodnými a z najväčšej časti ateistickými Židmi. Je rozhodne veľmi veľká... S nápadnou výnimkou Lenina je väčšina všetkých vedúcich osobností židovská. Navyše, hlavná inšpirácia a vedúca sila revolúcie pochádza od židovských vodcov. A tak Čičerin, čistý Rus, je zatienený jemu formálne podriadeným Litvinovom a vplyv Rusov ako Bucharina alebo Lunacharského nemôže byť porovnaný so silou Trockého, alebo Zinovieva, diktátora červenej citadely (Petrohradu) alebo Krasina či Radeka - títo všetci sú Židia.“[1]

Vplyvný politik tohto obdobia, britský premiér David Lloyd George povedal: „Ruskí Židia boli hlavnými agentmi zrady ruských vojnových záujmov (...) do roku 1917 spravili mnoho pre celoplošný rozpad ruskej spoločnosti, neskôr nazvaný revolúciou.“[2]

Vyšetrovanie ruskej revolúcie výborom amerického Senátu prinieslo záznam, že „V decembri 1919 pod predsedníctvom muža menom Apfelbaum (Zinoviev) (...) z 388 členov boľševickej centrálnej vlády iba 16 boli skutoční Rusi a všetci ostatní (s výnimkou negra z USA) boli Židia.“[3]

V čase boľševickej revolúcie neexistovali ešte americké OSS ani CIA, a tak spravodajské informácie dodávala armáda. Početné hlásenia amerických agentov, ktorí sa v čase komunistickej revolúcie nachádzali v Rusku, potvrdzujú vedúcu úlohu Židov v komunistickom hnutí. Jedným z takýchto informátorov bol kapitán Montgomery Schuyler. 1. marca 1919 poslal z Omska správu, obsahujúcu nasledovný odsek:

    Je zrejme nemúdre povedať toto nahlas v Spojených štátoch, ale boľševické hnutie je a od svojho začiatku bolo vedené a ovládané ruskými Židmi najhoršieho typu, ktorí boli v Spojených štátoch a tam absorbovali každý z negatívnych aspektov našej civilizácie...“[4]

Americký veľvyslanec v Rusku, David R. Francis hlásil prezidentovi Spojených štátov amerických v januári 1918:

    „Tunajší boľševickí vodcovia, z ktorých väčšinu tvoria Židia a z 90 % sú to navrátenci z exilu, sa nestarajú o Rusko alebo ktorúkoľvek krajinu, ale sú to internacionalisti snažiaci sa začať celosvetovú socialistickú revolúciu.“[5]

Anglický žurnalista Robert Wilton, hlavný dopisovateľ pre London Times z Ruska vyhotovil (na základe údajov z dobovej sovietskej tlače) v apríli 1918 tabuľku, podľa ktorej v tom čase v Rusku malo moc 384 sovietskych komisárov, v takomto národnostnom zložení: „2 negri, 13 Rusi, 15 Číňania, 22 Arméncov a vyše 300 Židov. Z týchto 264 prišlo do Ruska zo Spojených štátov po páde cárskeho režimu.“

Už v roku 1907 časopis National Geographic Magazine uviedol v článku o revolučných hnutiach v Rusku:

    „Takmer všetci revoluční vodcovia patria k židovskej rase a najefektívnejšou revolučnou organizáciou je Židovský zväz... Táto rasa napáchala vláde väčšie škody než všetci ostatní jej poddaní dokopy...sotva existuje čo i len jeden príslušník tej rasy, ktorý by bol verný štátu.“[6]

16. júla 1919 zaslal direktorát britskej výzvednej služby Amerike a iným štátom podrobnú správu o vývoji boľševického hnutia s názvom Mesačná správa o vývoji revolučných hnutí v zahraničí. Správa uvádza informácie o komunistických hnutiach vo všetkých významnejších štátoch. V prvej vete prvého odseku na prvej strane správy úradný britský dokument otvorene konštatuje, že Židia ovládajú medzinárodný komunizmus:

    Teraz existujú jednoznačné dôkazy, že boľševizmus je medzinárodné hnutie ovládané Židmi.[7]

Lev Trocký napísal v exile knihu o Stalinovi, kde sa snaží dokázať, že v komunistickej revolúcii zohral len malú úlohu. Trocký na podporu tohto tvrdenia poukázal na pohľadnicu, ktorá bola rozšírená v prvých mesiacoch po revolúcii (jej obrázok je reprodukovaný vyššie). Zobrazuje šiestich hlavných vodcov komunistického prevratu:[8]

  • Lenin (ktorý bol aspoň z 1/4 Žid, doma rozprával jidišom a jeho manželka bola Židovka);
  • Trocký (Žid, pôvodným menom Bronstein);
  • Sverdlov (Žid);
  • Zinoviev (Žid, pôvodným menom Apfelbaum);
  • Lunacharský (Nežid);
  • Kamenev (Žid, pôvodným menom Rosenfeld).

Boľševická revolúcia a kapitalistickí Židia

V čase októbrovej revolúcie existovala, najmä v USA, veľká skupina bohatých židovských kapitalistov. Medzi niektorými členmi týchto oponujúcich skupín však existovali priateľské styky. Lev Trocký sa napríklad vo Viedni priateľsky stretával s barónom Rotschildom (najbohatším bankárskym magnátom v Európe) a hrávali spolu šach. Americký Žid Jacob Schiff, jeden z najúspešnejších bankárov a podnikateľov na svete, financoval ruskú revolúciu sumou približne 20 miliónov amerických dolárov. Taktiež podporoval nástup sionizmu.

Raný sovietsky režim

Židovský historik Louis Rapoport uvádza:

    „Mnohí Židia boli nadšení z ich vysokej nadreprezentácie v novej vláde. Leninove prvé politbyro bolo ovládané mužmi židovského pôvodu... Napriek snahám komunistov ho vykoreniť, antisemitizmus sa po revolúcii rapídne šíril – sčasti preto, že v sovietskej správe mali popredné postavenie Židia... Historik Salo Baron zaznamenal, že silne disproporčné množstvo židov sa pridalo k novej sovietskej tajnej polícii, Čeke... A mnohí z tých, ktorí padli do rúk Čeky, boli zastrelení židovskými vyšetrovateľmi.“[9]

Robert Wilton v knihe Posledné dni Romanovcov uvádza zoznam vedúcich činiteľov Sovietskeho zväzu v čase zavraždenia cárskej rodiny Romanovcov (júl 1918) – spolu s ich etnickým pôvodom. Tieto informácie, ktoré Wilton zozbieral z dobovej sovietskej tlače, oficiálnych správ a pôvodných dokumentov, podčiarkujú rozhodujúcu židovskú úlohu v komunistických inštitúciách. Tieto zoznamy sa objavili vo vzácnom francúzskom vydaní jeho knihy, vydanej v Paríži v roku 1921 pod titulom Les Derniers Jours des Romanoffs. Nenachádzajú sa v britskom ani americkom vydaní tejto Wiltonovej knihy.

Podľa údajov zozbieraných sovietskou tlačou, z 565 najvýznamnejších funkcionárov boľševického štátu v rokoch 1918 – 1919 boli: sedemnásti Rusi, dvaja Ukrajinci, jedenásti Arménci, 35 Lotyšov, pätnásť Nemcov, Maďar, desať Gruzíncov, traja Poliaci, traja Fíni, Čech, Karaita (židovská sekta) a 457 Židov.

Najvyššia výkonná moc bola v rukách Ústredného výboru Boľševickej strany. V roku 1918 mal 12 členov, z toho boli traja Rusi a deviati židovského pôvodu. Rusi boli: Lenin (zrejme aspoň štvrtinový Žid), Krylenko a Lunacharský. Deviati Židia boli: Bronstein (Trocký), Apfelbaum (Zinoviev), Lurie (Larine), Urický, Volodarski, Rosenfeld (Kamenev), Smidovič, Sverdlov (Yankel), a Nakhamkes (Steklov) (str. 136 – 138 francúzskeho vydania).

Rada ľudových komisárov (sovietska vláda) mala 22 členov, z toho troch Rusov, Gruzínca, Arménca a 17 Židov.

Ústredný výkonný výbor Strany mal 62 členov, z toho piatich Rusov, šiestich Lotyšov, Nemca, Ukrajinca, dvoch Arméncov, Čecha, troch Gruzíncov, Karaita (židovská sekta) a 42 Židov.

Sovietska tajná polícia, Čeka (predchodkyňa NKVD a KGB) mala 36 hlavných úradníkov, z toho Poliaka, Nemca, Arménca, dvoch Rusov, ôsmich Lotyšov a 23 Židov.[10]

Židia v neskoršom Sovietskom zväze

Po pevnom nastolení boľševizmu v ZSSR zastúpenie Židov vo vládnucom režime postupne klesalo (hoci stále bolo disproporčné). Židia si udržali svoje vedúce pozície v sovietskej spoločnosti, až kým rastúci antisemitizmus v samotnej Komunistickej strane neviedol k zmene politickej orientácie. Trocký bol prvou väčšou židovskou obeťou: rozišiel sa so Stalinom v otázke medzinárodného socializmu a potreby šírenia revolúcie: bol nútený odísť do exilu v roku 1929. V roku 1940 bol zabitý v Mexico city, údajne Stalinovými agentmi.

Počas 30-tych rokov 20. storočia začal Stalin očisťovať sovietsku komunistickú stranu od ďalších významných Židov. Obdobie nasledujúce koniec druhej svetovej vojny a vytvorenie štátu Izrael zaznamenalo ďalší nárast sovietskeho antisemitizmu: v roku 1953 začal Stalin trestať všetkých Židov v sovietskej hierarchii, ktorí boli zároveň sionistami.

Komunisti posudzovali sionizmus ako židovský nacionalizmus pôsobiaci proti medzinárodnému socialistickému bratstvu. Mnohí vedúci ruskí Židia boli horlivými prívržencami sionizmu: táto skupina bola perzekvovaná a stala sa známou ako obete sovietskeho antisemitizmu. Sionizmus, ako vyjadrenie židovského separatizmu, bol vyhlásený za zločin proti sovietskej vlasti a sionistické organizácie boli nútené rušiť svoje aktivity po celom Sovietskom zväze.

Východnému Nemecku ako satelitu Sovietskeho zväzu bolo Moskvou zakázané splácať sionistami vytvorenému štátu Izraelu akékoľvek reparácie za zaobchádzanie so Židmi počas vlády nacistov.

Nie všetci ruskí Židia však boli sionisti: tí, ktorí nimi neboli, väčšinou nebývali prenasledovaní a niektorí z nich zastávali popredné pozície v postalinskom Sovietskom zväze. Mnohé tisíce Židov však opustili Sovietsky zväz – odhady presahujú milión osôb. Väčšina z nich sa usadila v Izraeli alebo v Spojených štátoch.

Prožidovsky a proizraelsky orientovaný časopis .týždeň taktiež uviedol, že židia po druhej svetovej vojne „boli často medzi tými, ktorí spolu so Sovietmi likvidovali poľských vlastencov, ktorí sa nezmierili so stalinskou porobou.“[11]

Židia a komunizmus na Slovensku

V roku 1933 priniesli Národné noviny nasledovnú správu:

    „Pred prevratom Židia boli najoddanejším a najúčinnejším nástrojom maďarizácie a po prevrate ich vidíme vo všetkých zložkách protinárodných. Po slovenských mestách najviac maďarčia Židia ešte i dnes, najoddanejšími odberateľmi maďarských časopisov sú Židia a socialisticko-komunistická politika má najväčšiu oporu v nich. Čokoľvek rozkladného a škodlivého hrozí slovenskému národu, Židov pri tom vidíme húfne.“[12]

Podľa historika Martina Lacka obsadenie časti východného Slovenska komunistami z Maďarska a založenie Slovenskej republiky rád v roku 1919 našlo podporu najmä v maďarskom a židovskom obyvateľstve, ale aj v sociálne najslabších vrstvách slovenského obyvateľstva (robotníci).[13]

Komunistický historik Viliam Plevza v knihe Prehľad dejín KSČ na Slovensku uvádza: „Kým v rokoch 1939 – 1942 sa angažovalo v ilegálnej KSS pomerne veľa komunistov židovského pôvodu, po deportáciách nastal úbytok.“[14]

Izraelský historik (narodený na Slovensku) napísal, čo sa stalo po druhej svetovej vojne: „Po skončení vojny KSS prijala do svojich radov mnohých židov. Ako ľudia s odbornými znalosťami, židia vykonali pre komunistov cenné služby... Židia, ktorí v tom čase žili na Slovensku a museli si vyberať medzi demokratmi a komunistami, videli v komunistoch menšie zlo.“[15]

Židovského pôvodu bol aj Rudolf Slánský, dlhoročný člen Ústredného výboru KSČ a jeho generálny tajomník v rokoch 1945 – 1951. Taktiež Eugen Löbl, za mladi DAVista a neskôr predstaviteľ socialistického finančníctva bol židovského pôvodu.

Monument v Budapešti zobrazujúcich vodcov komunistickej Maďarskej republiky rád (zľava): Tibor Szamuely, Béla Kún (Cohen) a Jenő Landler. Všetci traja boli Židia.

Židia a komunizmus v Maďarsku

Zakladateľom komunistickej Maďarskej republiky rád bol Žid Béla Kún (Cohen). Najvýznamnejšími osobnosťami určujúcimi chod štátu boli Kún, Tibor Szamuely a Jenő Landler. Všetci traja boli Židia. Maďarský historik Oszkár Jaszi uviedol, že medzi vedúcimi osobnosťami maďarskej boľševickej revolúcie bolo 95 % Židov.[16] Veľká časť Židov vítala armády maďarských boľševikov, ktorí napadli územie Slovenska v roku 1919 ako osloboditeľov.[17] Český dôstojník Josef V. Kohout ako očitý obsadenia Košíc maďarskou boľševickou armádou svedok napísal: „Proletariát a židovstvo privítali červené vojsko delíriom jasotu a nadšenia.“[18] Maďarský historik Péter Rubovzsky uvádza, že „antipatie voči Židom vyvolalo v konzervatívnych kruhoch aj to,že politickí predáci Republiky rád boli takmer bez výnimky židovského pôvodu.“[19]

Význam

Niektorí bieli nacionalisti uvádzajú, že práve získanie informácií o účasti Židov na boľševickej revolúcii a jej zamlčiavaní tvorilo významný bod v ich názorovom obrate. Napríklad David Duke uvádza:

    „...ako vysokoškolský študent v Lousiane som mal predmet zasvätený len ruskej revolúcii. Ani môj vyučujúci vo svojich prednáškach ani kniha (The Soviet Achievement) nespomínali nič o historickom židovsko-ruskom konflikte ani židovskej dominancii v komunistickej strane. (...) Fakty však boli nepopierateľné... Začal som si uvedomovať, že skutočnosti ohľadom židovského vodcovstva v ,ruskej revolúcii‘ kedysi boli všeobecne známe... Kládol som si dve otázky: ,Prečo bola historická pravda o komunistickej revolúcii zamlčaná?‘ a ,Ako to, že ju v slobodnom svete vôbec bolo možné umlčať?‘... Uvedomil som si, že iba veľmi vplyvná moc by dokázala potlačiť tak dôležité časti historických záznamov a vytvoriť mylný dojem ,ruskej revolúcie‘, hoci v skutočnosti v boľševickej vláde bolo len 13 etnických Rusov.“[20]

Propagandistické využitie

Rozsiahla rola Židov v ruskej revolúcii, daná do súvisu s faktom, že zakladateľ komunizmu Karl Marx bol židovského pôvodu, bola vodou na mlyn európskemu antisemitskému hnutiu. Súvislosť medzi Židmi a komunizmom tvorila chrbtovú kosť antisemitskej propagandy – najmä u Adolfa Hitlera a jeho národnosocialistického hnutia v Nemecku počas 20-tych rokov 20. storočia.

Účasť Židov na šírení komunizmu bola taká obrovská, že Komunistická internacionála nariaďovala Židom zmeniť si mená na nežidovsky znejúce, aby „nebola potvrdená pravicová propaganda, ktorá vykresľovala komunizmus ako cudzie, židovské sprisahanie.“[21]

Pozrite tiež

Externé odkazy

Poznámkový aparát

  1. Churchill, Winston: Zionism versus Bolshevism: A Struggle for the Soul of the Jewish People. Illustrated Sunday Herald, 8. február 1920. Prepis článku (v angličtine)
  2. George, David Lloyd: Memoirs of the Peace Conference. str. 726.
  3. U.S. Senate Document 62, 1919
  4. State Department document 861.00/2205
  5. Francis, D. R.: Russia From the American Embassy. New York: C. Scribner's & Sons, 1921. str. 214.
  6. Curtis, William Elroy: The Revolution in Russia. National Geographic Magazine, máj 1907, str. 313.
  7. U.S. National Archives, Department of State Decimal File, 1910 – 1929, file 861.00/5067.
  8. Trotsky, Leon: Stalin: An Appraisal of the Man and His Influence. Londýn: MacGibbon & Kee, 1968.
  9. Rapoport, Louis: Stalin's War Against the Jews: The Doctors' Plot And The Soviet Solution. New York: Free Press/Simon & Schuster, 1990.
  10. Údaje podľa: Weber, Mark: The Jewish Role in the Bolshevik Revolution and Russia's Early Soviet Regime. The Journal for Historical Review, január – február 1994 (ročník 14, číslo 1).
    Plné znenie článku online (spolu s menným zoznamom členov uvedených inštitúcií). (v angličtine)
  11. Palata, Luboš: Posledné vyhnanie židov. .týždeň 11/2008, str. 47
  12. Citované podľa: Ferko, Jerguš: Maďarské (seba)klamy. Martin: Matica slovenská, 2004. str. 147.
  13. Komunistické Slovensko hrozilo už pred 90-timi rokmi. SME, 16.6.2009.
  14. Citované podľa: Ďurica, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. str. 446.
  15. Jelinek, Y.: The Lust for Power: Nationalism, Slovakia and the Communists, 1983, str. 110.
  16. Vnuk, František: Mať svoj štát znamená život. Bratislava: Odkaz, 1991. str. 297.
  17. Tamtiež, str. 283.
  18. Ďurica, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. str. 303.
  19. Citované podľa: Ferko, Jerguš: Maďarské (seba)klamy. Martin: Matica slovenská, 2004. str. 145.
  20. Duke, David: Jewish Supremacism: My Awakening to the Jewish Question. Mandeville (Lousiana, USA): Free Speech Press, 2007. str. 48,57
  21. Encyclopedia Judaica. Jerusalem, 1971. Zväzok V, str. 793.